Ukradnutý čas-4.kapitola

1. prosince 2013 v 23:48 | Diarsie |  Literárna tvorba
Zdravím!

Kto si tu pesimisticky myslel, že nová kapitola tu bude až okolo Vianoc? Ja... Veru, počítala som s tým, že to bude tak. No to som ešte cez víkend nechytila záchvat tvorivosti.

Teším sa na Vaše postrehy a názory.









Štvrtá kapitola
Priviedli ma do malej kancelárie vymaľovanej nabielo. Mamu nechali stáť pred dverami vonku. Nechápala som prečo, veď aj ona je potrebná pri podpisovaní dokumentov. Je môj zákonný zástupca, bez nej som v tomto štáte prakticky nič.
Muž mi rukou naznačil, že si mám sadnúť na stoličku oproti veľkému a mohutnému, pracovnému stolu. On sa posadil oproti mne a slečna Hoklerová sa postavia vedľa neho. Priamo nad nimi, visel na stene obraz vodcu strany Alfonza Kotlera.
,,Tak Irma, predpokladám, že už si oboznámená so správou o úmrtí tvojej starej mamy." skonštatoval a zahľadel sa na mňa hnedými očami.
Človek by povedal, že v nich nie je žiadna ľudskosť, len ochota plniť príkazy. Pomyslela som si.
,,Áno." povedala som, mierne sa na stoličke zavrtela a mierne privrela oči. Nechcela som plakať a dávať najavo smútok. Nie tu, pred nimi. Moje city ohľadom smrti starkej boli len moje...nikoho iného.
,,Dobre. Teraz ti musím položiť pár otázok ohľadom tvojej starkej. Helena, zapisuj prosím otázky a odpovede." riekol a blondína sa posadia za stroj a začala písať. ,,Ako dobre si poznala svoju starú mamu?"
Výsluch...čo ak? Nie...
,,Myslím si, že veľmi dobre." odpovedala som
,,Myslíš? Teda si nie si istá hĺbkou vášho vzťahu?" opýtal sa hľadiac do papierov a nadvihol jedno obočie
,,Určite sú veci, ktoré mi nepovedala. Predsa, len má rada svoje súkromie. Určite som o nej nevedela všetko. No viem, aká bola a ona vedela aká som ja." objasnila som mu
,,Iste. Stýkali ste sa so svojou starou mamou často?"
,,Navštevovali sme ju raz do mesiaca. Letné a vianočné prázdniny som taktiež trávila s ňou."
,,Chodila vás navštevovať do Briftolu?" spýtal sa
,,Od otcovho pohrebu nie." povedala som trochu tichším hlasom a zaťala päste. Otcov pohreb. Rok na to prišiel ten maminých rodičov, ktorý zahynuli pri bombardovaní. Darmo nám na začiatku vojny sľubovali, že na územie nášho štátu nedopadne jediná bomba. Že nevyhasne ani jeden život slušného obyvateľa... Avšak krátko na to stúpil otcov otec na nášľapnú mínu. Kto mohol vedieť, že sa niečo také stane? Veď bol len na hubách v lese...
,,Dobre. Mala tvoja starká nejaké spory so susedmi alebo obyvateľmi Verrmohlu?"
Pokrčila som plecami. ,,Nikto proti nej nič nemal. Bola to veriaca žena, ktorá sa snažila dobre vychádzať s každým. Aspoň tak som ju vnímala ja."
,,Takže pripúšťaš, že by nejaké mohla mať?" spýta sa ma ešte raz. Zdá sa, že odpovedať vyhýbavo je zbytočné.
,,Ak aj boli tak som si ich nevšimla." povedala som napokon a neubránila sa mierne chladnému pohľadu. Hnevalo ma ako zasahovali do môjho súkromia, života mojej babky. Sú chvíle, veci, ktoré si človek chce nechať pre seba. Prečo o nej chcú vedieť tak veľa? O smrť môjho otca nik ani nezakopol.
,,Dobre. Aké mala tvoja stará mama záujmy. Boli miesta, ktorá navštevovala obzvlášť rada?"
,,Rada piekla, starala sa o kvety v záhrade a čítala. Preto aj často navštevovala miestnu knižnicu. Mimo toho chodila aj každú nedeľu do kostola... Viac neviem."
Takto to pokračovalo dobré tri hodiny. Otázky neprestávali prichádzať a ťukot písacieho stroja sa nezastavil. Najprv som nad odpoveďami rozmýšľala, dávala si pozor aby som nepovedala viac ako treba, avšak únava si vybrala svoju daň. Sťažovala mi to. Sucho v ústach, prázdno v žalúdku. To všetko sa podpísalo na mojej pozornosti.
Neškodné otázky sa striedali s tými, čo zasahovali do súkromia až príliš. A pomaly som toho začínala mať príliš.
,,Zdalo sa ti, že sa tvoja stará mama správala v poslednej dobe inak?"
Tak a dosť... ,,Nechápem dôvod vašej otázky. Nechápem dôvod všetkých týchto otázok. Nič také som pri smrti iného člena mojej rodiny podstúpiť nemusela, tak prečo teraz?!" posledné slova som doslova vypľula a s hnevom na tvári hľadela na úradníka.
,,Helena, na chvíľu prestaň, prosím." povedal a pozrel sa mi priamo do očí. V jeho pohľade bolo badať, že sa ma snaží zastrašiť. Hľadel na mňa uprene a dlho. Bolo to nepríjemné, no nemienila som uhnúť pohľadom.
Moja reakcia, správanie... Bolo to bezočivé a hlúpe. Avšak keď už som s tým začala tak neprestanem. Možno z toho budú problémy ale nevedomosť je horšia.
,,Vieš Irma, všetko má svoj dôvod. Veci, o ktorých rozprávame sú prísne tajné. Máš na výber. Buď nám všetko povieš a budeš môcť ísť domou. Alebo to pôjde aj tak ale po zlom a namiesto teplej postele doma ťa bude čakať deportácia do pracovného tábora, v ktorom stráviš minimálne mesiac. Tak?" spýtal sa ma výhražným tónom a ja som nasucho preglgla. Až teraz som si všimla menovku s menom na jeho stole Jozef Mark. To bolo meno človeka, ktorý sa mi vyhrážal peklom na zemi.
,,Nič neviem, nemám vám čo povedať. Neviem si ani len predstaviť, že by sa moja stará mama zúčastnila nejakej činnosti mierenej proti štátu. Veď jej syn zomrel pre štát...takto, by bola jeho obeť zbytočná" povedala som a stále hľadela mužovi menom Jozef Mark do očí. Pevne a odhodlane.
,,Helena prosím odveď Irmu k mame." riekol po chvíli a poznačil si niečo na papier
Vzdal sa? Tak rýchlo? Toto zrejme bude mať následky. Pomyslela som si nasledovala slečnu Hoklerovú von z kancelárie. Mama sedela hneď na lavičke pred ňou. Kŕčovito zvierala kabelku a znepokojene sa obzerala všade naokolo. Keď ma však zbadala, tak priam podskočila od radosti.
,,Pani Hanslenová, poprosila by som vás o jeden podpis na každý z týchto troch papierov." povedala blondína a podala mame papiere. Tá ich bez najmenšieho zaváhania podpísala. Hoc si ani neprečítala o čo ide.
,,Ďakujem, jeden je pre vás" povedala a podala ho mame. ,,To je zatiaľ všetko. Dovidenia."
Odzdravili sme sa a pobrali sa preč. No hneď ako sme vyšli z budovy na mňa začala chrliť otázky aj mama.
,,Čo si tam preboha robila tak dlho?" spýtala sa ma s obavami ukrytými za rúškom hnevu
Vzdychla som si. ,,Kládli mi veľa otázok." zamrmlala som
,,Panebože, to snáď nie!" skríkla mama trochu hlasnejšie ako mala. Pár ľudí sa pozastavilo a obzrelo. No keď zistili, že sa nič zaujímavé nedeje pokračovali ďalej akoby sa nič nestalo.
,,Ale áno, výsluch." šepla som hľadiac na chodník utekajúci pred mojimi očami. Ani som si neuvedomila ako rýchlo s mamou kráčame. Mali by sme spomaliť, pretože takáto chôdza môže pôsobiť podozrivo a neprirodzene.
,,Na túto rodinu sa ženie jedna pohroma za druhou." zahromžila mama a ja som zbadala ako sa jej v očiach leskli slzy
Hneď ako moja pravá noha prekročila prah ,,môjho" domu som zdrapila tašku, ktorú som nechala ležať v kuchyni, vybehla hore po schodoch a zabuchla dvere do mojej izby. Nič sa v nej od mojej poslednej návštevy nezmenilo. Prešla som sa po nej, so slzami na krajíčku, zastavila sa pri neveľkom zrkadle a zvesila ho.
Na jeho spodnej strane bol prilepený list s mojím menom. Trochu ma to prekvapilo. Vždy keď som prišla tak mi stará mama schovávala malú tabuľku čokolády práve sem. Avšak teraz som vôbec nečakala, že tam niečo nájdem.
Opatrne som ho odlepila a sadla si na posteľ. Prstami prešla po jeho žiarivo bielej obálke a otvorila ho. Bol tam len malý kúsok papiera, ktorý vyzeral ako vytrhnutý z knihy. Stálo na ňom:
Povala. Parketa, na ktorej si tvoj otec zlomil nohu. Holubička.
Nebolo pochýb. Písala to ona...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páčia sa vám moje príspevky?

áno 83.7% (36)
nie 16.3% (7)

Komentáře

1 Števula Števula | Web | 2. prosince 2013 v 16:56 | Reagovat

Aaargh, mohla byť dlhšia :D začína to byť zaujímavé :) Žeby sa z toho klubala detektívka? A žeby pán Kotler bol nevinná narážka na nedávne voľby predsedu Banskobystrického kraja? Či to sa mi len zamarilo? :D A budem ja hnidopich, ale vo vete Aké mala tvoja stará mama záujmy. má byť otáznik. A tiež, keď sa píše priama reč, a nasleduje povedal, pomyslel si atď., dáva sa pred úvodzovky čiarka, nie bodka.
" Blah, blah," povedala som. Namiesto:
" Tlachty, tlach." povedala som. ;D

2 Aurora Aurora | 2. prosince 2013 v 18:48 | Reagovat

[1]:blah blah, tlachy tlach? :D
:D
mne sa zdalo zase že Kotler má byť Hitler, ešte aj jeho krstné meno Alojz či Alfonz je také :D
lúbilo sa mi to, ale pozor na opakovanie niektorých slov. a nápas so zrkadlom a čokoládou sa mi strašne zamlouvá ;-)

3 Diarsie Diarsie | E-mail | Web | 2. prosince 2013 v 19:26 | Reagovat

[1]: No s Kotlebom to nemá nič spoločné :D
Priama reč..tá potvora ma raz zabije. Ten otáznik však mžeš brať ako chybu z nepozornosti. Písala som väčšinou v noci tak sa to zrejme aj odzrkadlilo na výsledku. :-?

4 Diarsie Diarsie | E-mail | Web | 3. prosince 2013 v 15:39 | Reagovat

[2]: Ďakujem :)
Prosím nehľadať žiadne súvislosti s treťou ríšou a neonacistami. Naozaj na nich úmyselne nenarážam.

[1]: A ešte k tej dĺžke kapitol. Nechcem ich mať príliš dlhé aby som neodradila prípadných nových čitateľov...to si ja robím nádeje :D. A zase sa mi nechce ani hádať s maximálnym počtom povolených znakov na blog.cz.

5 Aya Aya | Web | 4. prosince 2013 v 14:49 | Reagovat

Bacha na čiarky. Inak dobré :-)

6 Diarsie Diarsie | E-mail | Web | 4. prosince 2013 v 20:39 | Reagovat

[5]: ďakujem :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama