Ukradnutý čas-1.kapitola

18. října 2013 v 18:29 | Diarsie |  Literárna tvorba
Kapitola prvá
Rozhliadla som sa po svojej izbe a ešte raz všetko prekontrolovala. Stredne veľký, kožený kufor stál opretý o stenu hneď vedľa drevených dverí. Posteľ bola dokonale ustlaná. Veľké okno oproti dverám za purpurovými závesmi ostávalo zamknuté. Sviečka na stojane pri stole už dávno dohorela a nočná lampička bola odlúčená od jediného zdroja svojej energie.
Vzdychla som si. Opustila tie štyri biele steny a nábytok. Moje ruky uchopili rúčku kufra a nohy zbehli dole po schodoch do predsiene. V nej čakala moja matka zvierajúca v rukách kufor podobný tomu môjmu. Milo sa na mňa usmievala a jej hnedé oči žiarili šťastím.
,,Ideme?" spýtala sa a rukou si prehrabla vlasy, ktoré mali farbu havranieho peria, rovnako ako tie moje
Horlivo som prikývla a spolu s mamou prekročila prah dverí nášho štvorizbového bytu v centre mesta. Ostávalo už len pootočiť kľúčikom vo dverách, vytiahnuť ho a cesta na miesto kde sme mali stráviť leto sa mohla začať.
Po vykročení z bytového domu nás privítalo krásne počasie. Slnečné sa odrážali na sklách čiernych, železných, pouličných lámp a jemný vetrík pohrávajúci sa s korunami stromov perfektne vyvažoval teplo spôsobené pražiacim slnkom. Napriek hluku elegantných áut premávajúcich sa po ulici bolo počuť hrkútanie všadeprítomných holubov. Potulovali sa po chodníkoch, vysedávali na strechách alebo okupovali sochy. Sochy tých vďaka, ktorým tento na oko dokonalý svet zobral mnohým naozaj všetko.
Naše ďalšie kroky viedli na zastávku električky. Tam sme si počkali na spoj číslo dva, ktorého konečná zastávka bola práve železničná stanica. Nastúpili sme do prostredného vozňa, ten totiž prislúchal našej vrstve.
Mali sme šťastie, vozeň bol až na jedného muža sediaceho vzadu s fľašou alkoholu v ruke prázdny. Keďže mama ešte musela označiť lístky tak som vyberala miesta na sedenie ja. Rozhodla som sa pre tie, ktoré boli čo najďalej od toho ožrana. Zapáchal akoby sa vyváľal vo zvieracích exkrementoch a mimo toho si zrejme koledoval o problém. Alkohol bol počas denných hodín striktne zakázaný a porušenie aj toho najsmiešnejšieho pravidla sa kruto trestalo.
Chlap by mal šťastie ak by ho preradili na okraj spoločnosti, do štvrtej vrstvy. Horšie by na tom bol ak by ho poslali do pracovného tábora. Dostať sa TAM znamenalo ísť na smrť.
Nekompromisný režim, ktorý vládol ma štval. No dať najavo a nechať zaznievať hlas svojej duše by znamenalo dostať sa TAM. Spoločnosť rozdelená do štyroch vrstiev, tábory, nezmyselné pravidlá, zákaz vyjadriť svoj vlastný názor a mnoho iného čo si prvá, privilegovaná vrstva vymyslela.
Ja s mamou, ktorá sa medzitým posadila za mňa, sme na tom neboli až tak zle. Patrili sme do druhej vrstvy. Zaraďovali sa do nej rodiny vojakov, podnikateľov, lekárov, učiteľov, právnikov, vedcov a úradníkov pracujúcich pre štát. Hneď po nás nasledovala tretia vrstva, kde spadali ostatný slušne pracujúci obyvatelia, čo súhlasili (alebo "súhlasili"). Ďalej tu bola posledná, štvrtá vrstva, ku ktorej sa spoločnosť správala horšie ako k potkanom potulujúcich sa po kanáloch. Nemohli používať dopravu, všade chodili po svojich. V obchodoch ich mohol každý bez výčitky predbehnúť. Lekárska starostlivosť im bola poskytovaná len v štyroch dňoch v roku. Deti narodené v takýchto rodinách nemali právo na vzdelanie.
Všeobecne platilo, že čím nižšia vrstva, tým menej práv. Preto sa mala prvá, prominentná vrstva plná politikov, ostatných ľudí pracujúcich vo vláde a príslušníkov čiastočne vojenských jednotiek EŠJO (elitné štátne jednotky ochrany).
Najhoršie na tom však bolo to, že človek si mohol vyberať povolanie len v rámci svojej vrstvy. Rovnako nemohol uzatvárať manželstvo v rámci iných vrstiev. Orientoval sa vždy len na tú svoju.
Tak teda, aké sú moje možnosti do budúcnosti? Spýtala som sa v duchu sama seba a oprela si hlavu o hrubé sklo okna. Môžem sa stať vojačkou ako môj otec a riskovať život za niečo čomu neverím, učiť malých faganov, poskytovať pomoc fanatikom, skrachovať už pri založení firmy, obhajovať nezmyselné zákony, trčať po uši v papieroch alebo vynaliezať zbrane hromadného ničenia. V každom prípade by som napomáhala fungovaniu vojnovej mašinérie. Taktiež však môžu moje kroky putovať TAM.
Strhla som sa, hlasný výkrik plný bolesti ma vytiahol z premýšľania na moju každodennú tému číslo jeden. Trochu som poobrátila hlavu. Zbadala som mamu s privretými očami a v pozadí stáli traja príslušníci EŠJO v sivých uniformách kopajúci do muža s fľašou. Ten ležal na zemi a vykašliaval krv. Fľaša, čo pred tým držal v rukách sa momentálne nachádzala v iných, tie patrili jednému z príslušníkov EŠJO. Polovica z nej ležala na zemi. Rozbitá na kúsky. Tie boli pokryté kvapôčkami krvi a na skle sa odrážali veselé slnečné lúče, ktorým akoby nevadilo, že sú svedkom tak krutého činu.
Avšak komu by to vadilo? Pri pohľadoch na takéto situácie som vyrastala. Zo začiatku ma trápili, no postupom času som ich začala ignorovať. Zvykla som si. Človek je veľmi prispôsobivý tvor. Zvykne si len aby prežil. Aby zachránil tú svoju biednu existenciu ponevierajúcu sa na ceste života. Len málo sa však dokáže vzoprieť...veľmi málo.
Počula som ako výkriky ustali a zarezla ako telo v kaluži krvi stuhlo v smrteľnom kŕči. Na nasledujúcej zastávke príslušníci EŠJO vystúpili vlečúc telo akoby to bolo len bezcenné vrece zemiakov. Do električky sa už nevrátili.
,,Vedomosťami sme síce ďaleko ale srdcom sme stále stovky rokov dozadu." šepla mi mama takmer nečujne do ucha a ja som letmo prikývla. To bol ten najväčší druh odporu aký sme si momentálne mohli dovoliť.
Na konečnej sme mlčky vystúpili, silno zvierajúc rúčky kufrov aby sme si uľavili od hnevu, ktorý sme cítili. Spoločne sme vošli do jednoduchej obdĺžnikovej budovy železničnej stanice nášho stredne veľkého mesta a pristúpili k okienku na predaj lístkov.
,,Dobrý deň. Želáte si?" spýtala sa spoza okienka žena s krátkymi, hnedými, kučeravými vlasmi po plecia v rovnošate
,,Dve celé lístky do Verrmohlu na vlak prichádzajúci o dvanástej, druhá trieda." povedala moja mama a začala sa prehrabovať v hnedej kabelke
,,Smiem vidieť vaše doklady a cestovné povolenie?"
Keď som začula túto otázku tak som siahla do vrecka svojho tenkého kabáta, vybrala tie svoje a podala ich mame. Tá ich spolu s tými jej podala žene, ktorá si ich rýchlo prezrela, skontrolovala, či všetko sedí a vzápätí nám ich opäť vrátila. Cestovné povolenie si nechala a odložila ho medzi ostatné, ktoré boli úhľadne naskadané.
,,Bude to 48,90." povedala keď nám posúvala lístky
Mama zaplatila a keď už mala všetko bezpečne uložené v kabelke naznačila mi aby som si šla sadnúť na jednu z lavičiek zatiaľ, čo ona sa ešte pobrala na dámske toalety. Chvíľu som ešte hľadela ako sa stráca v záplave ľudí čakajúcich na večne meškajúce vlaky, no napokon som odvrátila zrak a zahľadela sa na preukaz totožnosti vo svojich rukách.
Bola to len malá sivá brožúrka. Otvorila som ju, nahliadla do jej vnútra a očami zastavila na svojej čiernobielej fotke. Nikdy som nebola fotogenická. Môj trochu väčší nos ako obyčajne pri pohľade spredu nevyzeral až tak hrozne, opakom však boli moje oči. Na každej fotke som ich vypúlila ako by sa predo mnou práve zjavila smrť. Boli síce veľké aj za normálnych okolností, ale takto... Vzdychla som si a prešla pohľadom na dátum narodenia. Mesiac a deň súhlasili s dnešným dátumom, len rok bol o sedemnásť číslic vpred. Sedemnásť rokov prežitých na tomto svete, v tomto štáte. Moji rodičia ešte zažili to ako chutí sloboda, avšak ja som sa už do tohto prostredia narodila. Práve to ma najväčšmi hnevalo, chcela som vedieť aké to je ži ako slobodný človek.
Mohla by som na to byť aj horšie. Utešila som v duchu samú seba a zahľadela sa na mamu, ktorá smerovala ku mne. Všimla som si, že v rukách niečo nesie ale bola ešte príliš ďaleko na to, aby som zistila čo v nich skrýva.
,,Všetko najlepšie!" povedala keď podišla ku mne a do rúk mi strkala obrovskú čokoládu. Vďačne som sa na ňu usmiala a vzala si ju do rúk. Predsa len nebola nie čím, čo si mohol dovoliť každý.

PS: Asi som psychicky narušená...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páčia sa vám moje príspevky?

áno 83.7% (36)
nie 16.3% (7)

Komentáře

1 Tibor Anchisi Tibor Anchisi | Web | 18. října 2013 v 18:32 | Reagovat

zaujímavý článok :)

2 Diarsie Diarsie | E-mail | Web | 18. října 2013 v 18:46 | Reagovat

[1]:Ehm...Ďakujem :)

3 Nisharya Nisharya | Web | 19. října 2013 v 13:25 | Reagovat

Je to veľmi zaujímavé. Podľa mňa by tomu dodalo dynamiku, keby si to písala v prítomnom čase. Ale aj tak je to skvelé :). Mňa by zaujímalo prečo sa to volá ukradnutý čas (čakala som cestovanie časom). Preto lebo hlavnej postave bol ukrsdnutý čas slobody? Máš tam pár chýb s čiarkami, ale inak myslím, že nič. ;)

4 Diarsie Diarsie | E-mail | Web | 19. října 2013 v 15:12 | Reagovat

[3]:Ďakujem :).
Uhádla si...Nečakala som, že na to, prečo som poviedku pomenovala práve takto sa príde už tak skoro. :D

5 Aya Aya | 20. října 2013 v 20:35 | Reagovat

Páčilo sa mi to :) Trošku mi to pripomenulo atmosféru Hunger Games, ale som si istá,

6 Aya Aya | 20. října 2013 v 20:36 | Reagovat

že toto bude o niečom inom a teším sa na to (a preklínam svoj dotykový panel, ktorý odosiela čo chce a kedy chce...)
Pozor na tie čiarky, inak je to super ;)

7 Diarsie Diarsie | E-mail | Web | 21. října 2013 v 16:46 | Reagovat

[6]: Ďakujem, príbeh určite bude o niečom inom. Rozhodne nemám chuť zatvoriť ľudí do arény a nechať sa pozabíjať. Aj keď, krv určite potečie.

8 Aurora Aurora | Web | 21. října 2013 v 18:14 | Reagovat

wow, toto je skvelé! fakt si sa zlepšila, veľmi sa mi to páči a teším sa na pokračovanie :)
pripomenulo mi to nie HG, ako hovorila Aya, ale skôr Stalinovu diktatúru :D som fakt zvedavá :)

9 Diarsie Diarsie | E-mail | Web | 21. října 2013 v 18:32 | Reagovat

[8]: Stalinova diktatúra je stále lepšie ako nacistické nemecko, tak to pomenovala moja spolužiačka :D.
Ďakujem, som rada, že sa ti páči ;)

10 sarush ef sarush ef | Web | 22. října 2013 v 17:57 | Reagovat

Ten konec je vybornej.

11 Diarsie Diarsie | E-mail | Web | 22. října 2013 v 22:20 | Reagovat

[10]: Ďakujem :)

12 Aurora Aurora | Web | 24. října 2013 v 17:53 | Reagovat

[9]: môže byť aj Nemecko, ale práve sme na dejepise brali Stalina, a toto sa mi nezdalo až také hard ako Hitler. Zatiaľ teda :D
Švihni si s novou časťou, nemám čo čítať xD

13 Diarsie Diarsie | E-mail | Web | 24. října 2013 v 19:23 | Reagovat

[12]: No nová časť...zatiaľ mám len stranu. Ale cez víkend bude fúra času tak hádam v nedeľu tu už bude :D.

14 Števula Števula | Web | 25. října 2013 v 21:01 | Reagovat

No vau, pripájam sa k Aurore, som zvedavá na ďalšie! (To mo pripomína, že aj ja by som už mohla písať :/ práve som sa vrátila z Nemecka, takže múza hádam bude) Je to fajné, je to fajné! Ale vyššie spomenutý prítomný šas prosím nie! :D :D Úprimne ho nemôžem vystáť :D

15 Diarsie Diarsie | E-mail | Web | 25. října 2013 v 21:39 | Reagovat

[14]: No ja v prítomnom čase písať veľmi dobre neviem...takže poviedka v prítomnom čase je dlhšiu dobu veľmi nereálna :D.
Z Nemecka? Závisť... :-D
Ďakujem, ďalšia kapitola sa ešte stále píše...a nie a nie sa dopísať :D.

16 Biba Biba | 8. února 2014 v 19:03 | Reagovat

zatím to vypadá velmi zajímavě :))) asi budu číst dál

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama