Sila viery

2. října 2013 v 19:14 | Diarsie |  Literárna tvorba
Sila viery
Tam kde chodia líšky dávať dobrú noc a trblietajúce sa hviezdy zakrývajú skoro každý kúsok oblohy práve vietor hýbe svetom. On a jeho vyslanci vládnuci jeho mocou. Tí čo žiaria viac ako ktorákoľvek hviezda na oblohe. Draci, bytosti staré ako svet sám. Práve oni vládli mocou vetra.
Tak ako vedel byť vietor pokojný a nežný, no zároveň divoký a nebezpečný boli aj oni. No vieme ako to býva...v každom z nás niečo prevláda, predsa len sme výnimočný.
Bol nádherný deň. Slnko jasne svietilo a jeho lúče rozdávali chuť žiť. Nenašiel by sa jeden tvor dobrého srdca, ktorý by si neužíval život a netešil sa z prichádzajúceho sviatku osláv vetra. Práve vietor dnes s láskou a nežne hladil tváre bytostí v Regii, krajine čo žila mágiou.
Jenou z mnohých tvorov v Regii bola aj dračica menom Cella. Letela nad Ennskými horami a rozmýšľala o svojom bratovi.
Jej šupiny zelenej a bielej farby sa leskli ako diamanty a s hrivou farby machu sa pohrával vietor. Cítila jeho dotyk a rozumela mu viac ako ktokoľvek iný. Vedela, že je od narodenia súčasťou jej duše a dôvodu bytia na tejto zemi, avšak aj napriek tomu sa s tým nevedela zmieriť. Nebola taká aká mala byť, búrlivá...
Mohla azda za to, že bola jediná pokojná z rodu horských drakov? Bola vinná, že sa nevyrovnala svojmu bratovi, ktorý predstavoval pre každého toho dokonalého?
Tak k nemu vzhliadala a predsa ňou aj on opovrhoval. Pýtala sa Pána Vetru prečo je k nej nespravodlivý, chcela vedieť čím sa previnila. Ale odpoveďou jej bolo len pohladenie, ktoré chlácholilo jej ranené vnútro.
Cella však vnímala len nespravodlivosť sveta, nechcela sa zmieriť sama so sebou a aj keď sa tešila zo slnečného dňa smútok, ktorý trhal dušu vyslankyne vetra bol silnejší. Pritiahla si krídla k telu a vrhla sa strmhlav dole. Pár metrov nad zemou roztiahla krídla, spomalila a akoby váhavo sa dotkla zeme.
Ocitla sa na čistine uprostred lesa. Za chrbtom mala hory, jej domov...teda býval ním. Už sa tam nechcela vrátiť.
Radšej žiť hoc aj tu, v lese ako sa vrátiť medzi neprajné pohľady! pomyslela si spomínajúc na to ako ju neustále odstrkovali iba pre jej jedinečnosť.
Rozhliadla sa, zavrela oči a načúvala šumu lístia - hlasu lesa. Chvíľu len spieval podľa nôt vetra, no čoskoro sa spev zmenil v hlas. Volal ju, vábil hlbšie do lesa a ona ho nemo nasledovala, možno zo zvedavosti a možno preto, že sama cítila potrebu poslúchnuť ho.
Hlas ju viedol tajomnými zákutiami lesa a čím viac šľapají les pocítil tým zreteľnejší bol jeho hlas. Čoskoro spoznala, že je to ženský hlas. Nežný a predsa rázny hlas matky, strážkyne tohto lesa.
Zrazu, keď sa Cella ocitla v srdci lesa sa pred ňou zjavila žena. Šaty mala utkané z hmly. V dlhých hnedých vlasoch siahajúcich po zem mala zapletené kvety a na korune z jesenného lístia sa leskli drahokamy z jarnej rosy. Bola bosá a nohami sa dotýkala koncov stebiel trávy. Hľadela na Cellu očami zelenými ako lístie a prehovorila:
,,Azda nevieš, že ani vtáčik letáčik nevzlietne kým sa nezmieri so svojím údelom a ani les nezhodí svoj šat bez toho aby sa nezmieril s tým, že cez zimu ostane nechránený a nahý! Vedz, že pokým nenájdeš samu seba nepochopíš ani svoj údel! To, že vietor je aj pokojný vie už každý druh drakov až na jeden ale všetko musí niekde začať."
Po týchto slovách sa rozplynula a jej telo sa opäť stalo dušou lesa.
Cella však už chápala prečo musela začať práve ona, pochopila a spoznala samu seba. Od radosti sa odrazila od zeme a vzlietla až ku hviezdam.
Od tohto okamihu si však už nikdy nekládla otázku Prečo ja? a dovolila aby každý v horách spoznal aj tú pokojnú tvár vetra.
Od tých čias už nikto nebojoval s tým čím je. Každý sa skôr či neskôr zmieril so svojou podstatou. Vedeli už, že nemôžu chcieť aby ich prijali druhý bez toho aby oni prijali seba.

drak vetra
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama