6.Starý známy

2. října 2013 v 18:45 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Starý známy
Zobudím sa na slnko, ktoré mi svieti do očí. Jeho lúče si prebíjajú cestu tmou a snažia sa narušiť náš sladký spánok. Nechce sa mi odísť z ríše snov, prebudiť sa zas do reality, aj keď spím len na holej zemi s vankúšom pod hlavou. No slnku nemožno rozkazovať, predsa by som radšej spala ešte chvíľu...
Keď sa pozriem na Ignis, zistím, že tvrdo spí. Nechcela som ju budiť. Tak sa vyberiem pozrieť si okolie, v tme je všetko iné ako za svetla, no predsa mi toto miesto príde strašne známe.
Vyjdem z jaskyne a poberiem sa hlbšie do lesa, presne som vedela kde má čo byť, pamätám si skalný útvar, obrastený machom vystupujúci zo zeme. Zajačiu noru, malé jazierko, pri ktorom sa zastavím.
Čupnem si a dotknem sa rukou vody. Namiesto seba v ňom vidím, fialovú dračicu...seba. Teraz už viem, že tá fialová dračica som ja, nepotrebujem už žiaden dôkaz. Chvíľu sa na svoje dračie ja dívam. Potom sa dotknem hladiny a obraz sa rozplynie.
Keď vstanem a pozriem sa pred seba, skoro odpadnem, pretože predo mnou, na druhej strane jazierka, stojí on. Blynnen. V celej svojej kráse, hľadí na mňa svojimi hnedými očami s takým smútkom a utrpením.
,,Blynnen. " ticho poviem, no pritom sa bojím, že odletí a ja ho už neuvidím...nikdy.
Moje obavy sa však nepotvrdia, namiesto toho aby utiekol sa mi v mysli ozve tichí a dúfajúci hlas, ktorý povie jedno slovo: ,,Evril." ten hlas mi je akoby spásou, chcela som ho počuť ešte raz.
,,Ako to, že som to čo som!" zúfalo vykríknem, dožadujúc sa odpovede.
Blynnen však neodpovedá, namiesto toho obíde jazero a zastaví priamo predo mnou. Dotkne sa hlavou môjho čela, akoby sa chcel uistiť, že nie som iba prelud. Potom ho pohladím na čeľusti a on povie:
,,Stále máš dušu draka."
Zahľadím sa naňho a pozriem sa nechápavým pohľadom do jeho bezodných očí.
,,Znamená to snáď, že som len drak uväznený v ľudskom tele? Ak tak, prečo?" spýtam sa ho.
,,Myslel som, že si pamätáš všetko keď si ma spoznala." povedal a urobil krok naspäť, akoby chcel ujsť ... ale pred čím?
,,Spomienky sa mi vracajú, ale postupne..." rieknem ticho.
,,Takže si nepamätáš všetko?" povie s nádejou v hlase a ja hneď viem na čo naráža. Tak mu odpoviem. ,,Tú hádku áno."
,,Vtedy som to tak nemyslel, chcem ťa iba ochrániť. Namiesto toho som ťa však stratil na stotisíc rokov. Milujem ťa, ale neviem, či ty mňa ešte..." náhle zmĺkne. Počujem zašušťanie, ktoré prichádza z kríkov za nami. Vynorí sa z nich Ignis a keď uvidí Blynnena, zmôže sa len na jednu vetu: ,,Ty kokos!" hovorí a ukazuje naňho, akoby zmyslov zbavená.
,,Ignis, pokoj," snažím sa ju upokojiť. ,,Toto je Blynnen, neublíži nám."
,,Ale, to...on...ono..." snaží sa vykoktať
Napokon sa do toho zapojí Blynnen, podíde k Ignis a povie jej: ,,Tvoj oheň bol medzi drakmi veľmi uznávaný, som rád, že ťa opäť stretávam. Ignis, ohnivá dračica."
Táto chvála akoby Ignis upokojila, vzpriamila sa a do očí sa jej vrátil ten pre ňu typický sebaistý výraz. Kývne hlavou, zalomí rukami a rozhodne riekne:
,,Samozrejme, že bol a aj bude!"
Potom so zdvihnutou bradou vykročí smerom ku mne, keď príde, otočí sa na špičke nohy a podupkáva ňou.
Blynnen len pokrúti hlavou a ľahne si, ja si k nemu prisadnem a ruku si položím na jeho krk, akoby cítim potrebu dotýkať sa ho, byť sním neustále a navždy.
Ignis sa posadí do tureckého sedu neďaleko nás a začne sa vypytovať:
,, Ak sme boli dračicami ako to, že sme teraz ľudia?"
Blynnen si povzdychne, možno sa zdráhal povedať nám to, no napokon sa pustil do dlhého rozprávania, už raz prežitej, avšak dávno zabudnutej histórie.
,,Sedem drakov a šesť dračíc, bolo odsúdených na sto krát sto rokov v ľudskom tele, ich spomienky mali byť odstránené, avšak zdá sa, že sa to nepodarilo. Istotne vás zaujíma čo také zlé ste spravili. Nuž, poviem vám to.
Presne pred osemnástimi rokmi na tomto mieste sa zišlo trinásť nespokojných drakov, boli ste tam. Chceli ste zvrhnúť nášho kráľa, najstaršieho z dračieho druhu, zabiť ho a nastoliť slobodu. Priznávam, že zošalel a začínal robiť hrozné veci, chcel vyhubiť ľudskú rasu a aj drakov čo by nerešpektovali jeho vôľu.
Moc, to tá môže za všetko zlé, prikráda sa a potom vám zaslepí myseľ, každý nej raz podľahne. Tak ako aj náš kráľ.
Po polroku pripravovania, ste sa odhodlali vykonať ten osudný plán. Uspeli ste, no kráľov radca, Fengir, urobil niečo, čo nik nečakal. Pomocou svojej dračej moci vzal na seba podobu kráľa a lapil vás, odsúdil, zničil život a prevzal moc nad drakmi. Vládne nám železným pazúrom ale iba málo drakov pozná skutočný príbeh a ja ho poznám iba vďaka tebe Evril." riekne a láskyplne sa na mňa pozrie.
,,Ale ako to, že sa pamätáme na niektoré veci?" spýta sa Ignis.
,,To neviem, nemali by ste." povedal a zadíval sa kdesi do diaľok nám zabudnutím, mysľou bol určite ďaleko v minulosti. V očiach mal bolesť, ktorú ukrýval možno aj storočia. Bolo mi ho ľúto, pretože zdrojom tej bolesti som bola určite ja.
To čo som spravila... bolo hrozné. Teraz, v ľudskej koži sa mi zabíjanie zdalo hlúpe. Nepamätám si všetko, neviem poriadne ako to celé prebiehalo, prečo som sa rozhodla pre tento ohavný čin. Nemôžem ani súdiť samu seba, pretože žijem v nevedomosti, ktorú som si zavinila sama.
Blynnen zrejme z môjho pohľadu zistil, že sa trápim. Sklonil hlavu, vydýchol a z jeho nozdier sa šíril teplý vzduch.
Poškrabem ho na čeľusti, a opriem si oňho hlavu.
On sa na mňa a na Ignis zadíva a povie: ,,Vtedy si mysleli mnohý, že smrť kráľa by bola najvhodnejším riešením pre náš druh, avšak skoro nikto nemal odvahu to povedať, nieto ešte urobiť." vzdychol si, pozrel sa mi priamo do očí a pokračoval. ,,Okrem vás trinástich."
Zhlboka sa nadýchnem, akoby som sa chystala skočiť do bazéna plného vody a ticho rieknem: ,,A čo ty? Nemal si dosť odvahy, alebo si nebol stotožnený s touto myšlienkou?" aj keď som sa snažila zakryť pochybnosti, ktoré mnou lomcovali, bolo ich v mojom hlase zreteľne počuť.
,, Ten náš kráľ, ktorého ste sa chystali zabiť a aj zamordovali bol môj brat." povedal pokojne, no predsa sa mi zdalo, že ho to trápi.
Táto informácia ma prekvapila. Naozaj som chcela zabiť jeho brata?
Zdalo sa, že aj Ignis bola tak trochu zmetená. Po chvíli mlčania sa nadýchla aby mohla vypustiť ďalšiu otázku z jej radu nevyčerpateľných otázok.
,,Počať, počkať." začala. ,,Vráťme sa na začiatok. Ako to vlastne bolo so vznikom drakov?"
,,Na začiatku sme boli iba piati. Krásna a ladná Aquera, pani mora. Ja, Blynnen, vládca zeme. Mocný a obávaný Firel, vládca ohňa. Tichá a nenápadná Airelen, pani vetra. A najmocnejší z nás Argros, ktorý predstavoval rovnováhu. Riadili sme kroky ľudí no oni o tom nevedeli, ak nás občas zahliadli, chceli nás zabiť, mysleli si, že predstavujeme hrozbu.
Postupne vznikli aj ďalší draci a dračice, každý bol iný. Niektorý sa zrodili z kvetov, zvierat, slnka, oblakov, hviezd, hliny, piesku, stromov,...
A tak spoločne pomáhame prírode pretrvávať, aj keď ľudia nám to v poslednej dobe pekne sťažujú. Možno aj preto, že nám chýba rovnováha." povie, zasmeje sa a pokračuje. ,,Ignis ti si prvorodená dcéra Firela. Evril ti si kráľovná lesa, prvá dračica čo kedy mala moc nad lesom a všetkým v ňom, vlastne aj jediná."
Zadívam sa na Ignis a vyhŕknem:
,,Tak preto si založila oheň len myšlienkou."
Ignis sa usmeje, v jej červených očiach sa objavia iskričky šibalstva a riekne: ,,Vlastne to bol skôr hnev."
,,Ohnivý draci boli vždy veľmi emotívny, preto aj ovládajú svoju moc emóciami." podotkne Blynnen.
,,Tak to na teba sedí." podpichujem ju.
Ignis urazene vystrčí bradu, postaví sa a povie: ,,Tak ja idem, a vi si tu zatiaľ hrkútajte!"
,,Počkaj!" poviem a ona sa otočí. ,,Ideš nesprávnym smerom!"
Ignis sa otočí a už ide správne. Pozriem na Blynnena a usmejem sa, on len pokrúti hlavou a ukáže svoj chrup, dokonalý a tesáky ostré ako britva. Hneď by s nimi pretrhol krk slonovi. Pri tom prirovnaní sa musím pousmiať, neviem si ani len predstaviť, že by Blynnen niekomu ublížil. Mám ho tak rada a to ho poznám v tomto živote len zopár minút. Bol jeden z najstarších drakov na tomto svete.
A vôbec koľko rokov mám ja? Pomyslím si a hneď sa to Blynnena spýtam.
Vážne sa na mňa pozrie a povie:
,,Máš presne 1584 rokov, no a to nepočítam tvoje roky strávené v ľudskom tele."
To číslo mi vyrazilo dych. Viem, že vek by sme nemali brať vážne, ale pri tomto čísle... Je nemožné, aby niekto bol na svete tak dlho! Alebo je pre draky možné všetko? Už naozaj začínam nechápať chod tohto sveta.
Preglgnem a spýtam sa:
,,A koľko mám s ľudským životom?"
Blynnen si vzdychne.
,,S ľudským životom máš 1601 rokov, toto je tvoj prvý ľudský život. Na to si mohla prísť aj sama." vážne povie.
,,A koľko rokov máš ty?" zaujímam sa.
,,Svoj vek som už dávno prestal počítať. Musí ti to stačiť. Už som stratil pojem o čase. Keď žiješ tak dlho ako ja, pripadajú ti dni ako hodiny a roky ako mesiace. Ani ty si, si na čas ako dračica nepotrpela."
Do očí sa mi hrnuli slzy, zrazu som sa cítila prázdna, akoby mi niekto zobral časť môjho ja. Prázdnejšia ako inokedy. Keď sa tu objavil Blynnen, moje krídla a šupiny mi chýbali ešte viac.
Je pravda, že ani pred pár dňami som ani netušila, čo mi vlastne chýba. No teraz, keď už to viem, chcem byť znova tou krásnou dračicou, omnoho viac.
Po lícach mi už stekajú krištáľovo čisté slzy. S plačom sa Blynnena pýtam na jedinú vec, po ktorej túžim- byť znova drakom.
On len pokrúti hlavou a riekne slová, ktoré mi dodajú nádej:
,,Možno, no museli by byť prítomný všetci trinásti."
Na chvíľu sa zamyslí, postaví sa a oznámi mi, že už musí ísť. Ja sa ho spýtam, či ešte príde. Odpovie: ,,Áno, prídem čo najskôr. Ľúbim ťa."
,,Aj ja ťa ľúbim" Tieto slová som ešte nikomu nepovedala, azda mojej mame. No toto, bolo iné. Naozaj ho ľúbim, celým srdcom. Teda aspoň mi to jedna moja časť našepkávala. Chcela by som s ním odletieť, no už sa to nedá... Nie teraz.

Blynnen už mizol vo výšinách, ostala som sama.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama