7.Objav

2. října 2013 v 18:46 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Objav

Chvíľu som len tak stála, pozerala do prázdna. S Blynnenom odišla ďalšia časť môjho ja.
Tak veľmi túžim byť opäť drakom, len neviem ako. Možno mi aj inštinkt vraví čo robiť, no zrealizovať to by bolo také zložité.
Presvedčiť všetkých trinásť dračích duší v ľudských telách... určite cítia, že nie sú taký ako ostatný ľudia. Museli by sme sa zísť na tom mieste, kde sa to stalo. Ďalší problém na svete, neviem kde sa to stalo. Možno mi to moje spomienky prezradia, no neviem ako ich vyvolať. Snáď sa mi podarí zistiť ako fungujú...
Poberiem sa za Ignis, cestu poznám dokonale. Predsa však odbočím, pôjdem okľukou a narazím na niečo podivné.
Pod koreňom stromu objavím niečo, čo vyzerá ako prasknuté vajce. Až na to, že škrupina je omnoho tvrdšia, je pevná ako kameň a celé vajce je obrovské. Pravdepodobne tu leží už dlhé roky, možno aj desaťročia.
Na škrupine je hrubá vrstva hliny, ktorá pôsobí ako nejaká ochranná schránka. Pri dotyku odpadáva, tak sa ju snažím dať dole. Ani nie za minútu zistím, že pod vrstvou hliny, sa škrupina leskne ako drahokam. Je fialová, presne ako moje šupiny... Ktoré už nemám.
Zapotácam sa, zatočí sa mi hlava, zahmlí pred očami a ponorím sa do mojich stratených spomienok.
Svetlo, oslepujúce svetlo. Čo len môže tak prenikajúco žiariť? Nemôžem sa pozerať len touto prasklinou, musím prísť na spôsob ako sa dostať von z tejto oválnej schránky. Možno keby som kopala nohami, škriabala a klusala tak mi podľahne.
Začujem silné puknutie. Zrazu sa stena okolo mňa rozpadne a ja objavím pred sebou niečo hnedé a mäkké.
Je to vlhké a smrdí to! Pomyslím si.
Otočím sa a zbadám pred sebou veľkého tvora. Je celý tmavý ako noc, no predsa žiari ako slnko. Hľadí na mňa múdrim pohľadom, v ktorom je badať potešenie, avšak aj starosť a nepokoj.
Natiahnem krk, aby som sa mu výškou vyrovnala. No on je tak veľký! Nevyrovnám sa mu, hnevá ma to. Nahnevane zavrčím a vycerím tesáky, aby som mu dala najavo, že nie som neškodná.
On sa len pousmeje a povie: ,,Som Argros, vládca dračieho druhu. Vitaj medzi nami Evril, pod tvojou ochranou bude od dnešného dňa les a všetko v ňom."
Nechápavo sa naňho pozriem, zívnem si a obrátim svoju pozornosť na krásneho, pestrofarebného a malého poletujúceho tvora.
Prebudím sa, hľadím na hviezdnu oblohu, popred ktorou tancujú listy v slabom vánku na konároch. To šumenie vetra, je ako ľúbezná hudba, upokojuje a uspáva, až sa mi chcelo zavrieť oči a nikdy sa nezobudiť.
Bola som šťastná.
Teraz ležím na mieste môjho narodenia. Tu v tomto lese moje oči po prvýkrát uzreli svetlo sveta. Už vtedy som si všimla zvláštny pohľad v očiach Argrosa, no teraz je už mŕtvy. Zomrel mojimi tesákmi a pazúrmi.
Zachvejem sa, nedokážem si zvyknúť na to, že som vzala niekomu život. Či už s pomocou, alebo sama.
Mala by som sa vrátiť. Ignis sa určite čuduje kde toľko trčím.
Nájdem ju, ako inak, zízať do ohňa, akoby to bol najväčší zázrak sveta. Zdalo sa, že ju fascinoval. Ani si nevšimla, že som tu. Pokrčím nad ňou plecami, sadnem si vedľa nej a šepnem:
,,Ak by si mala možnosť byť znova drakom, šla by si do toho?"
Touto otázkou si získam jej pozornosť, síce neodpovie slovom, no prikývne a to mi stačí na to, aby som vedela, že život draka jej chýba rovnako ako mne.
,,Takže," začnem. ,,Ak by som vedela ako na to, pomohla by si mi?"
Ignis sa na mňa pozrie. ,, A ty to azda vieš?" pochybovačne sa spýta.
,,Možno." rieknem, a zabodnem svoj pohľad do jej očí. Odvráti zrak a vyzvedá: ,,Takže?"
,,Myslím, že ak by sme sa všetci stretli na tom mieste kde sa to stalo tak by sa to kúzlo, prekliatie či čo, dalo zrušiť. Šepká mi ti inštinkt a aj Blynnen si to myslí." poviem.
,,Ale nemusí to fungovať." namietne a pritom sa šibalsky usmeje.
,,No...viem, že to nemusí fungovať. Ale dúfam, že bude." ticho rieknem.
,,Stálo by za to skúsiť to, ale treba presvedčiť aj ostatných..."
Chvíľu je ticho a ja dokončím čo chcela povedať:
,,A pritom ich vôbec nepoznáme, nevieme ani či sú na tom rovnako."
,,Presne tak." povie a obe sa zahľadíme do toho magického ohňa- daru aj prekliatia.
Aká irónia. Pomyslím si. To čo pomáha, má aj hrôzostrašnú ničivú silu.

Pomaly nás premáha spánok. Vieme, že sme iba na začiatku. Naša cesta sa sotva začala a my vieme tak málo, nemôžeme mať žiadnu záruku dobrého konca a možno ani vlastnej existencie.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama