5.A vraj ja som blázon

2. října 2013 v 18:43 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
5.A vraj ja som blázon!

Bol už večer, sestrička mi už stihla pripomenúť, že mám ísť spať. Neprotestovala som. Veď prečo? Čakala ma krásna mäkučká postieľka, ktorá ma tak lákala, tej sa proste nedalo odolať. Tak som zhasla svetlo a schúlila sa pod perinu. Ani nie po dvoch minútach sa ozvalo netrpezlivé klopkanie na balkónové dvere, znechutene som vstala a v tú chvíľu som mala pocit, že niekoho asi zabijem.
Určite to bude Ignis pomyslím si a otváram dvere.
,,Zbaľ sa, musíme odísť...cítim to." vyhŕkla hneď ako som jej otvorila.
,,To chceš utiecť, teraz v noci?" pýtam sa jej s pochybami či jej ešte zostal aspoň kúsok zdravého rozumu
,,Áno, baľ len to najnevyhnutnejšie." povie a podá mi turistický vak, ktorý držala v ruke.
,,A vôbec kde chceš ísť?" spýtam sa s nádejou, že ju odradím od tohto šialeného plánu.
,,Pozri, mám tie telefónne čísla, plne nabitý mobil, peniaze, za ktoré si kúpime čo bude treba. Máme všetko, čo treba. Viem len jedno, v tom lese čo nás obklopuje, niečo je a ti musíš ísť, či s tým súhlasíš, alebo nesúhlasíš." jej slová mi pripadali zmetené, akoby si sama nebola istá tým čo sa chystá urobiť. Vedela som, že ma môj inštinkt nikdy nesklamal a ja a Ignis toho máme veľa spoločného, tak možno aj toto. Preto sa rozhodnem veriť jej a vydať sa tak kam ma povedie.
Začnem sa teda baliť, zoberiem si dve tričká, dve nohavice, všetku spodnú bielizeň, kefku (asi ju nevyužijem), deku čo mi dala mama na meniny a prázdnu plastovú fľašu, ktorú napustím vodou s vodovodu.
Rýchlo sa prezlečiem. Zvolila som si svoje obľúbené fialové tričko s tri štvrťovým rukávom a tmavo modré úzke džínsy. Vlasi si zapletiem do jedného vrkoča a kývnem na Ignis, že môžeme ísť.
Ticho sme preliezli zábradlie a zbehli na okraj strechy terasy. Ignis neváhala a zoskočila, kývla na mňa rukou aby som skočila aj ja. Pozriem sa dole, môžu to byť také dva metre. No čo, najhoršie dopadnem ak si zlomím nohu. Pomyslím si a odhodlám sa skočiť.
Keď dopadnem na zem, trochu ma od toho nárazu na tvrdú zem bolia nohy, ale nie je to nič čo by sa nedalo vydržať.
Rýchlo bežíme cez parkovisko, prelezieme (dosť nízky)plot, ktorý oddeľuje králikáreň od lesa, v ktorom sa odrazu ocitneme.
Zrazu ma zaplavila vlna radosti, v lese som bola akoby doma. Aj keď tento vôbec nepoznám, akoby cítim kde a kade sa vydať. Tak rada som počúvala šepkanie stromov, ktoré v mojím ušiam znelo ako ľúbezná hudba pokoja a rovnováhy. Cítim kade sa uberať, teraz už viem prečo ma Ignis tak naliehavo ťahala na toto kúzelné miesto.
Ignis si všimla môj blažený výraz, plný pokoja. Pousmiala sa a spokojne sa ma spýtala:
,,Kade?"
Pozriem sa priamo pred seba a vykročím dopredu, vedela som kam idem, aj keď neviem ako.
Kráčali sme asi hodinu, párkrát sme zabočili, no nakoniec som nás doviedla k malej jaskyni, ktorá mi pripadala strašne povedomá, akoby som ju už videla. Vojdem do jaskyne a zas sa to stane, zakrúti sa mi hlava, zahmlie pred očami a ja sa bezvládne zrútim na zem.
Smútok, nič len žiaľ a plač. Slzy draka, také zriedkavé a vzácne ako čierny diamant. Krištáľovo čisté, dokonalé, no zároveň symbol smútku. Tie slzy mi teraz stekali po mojich dokonalých fialových šupinách sťa drahokamy, ktorým musím dať zbohom. Tak ako aj krásnemu letu, slobode, ale hlavne svojej osobnosti a spomienkam, ktoré sú mi nadovšetko drahé...zabudnem na to, aká som bola. Horší trest mi snáď nemohli udeliť.
Otvorím oči, a cítim, že mám pod hlavou položený vak. Sadnem si a pozriem sa na Ignis, ktorá už stihla založiť oheň a bezducho naň hľadela.
Vstala som a podišla k nej.
,,Ignis?" spýtam sa.
,,Prepáč, ja asi som...ono to jednoducho zbĺklo! Kameňmi mi to nešlo, tak som sa nahnevala a prebodávala to hlúpe drevo jedovatým pohľadom a ono začalo horieť. Neviem si to vysvetliť, a to ma štve." povie a zase pohľadom zablúdi ku ohňu.
,,No, v tej tvojej spomienke si bola ohnivá dračica, nie?" spýtam sa jej.
,,Áno, ale nechápem čo to má stým spoločné." riekne s očividným hnevom v hlase.
,,Myslím , že chápeš, len si to nechceš priznať." podpichujem ju.
,,Vyhrala si, kapitulujem." povie a zasmeje sa. ,,Mimochodom na čo si spomínala?"
,,Smútok, žiaľ..." ticho vyslovím, pretože sama tá spomienka vo mne vyvolávala neznesiteľnú bolesť. Ignis bolo jasné, že o tom nechcem hovoriť, a tak ma nechala na pokoji, rozmýšľať...
Zahľadím sa do ohňa. Plamienky veselo poskakujú, ba priam tancujú, akoby oslavovali, že sú tu. Vrhali na stenu abstraktné obrazce, hru tieňa a svetla. Prinášali teplo a pocit bezpečia, no vedela som, že oheň môže byť aj mocná zbraň, ktorá dokáže zabíjať. Aj tak sa túžim ho dotknúť, príliš ma fascinuje, láka a volá ako starého priateľa.

Už som sa chcela dotknúť tancujúcich plameňov, no vtom som si pomyslela, že by to bola absolútna hlúposť. Zívnem, ľahnem si, schúlim sa do klbka a pomaly zaspím.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama