Ukradnutý čas-5.kapitola

21. prosince 2013 v 15:36 | Diarsie |  Literárna tvorba
Zdravím!

Vianoce sú už za dverami a ja som sa rozhodla priniesť vám darček v podobe ďalšej kapitoly poviedky Ukradnutý čas.

Mám pocit, že je trochu slabšia ale snáď sa vám aj tak bude páčiť.






Piata kapitola

Chvíľu som len nemo sedela, ako socha...kameň. Zvierala som papierik v rukách a moje ruky naň pôsobili silou. Každá ho ťahala vlastným smerom, ani jedna ho nechcela pustiť, no predsa by od seba boli najradšej čo najďalej. Čoskoro naň však začal dopadať aj slaný dážď. Papierik to nevydržal, roztrhol sa a ja som sa márne snažila zastaviť slzy.
Nešlo to. Avšak, už mi bolo všetko jasné. Prečo, by mi nechávala takýto odkaz? Určite bola namočená v nejakej protištátnej činnosti. Inak by ho tu nenechala. Nevedela by vopred, čo sa stane.
Zhlboka som sa nadýchla, postavila sa a roztrhala papierik na čo najmenšie kúsky. Tie som stisla v dlani a podišla k širokej sviečke, ktorá bola na nočnom stolíku z tmavého dreva. Zapálila som ju zápalkou. Do ohňa som postupne hádzala každý kúsok. Keď som sa náhodou netrafila, pokus som zopakovala. Ruky sa mi stále trochu triasli a slzy aj naďalej padali.
Sledovala som ako dôkazy o tom, že ma starká kontaktovala miznú v ohni. Horeli pekne, jeden po druhom, až nakoniec nebolo čo páliť.
Preglgla som. Nech už sa na povale bude skrývať čokoľvek, tak ma to určite poznačí. Iste môžem to nechať tak, spáliť spomienky, rovnako ako papier. Avšak, tým by som nič nevyriešila. Likvidácia nie je riešenie, len útek od problému. Mimo toho ak starká bola naozaj do niečoho zapletená, tak aj tak, už máme dávno po chlebe. Prečo teda neuškodiť štátu, ak mám možnosť? Vzal mi veľa. Je načase, aby som aj ja vzala niečo jemu.
Spravím to. Pozriem sa tam. Rozhodla som sa napokon a pobrala sa na chodbu. Podišla ku schodom a mierne sa naklonila cez zábradlie, aby som zistila, čo robí mama. Ležala na gauči, zdalo sa, že zaspala. V ostrom svetle lustra som si všimla, že sa jej na lícach lesknú, ešte čerstvé, slzy. Plakala, rovnako ako aj ja. Nedivila som sa jej. Dnešný deň bol naozaj veľmi namáhavý. Ako po telesnej tak duševnej stránke.
Moje kroky teraz smerovali k dvierkam na strope. Na tie som, vďaka svojej výške, nedočiahla. Musela som si zobrať stoličku a až potom som sa k ním mohla dostať. Otvorila som ich a len, len ma neprivalil rebrík, ktorý sa až príliš hladko zosunul. Našťastie nenarobil veľa hluku a mama mohla ďalej nerušene spať.
Odložila som drevenú stoličku bokom a vyliezla po rebríku. Stará plynová lampa ma čakala hneď pri otvore. Vzala som ju do rúk a zapálila.
Pozorne som sa zadívala na podlahu. Vedela som, že parketa, na ktorej si môj otec ako malý zlomil nohu, bola už pri kúpe domu uvoľnená. Vždy sa prehýbala do vnútra vďaka tomu, že nebola pribitá. Nikto ju nikdy neopravil, nebolo treba. Veď po danom incidente už každý vedel, ktorá to je a nikto sa neunúval dať to do poriadku. Stačilo ju prekročiť. Alebo v mojom prípade, na ňu úmyselne stúpiť. Veď kam inde schovať tajomstvo, ako do priestoru pod ňou?
Prvá...
Druhá...
Tretia...
Štvrtá...
Piata...
Šiesta...
Siedma...
To bola ona, siedma od vchodu. Trochu som naň zatlačila nohou. Hneď povolila a naklonila sa na ľavú stranu. Položila som teda lampu na zem a odstránila parketu. Nemýlila som sa. Ukrývala sa tam obdĺžniková truhlička a kniha, ktorá bola evidentne omnoho staršia ako moja stará mama.
Rýchlo som obe veci vzala, vrátila parketu na svoje miesto, zhasla lampu, zavrela dvere a utekala do svojej izby.
Knihu a truhličku som položila na posteľ. Rozmýšľala som, čo preskúmam skôr. Hlboko vnútri som dúfala, že v útrobách truhlice, alebo medzi stránkami knihy nájdem list. Taký, ktorý by mi všetko vysvetlil a povedal mi prečo...
Prešla som prstami po hladkom povrchu truhličky. Ona bude prvá. Vzala ju do rúk a opatrne otvorila. Bol v nej náhrdelník.
Nádherný a jednoduchý náhrdelník. Skladal sa zo striebornej retiazky a malého čierneho kamienka, ktorý ako had obopínal tenký strieborný drôtik.
Chvíľu som sa naň zasnene dívala ale potom som si všimla, že truhlička ukrýva ešte niečo. Poskladaný papier, ktorý bol tak pevne pripevnený na jej dne, až sa zdalo, že je dnom samotným.
Opatrne som ho vybrala a začala rozkladať. Bol približne taký veľký ako obyčajný papier, avšak zdal sa byť trochu väčší. Písmo, ktoré pokrývalo celý list, som dôverne poznala.
Usmiala som sa. Tak som ho teda konečne našla. List, ktorý snáď obsahoval vysvetlenie.
Nebolo treba presviedčať samu seba. Spokojne som sa usmiala a začala čítať....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páčia sa vám moje príspevky?

áno 83.7% (36)
nie 16.3% (7)

Komentáře

1 Števula Števula | Web | 21. prosince 2013 v 19:10 | Reagovat

Mmmmm, náhodou mne sa páčila,  začína sa niečo diať a to je dobre :) chyby som si moc nevšimla, iba vo vete Alebo v mojom prípade, na ňu úmyselne stúpiť. je za alebo čiarka, pretože to je tá vsuvka či čo to je. To také napr. Náš sused, večný fajčiar a ochlasta, nevedel odomknúť dvere. že akože to vsinieš do vety. :)

2 Diarsie Diarsie | E-mail | Web | 21. prosince 2013 v 20:50 | Reagovat

[1]:Ďakujem. :)
Čiarka...ako inak. Nuž vo worde si opravím. Tu na blogu to zrejme nechám tak, lebo v poslednej dobe, keď chcem opraviť nejaký článok tak mi vypisuje, že jedna z klientél (alebo čo to bolo)systému nepracuje správne.

3 Aya Aya | Web | 22. prosince 2013 v 10:47 | Reagovat

Pekne sa to rozvíja, ale pozor na opakovanie slov a už spomenuté čiarky. Niektoré vety boli ešte také kostrbaté, ale to sa časom uhladí :)

4 Aurora Aurora | Web | 25. prosince 2013 v 15:31 | Reagovat

super, je to zaujímavé a napínavé :)

5 Diarsie Diarsie | E-mail | Web | 30. prosince 2013 v 19:55 | Reagovat

[4]:Ďakujem. :)
[3]:

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama