4.Rozhovor

2. října 2013 v 18:42 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Rozhovor

Keď som prišla do izby rozhodnem sa že zistím či má králikáreň wifi. Ak áno mohla by som sa naň napojiť a surfovať po internete. V tejto chvíli som bola rada že mi mama zabalila aj môj notebook.
Vytiahnem ho spod postele, kde ho schovávam pred pohľadmi sestričiek, stlačím gombík na zapínanie a čakám kým sa preberie z dlhého spánku. Naťukám heslo, a skontrolujem pripojenie k internetu. Zajasám, wifi majú a dokonca ani nie je chránené heslom, pripojím sa a zrazu počujem ako niekto búcha na okno. Otočím sa, a pozriem sa smerom k balkónu. Je to Ignis, stojí na mojom balkóne a poklopkáva po skle. Otvorím jej a hneď sa pýtam:
,,Ako si sa preboha dostala na balkón?"
,,Pokojne, preliezla som zábradlie na mojom a šla som po streche terasy, neboj sa nikto ma pri tom nevidel." povie a potom jej oči padnú na notebook a spýta sa:
,,Tebe ho rodičia dovolili zobrať?"
Pokrčím plecami a odpoviem:
,,Mňa balila mama, nevedela som že mi ho dala do tašky."
,,Aha." riekne a posadí sa na posteľ, ja si sa sadnem vedľa nej, položím si na kolená notebook a naťukám do internetového prehliadača prvé slová, ktoré mi napadnú: prípady zvláštneho sfarbenia očí. Stlačím enter a počkám kým to google načíta.
,,Čo to robíš?" spýta sa ma Ignis
,,No myslím, že je to dobrý nápad, čo ak je nás viac a..." nedopovedala som, pretože Ignis sa zamračila a skočila mi do reči.
,,Ako to myslíš nás?" nechápavo povie.
,,No že, je možno viac ľudí čo majú také divné spomienky," poviem a Ignis ešte viac zvrašti čelo. ,,Prepáč, sny. Ale myslím že spomienky to vystihujú omnoho viac."
,,Jasné, takže priznávaš že máš chlapca menom Blynnen a je to drak." riekne a šibalsky sa usmeje.
,, Aj tak to vyzeralo že sme sa rozišli, no mala som pocit že to nebol koniec. Ktovie možno ho ešte uvidím."
Ignis sa zasmeje a iba nado mnou pokrúti hlavou.
Pozriem sa na obrazovku, prebehnem očami nápisy, väčšinou to boli samé hlúposti, dôveryhodný sa zdal až piati, bola to stránka nejakej vedeckej organizácie. Písalo sa tom o trinástich deťoch narodených v ten istý deň ako ja a aj v rovnakom čase - o polnoci. Zdalo sa mi to strašne divné, ako sa môže narodiť trinásť detí v rovnaký čas a ešte aj s rovnakou podivnosťou? Nechápala som to, ale vedela som, že to určite bude mať nejaké vysvetlenie aj keď možno podivné.
Drgla som Ignis lakťom, a ukázala prstom na obrazovku. Hneď ako si prečítala text reagovala.
,,Takže si mala pravdu." povie a zamyslí sa. ,,Pravdepodobne je nás viac."
,,Len keby tu bol aj nejaký kontakt." zahundrala som.
,,Skús ešte niečo nájsť, napríklad na stránkach novín. Určite o tom písali, tam by mohli byť uvedené mená."
,,Dobre, skúsim to." poviem a pustím sa do toho.
Po prvých neúspešných pokusoch som nahnevane klikala sem a tam. Až po únavnej polhodine sa mi podarilo nájsť článok na stránke okresných novín.
,,Tu je to," poviem a začnem čítať všetkých trinásť mien:
,,Evril Kováčová- dúhovka sfarbená dofialova,
Ignis Jahodná- dúhovka sfarbená dočervena,
Auran Líška- dúhovka sfarbená oranžovo,
Procella Jelšavská- dúhovka sfarbená dočierna,
Mundar Tkáč- dúhovka sfarbená dobiela,
Voris Obilná- dúhovka sfarbená doružova,
Soler Sokol- dúhovka sfarbená dožlta,
Mikara Čechová- dúhovka sfarbená strieborne,
Arem Jakuš- dúhovka sfarbená tyrkysovo,
Foen Bernard- dúhovka sfarbená farbami dúhy ,
Sterek Hrnčiar- dúhovka sfarbená dofialova,
Reluat Višní- dúhovka sfarbená dozlata,
Kenem Boková- dúhovka sfarbená dosiva." keď dočítam pozriem sa na Ignis a dodám: ,,Sedem chlapcov a šesť dievčat, všetci majú rovnako divné krstné mená ako my."
,,Ešte by sme mohli skúsiť pohľadať ich mená v telefónnom zozname." povie.
,,Pochybujem, že mi mama zabalila aj ten."
Ignis prevráti očami a povie:
,,Ty ho určite nemáš, ale stavím sa, že riaditeľka ústavu áno." dokončí a šibalsky sa usmeje.
,,Snáď sa tam nechceš vlámať?" vystrašene sa spýtam.
,,Čo ty vieš. Už za chvíľu je tri, mala by som ísť." riekne a hneď nato sa postaví a chystá sa otvoriť si balkónové dvere.
,,Len sa nezabi!" karhavo na ňu kričím, no ona sa len zasmeje a prelieza zábradlie. Už teraz viem, že tá opatrná budem ja.

Zvyšok dňa sa tiahol akoby nechcel skončiť, pripadal mi nekonečný, možno to bolo aj tým, že som nemala ani potuchy čo robí. Na večeri sa neukázala, darmo som na ňu čakala až dokonca babrajúc sa v tom niečom čo mi dali. To som však ešte ani netušila aké prekvapenie si pre mňa prichystala.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama