Ukradnutý čas-7.kapitola

29. března 2014 v 22:27 | Diarsie |  Literárna tvorba
Zdravím!

Je to už naozaj dlho, čo som naposledy prispela nejakou tou kapitolou k poviedke Ukradnutý čas. Tak povedzme, že som sa cez víkend trochu nudila a trochu sa zasekla na poviedke Mená. Teda som si povedala, že by vás možno takáto kapitola po dlhšej dobe potešila.
Snažila som sa nerobiť chyby a dávať si pozor na čiarky, no zvyknem mať to šťastie, že keď sa najviac snažím, tak to aj pokašlem.
Prajem príjemné čítanie. :)





Siedma kapitola



Len som tam sedela, nemo hľadela na papier a so strachom pomýšľala na rozhodnutie, ktoré som mala učiniť. Veď som si vyberala medzi životom a smrťou.
Stojí azda za to obetovať sa? Zišlo mi na um. Mám sa vari pomstiť za všetok ten ukradnutý čas?
V mysli sa mi vynoril deň mojich posledných narodenín. Konkrétne na cestu v električke. Mlátenie muža príslušníkmi EŠJO... Smrdel, zapáchal a padol na úplne dno. Napriek tomu všetkému, to však stále bol občan. Obyvateľ štátu rovnako ako ja alebo Alfonz Kotler. Človek, ktorý mal zomrieť pre jednu fľašu. Jednu chybu. Jeden osudný okamih.
V ušiach sa mi stále odrážal zvuk, ktorý vydala fľaška pri dopade na zem. Ten prvotný bol rýchly. Sklo padlo na zem a rozbilo sa ako celok. Ale čo kúsky? Tie sa rozbehli a odcupotali ďalej. Malé sa vzďaľovali od väčších a postupne šírili zvuk ďalej. Niesli si na chrbtoch svoje posolstvo...
Nie raz som rozmýšľala o svojom životnom údele. Čine, vďaka ktorému pomôžem písať históriu. Možno je práve toto moja príležitosť. Pridať sa k odboju a prispieť svojim kúskom k veľkej veci.
Áno! To, je ono! Hoc by som dušu dala v boji za lepšiu budúcnosť, stále lepšie ako byť otrokom štátu. Bábkou, čo sa hýbe podľa pokynov iných. Nevzdám sa a budem v tom boji divokom bojovať!
Je to správna vec, hovorila som si v duchu zatiaľ, čo som prechádzala prstami po liste. Papier už dávno nasiakol potom z mojich rúk. Slzami mojich očí a ťarchou tajomstva, ktoré mi odovzdal.
Pustila som ho z rúk a vymenila za náhrdelník. Pevne som ho stisla v dlaniach a bez váhania si ho nasadila.
Knihu som neotvárala. Jej obsah som poznala a usúdila som, že najlepšie bude schovať ju. Mimo toho, čím menej zatiaľ viem, tým lepšie pre mňa. Schovala som ju tam, kde by nikoho nenapadlo hľadať ju. Bola na očiach, no napriek tomu skrytá medzi ostatnými knihami v mojej malej knižnici. Občas je pre nás práve to najprostejšie neviditeľným. Pomyslela som si a opäť vzala do rúk list.
Ostávalo už len jediné. Spáliť dôkazy o tom, že ma niekedy starká poprosila o pomoc. Zišla som dole po schodoch. Opatrne a čo najtichšie. Šťastím bolo, že mama stále spala a ja, som tak mohla nepozorovane prekĺznuť do kuchyne. List som hodila do piecky a sledovala ako postupne mizne v ohni.
Z mojich očí vytiekla ešte jedna slza. Dopadla na podlahu a zaleskla sa v slnečných lúčoch ako diamant. Krásny, priehľadný a čistý.
Podišla som k umývadlu, mierne pootočila kohútikom a nabrala do hrnca vodu. Položila som ho na kachle, prikryla pokrievkou a zostala nad ním stáť ako socha, čo stojí v strede parku môjho rodného mesta. Nepohla som sa pokým moje uši nezačuli ten známy, no tichý zvuk vrúcej vody. Rýchlo som z kredenca vytiahla drevenú dosku, na ktorú som položila ešte teplý hrniec.
Do čírej tekutiny som pridala dve čajové vrecúška šípkového čaju a, v rovnakom počte, aj polievkové lyžice cukru. Ešte som to zamiešala a približne päť minút nechala vylúhovať.
Iste, neublížilo by, keby som to nechala postáť dlhšie, no bola som smädná. Mala som sucho v krku a ústach. Pravdou bolo, že vodu som si mohla vziať hneď. No potrebovala som niečo iné. Čaj. Nápoj, ktorý vedel rozohriať od srdca, až ku končekom prstov. Pohladiť na duši, upokojiť myšlienky a dať možnosť na chvíľu sa zastaviť. Práve to som potrebovala. Spomaliť. Upokojiť sa a aspoň na chvíľu zabudnúť na okolitý svet.
Uchopila som do rúk starú, hnedú šálku s bielymi kvetmi, ktorú mala starká tak rada. Prišlo mi správne vziať si ju. Nechcela som aby zapadla prachom a vyhasla s ňou. Práve ja teraz pokračujem v jej krokoch. Možno mi tá malá šálka plná čaju dodá trocha odvahy.
Čaj pri dopade, na dno šálky, spravil malé žblnk. Už teraz, sa mi jeho teplo dvíhalo k mojej tvári poznačenej žiaľom. Prenikalo mi do každého póru a svojským spôsobom utišovalo smutnú dušu.
Vzala som šálku, plnú všelieku, do rúk a posadila sa za okrúhly, drevený stôl pre piatich. Zrazu som začula kroky. Tiché, no náhlivé. Do kuchyne vošla mama. Pozrela sa na mňa ustaraným pohľadom, ktorý ešte viac vynikol na jej zmorenej tvári. Podišla ku mne, tuho ma objala a oprela si svoju bradu o moje plece.
,,Irma. Je mi to tak ľúto." šepla
Bolo vidno ako sa trápila, aby sa pri vyrieknutí tých slov nerozplakala. Ako chcela byť silná.

,,Ja viem."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páčia sa vám moje príspevky?

áno 83.7% (36)
nie 16.3% (7)

Komentáře

1 Aurora Aurora | Web | 2. dubna 2014 v 12:12 | Reagovat

Popravde si už predchádzajúci dej nepamätám, musím si to znovu prečítať.  Každopádne chválim,  pekná kapitolka, zlých čiarok len zopár.  Zlepšili sa tvoje opisy, pekne sa to číta ;)

2 Diarsie Diarsie | E-mail | Web | 2. dubna 2014 v 19:41 | Reagovat

[1]: Tak nakoniec som to asi až tak nepokafrala. Ďakujem :)

3 Aya Aya | Web | 12. dubna 2014 v 22:21 | Reagovat

Meno toho chlapa mi pripomína Hitlera.  Nemôžem si pomôcť.

Opisy sa skutočne zlepšili, ale pri tom čaji bolo podľa mňa príliš zbytočných detailov. Asi by som to trochu okresala.

A pozor na čiarky. Najviac udrelo do očí asi "okrúhly, drevený stôl".
V prípadoch, že je prívlastok postupne rozvitý, tzn. významovo slová ani trochu nesúvisia,sa čiarky zásadne nepíšu. Naopak, pri viacnásobnom prívlastku sú čiarky nevyhnutné, alebo sú nahradené spojkami, napr. starý, napoly rozpadnutý drevený stôl - čiarka sa dá nahradiť "a" bez toho, aby to znelo priveľmi čudne, hoci sa taký obrat nepoužíva: starý a napoly rozpadnutý drevený stôl : a navyše medzi slovami "starý" a "rozpadnutý" je istá logická súvislosť.
Slovné spojenie "okrúhly a drevený stôl" naproti tomu znie veľmi zvláštne a dokonca tak, akoby sme hovorili o dvoch stoloch - o jednom okrúhlom a druhom drevenom.

Uf, hádam to nebolo priveľmi zmätené. Poučky sú vražda :-D

4 Diarsie Diarsie | E-mail | Web | 12. dubna 2014 v 22:43 | Reagovat

[3]: Nuž to meno vzniklo asi tak, že som vzala do rúk kalendár a vybrala prvé meno, ktoré sa mi nepáčilo. Priezvisko som si vymyslela. Ale chápem prečo ti ho pripomína. Príbeh sa odohráva v pochmúrnom čase a WWII patrí medzi najpochmúrnejšie okamihy v dejinách ľudstva. Aj keď slovo pochmúrny je ešte dosť slabé...

Nuž a poučku som asi pochopila. :) Ono niekedy to celkom nahnevá, pretože aj keď si text po sebe viackrát prečítam, tak sú veci, ktoré si jednoducho nevšimnem.

Každopádne ďakujem za kritiku :). Tú si vždy  veľmi cením :)

5 Aya Aya | 13. dubna 2014 v 10:25 | Reagovat

[4]: Nemáš zač :-) Mám rada ľudí, ktorí dokážu prijať kritiku :-)
Chvíľu som sa bála, či to nevyznelo, že som na teba zlá. Písomná komunikácia mi občas lezie na nervy, je neosobná a človek si to môže vyložiť všelijako. Aspoň na niečo nám tie smajlíky sú :-D

6 Diarsie Diarsie | E-mail | Web | 13. dubna 2014 v 18:03 | Reagovat

[5]: Smajlíky :D. Máš pravdu, niekedy dokážu pomôcť, no inokedy zas...Skrátka stretla som sa s ľuďmi, ktorý si vďaka tomu, že som na FB nepoužívala smajlíkov, vyložili situáciu tak, že sa na nich hnevám :D.

7 | soreia | creyativite | soreia | creyativite | Web | 3. června 2014 v 11:54 | Reagovat

[6]: presne ja ich používam, ale keď niečo kritizujem a nedám tam smajlík zniem ovwľa horšie ako tí čo skritizujú a vychvália zároveň. Aj ja som to tak síce už dávno robila, lenže niekedy naozaj nieje čo vychváliť.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama