Říjen 2013

3.A zas je to tu

2. října 2013 v 18:41 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
3.A zas je to tu...
Ráno po mňa prišla mama, aby ma odviezla do ústavu, liečebne alebo blázinca, pre toto miesto je veľa pomenovaní, ja osobne som ho nazvala králikáreň, pretože prvé čo som po svojom príjazde zistila bolo to že doktori sú tam ešte v horšom psychickom stave ako pacienti. Keďže nie som ,,problémový" prípad pridelili mi izbu s balkónom, pravdupovediac obyčajnú nemocničnú izbu. Určite bude škaredá, studená a bude cítiť tým divným pachom prehnanej čistoty.
Mama sa na recepcii spýta na číslo mojej izby a odvedie ma tam, ešte počkala kým si vybalím veci a potom odišla, zostala som sama.
Rozhliadnem sa po izbe. Je celkom malá, okrem postele, nočného stolíka a skrine sa tu nenachádza žiaden kus nábytku. Steny sú bielej farby, na zemi je ešte zelený koberec na ktorého boku sú nejaké škvrny červenej farby.
Podídem k balkónovým dverám, vytočím pravdepodobne už dlho nepoužívanú kľučku, vstúpim na balkón a nadýchnem sa čerstvého vzduchu, ktorý krásne v pľúcach štípe a pôsobí tak čisto, keďže králikáreň sa nachádza ďaleko od mesta, pri horách ani sa tomu nedivím.
Chvíľu hľadím na oblohu, akoby som túžila vzlietnuť a plávať medzi mrakmi. V poslednom čase mi niečo chýbalo, no nevedela som prísť čo.
Rozhodnem sa, že aby som sa aspoň na chvíľu zabavila budem hľadať v mrakoch tvary. Pozriem sa na jeden a pripomína mi letiaceho draka, pozriem na druhý, tentoraz je to drak chrliaci oheň, v treťom mraku vidím zase draka. Všade sú samé draky, akoby sa mi aj nebo snažilo naznačiť že niečo s nimi mám.
Nevydržala som to, vybehnem z balkóna a zavriem za sebou dvere, bolo to strašne divné, ba až strašidelné. Už dlho som mala pocit že niečo od základov zmení môj život, ale žeby to boli draky? Akým spôsobom som s nimi spojená? Čo mal znamenať ten sen?
Vystrašená si sadnem na posteľ, vtom počujem ako niečo zašuští. Rozhliadnem sa, bol to papier na ktorom bolo napísané toto:
Program pre pacientov s menším poškodením psychiky
07:30- Budíček
08:00-09:00- Raňajky v jedálni
09:30- Sedenie s osobným psychológom
10:30-12:00- Desiata prinesená na izbu
12:00-13:00- Obed v jedálni
13:30-15:00- Voľný čas povinne strávený na izbe
15:30- Olovrant na izbe
17:00-18:00- Večera v jedálni
18:00-19:00- Hygiena
19:00-20:00- Čas spoznávania v spoločenskej miestnosti
20:00- Večierka
Tak sa mi zdá akoby som bola vo vojenskom tábore, veď predsa nie je normálne keď má človek deň takto zorganizovaný, to je choré.
Pozriem sa na hodinky, je presne 11:50, o chvíľu bude obed. Asi by som sa mala poponáhľať veď ani neviem kde ta jedáleň je, nie-aký ten čas potrvá kým ju nájdem. Vyjdem teda na chodbu a zabočím doľava, potom doprava, zas doprava a nakoniec doľava a ocitnem sa v slepej uličke. Zrazu za sebou začujem dievčenský hlas: ,,Zdá sa mi, že si nikdy nemala dobrý orientačný zmysel"
Otočím sa a poviem:
,,Iba v uzavretých priestoroch, v prírode som ako doma."
Zahľadím sa na dievča, má čierne rovné vlasy, pobledlú pleť, zrejme z nedostatku vitamínu D, ostro rezané rysy tváre a červené oči, to znamená ,že nosí kontaktné šošovky.
,,Ešte som ťa tu nevidela" podotkne. ,,Hľadáš jedáleň, však?"
,,Áno, mohla by si mi ukázať cestu?" spýtam sa.
,,Samozrejme, mimochodom volám sa Ignis." povie a predstaví sa.
,,Ja som Evril."
,,Divné meno." konštatuje.
,,Ty máš čo hovoriť." poviem a pousmejem sa. Zvláštne, pripadala mi celkom normálna a milá. Prečo je teda tu?
Boli sme už pred dverami jedálne keď ma Ignis zastavila a odtiahla nabok.
,,Prečo si tu? Zdáš sa byť normálna." povie šeptom.
,,Myslia si že nedokážem odlíšiť fikciu od reality."
,,Aha, no preto som tu aj ja."
,,Čože?"
,,Áno, počuješ správne kvôli ich výmyslu ma tu strčili na dva týždne."
,,Mňa iba na týždeň." poviem. ,,Mimochodom, ty nosíš kontaktné šošovky?" spýtam sa len tak medzi rečou, dúfajúc, že jej odpoveď nebude záporná.
,,Nie," povie. ,,Mám ich také od narodenia, lekári hovoria že je to vrodená chyba." odpovie mi pokojne. ,,Ale ty ich nosíš, že?" opýta sa s nádejou v hlase.
,,Nie, toto začína byť až priveľmi divné." na chvíľu sa zamyslím, no potom sa jej spýtam:
,,Aký je tvoj dátum narodenia ?"
,,13.7.1996" riekne a ja na ňu vyvalím oči, pretože v ten istý deň som sa narodila aj ja. Pohľad mi skĺzne na dvere s nápisom WC Ženy, chytím Ignis za ruku a ťahám ju na WC aby sme mali aspoň trochu súkromia.
,,Toto, je aj môj dátum narodenia. Aby som bola, presná zavreli ma sem presne za to že som odpadla na kraji lesa a mala som sen, v ktorom som bola fialovou dračicou a mám taký pocit akoby sa ten sen niekedy už stal, akoby to bola..."
,,spomienka" dokončí Ignis za mňa. ,,Mne sa to stalo tiež, ja cítim presne to, akurát na to že som v sne bola červená dračica s ohnivou hrivou."
Začalo sa mi zahmlievať pred očami, opäť to prichádzalo, ešte som sa chytila Ignis aby som nespadla...
Ocitla som sa v lese tieni stromov, listy tancovali vo vetre a stromy im k tomu hrali krásnu pieseň jari. Hladil ma jemný vánok a ja som sa zatiaľ pomaly blížila k zelenému drakovi.
,,Blynnen, prečo mi nechceš veriť že je to správne?" nežne sa dotknem jeho mysle.
,,A prečo to ty nechceš nechať tak? Keby si ma naozaj milovala tak ako hovoríš, dávno by si dala na moje rady." povie a jeho slová sa mi zabodávajú do mysle ako ostrý nôž. Predsa vie že ho milujem viac než samu seba, no ja viem aj čo je správne a toho sa musím držať. Draci patrili vždy medzi múdre tvory a vari a múdri vzdá toho v čo verí že je správne? Posledný krát si položím hlavu na jeho krk, obtriem sa oňho a so smútkom trhajúcim dušu vzlietnem.
Ako ma mohol môj Blynnen tak sklamať? Môj Blynnen...
Keď otvorím oči, vidím Ignisinu znepokojenú tvár, vstanem zo zeme a opriem sa bokom o stenu. Pozriem sa na ňu a spýtam sa jej:
,,Tebe sa nič nestalo?"
,,Nie," odpovie. ,,Len si ma trochu zaskočila, nečakala som že sa tu zosypeš."
,,Nezosypala som sa," namietnem. ,,Len som mala znova zjavil sen, alebo spomienka, ale iná." ticho poviem a rozpoviem jej obsah spomienky.
,,Myslím že by sme tomu mali prestať hovoriť spomienka, lebo keby to boli spomienky znamenalo by to že sme boli v minulom živote, či v čom draky." riekne Ignis a ja už tuším že pravdepodobne trafila klinec po hlavičke, no myslím, že už to tuší aj ona inak by sa na mňa tak uprene nedívala. Je naozaj možné že draky existujú?
,,Čo ak máš pravdu, možno sú tie spomienky kľúčom k odhaleniu našej pravej osobnosti. Možno je takých ako sme my viac!" radostne poviem.
,,Ty si fakt blázon," povie Ignis a zasmeje sa. ,,Doriešime to v tvojej izbe, prídem tam v rámci voľného času, nezistia že som odišla, ale teraz by sme už mali ísť na obed."
Prikývnem a nato vyjdeme z WC.

Na obed bolo nejaké neidentifikovateľné čudo, ktoré nemalo žiadnu chuť. Lepšie varia aj v školskej jedálni. Pomyslím si a ledva zjem polovicu porcie tak aby ostala v mojom žalúdku. Keď dojeme poberieme sa každá svojím smerom, no ja som vedela, že nás čaká ešte jedna veľká debata.

2.Nie som blázon!

2. října 2013 v 18:39 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
2.Nie som blázon!

Prebudím sa na tvrdej a nepohodlnej posteli. Všetko pred očami mi splýva do jednej veľkej machule. Zažmurkám aby som lepšie videla. Posadím sa a rozhliadnem.
Ležím na nemocničnej posteli, všimnem si, že mám na sebe svoju fialovú nočnú košeľu.
Museli tu byť moji rodičia. Pomyslím si a poberiem sa ku dverám. Chytím kľučku a náhle si spomeniem na ten čudný sen, v ktorom som akoby bola tou fialovou dračicou tešiacou sa z prvého snehu. V tom sne som sa cítila taká slobodná, bol taký skutočný...
Niekto stlačil kľučku na dverách, odstúpim od nich. Dvere sa otvoria a do miestnosti vojde malá a útla sestrička s čiernymi vlasmi zopnutými do drdolu v klasickej rovnošate. Pozrie na mňa a milo sa mi prihovorí.
,,Je ti dobre?" spýta sa a ja iba mlčky prikývnem. ,,Ešte by si nemala vstávať, za chvíľu sa na teba príde pozrieť pani doktorka Spišáková. Choď si zatiaľ ľahnúť." keď dopovie, milo sa usmeje a doprevádza ma k posteli. Ja ju iba nemo nasledujem.
Sestrička mi ešte striekne do ruky niečo po čom sa cítim strašne slabá a odíde.
O chvíľu príde doktorka, pozdraví sa mi a ja jej pozdrav opätujem. Sadne si na posteľ vedľa mojej a predstaví sa:
,,Evril som doktorka Spišáková, položím ti zopár otázok aby sme sa ubezpečili že si v poriadku. Rozumieš?"
Prikývnem a pozriem sa na ňu. Bola stredného veku, na tvári mala jemné vrásky, zelené oči a vlasy čo jej lemovali tvár stiahnuté do pevnej konte.
,,Dobre," povie. ,,Čo si pamätáš ako posledné" spýta sa a napraví si okuliare s hrubým čiernim rámom ako diaľnica.
,,Let k horám." odvetím akoby to bolo úplne prirodzené, no nie je. Spomeniem si na ten pocit, ktorý som vtedy cítila...šťastie. Nekonečné šťastie.
,,Nerozumiem ti"
,,Viete mala som sen, ale akoby sa už stal. Bolo to niečo ako deja-vu, no silnejšie, tak skutočné." poviem.
,,Môžeš mi to opísať?" spýta sa ma.
Prikývla som a dala sa do rozprávania. Keď som skončila pýtala sa ma ešte na ďalšie veci, ako napríklad moje pocity čo som mala v priebehu sna, ako to celé vnímam, no nedozvedela sa nič nové. Chvíľu na mňa zmätene hľadela a potom odišla.
Až teraz si však uvedomím čo sa vlastne stalo, vôbec som jej o tom sne nemala hovoriť, budú ma pokladať za blázna.
Nejako sa mi vtedy nedarilo jasne rozmýšľať, akoby mi niečím otupili myseľ. Musím mať v sebe lieky na upokojenie, alebo som musela mať. Preto sa cítim taká ospalá! Došlo mi pri mojom momentálne spomalenom myslení. Vzdychnem si, položím hlavu na vankúš a zaspím.
Zobudím sa na to, že počujem ako niekto šepká moje meno. Nechcem otvoriť oči a uniknúť tak z ríše snov, no postupne sa šepkanie mení na mierne trasenie, čo je už nepohodlné a tak voľky-nevoľky otvorím oči.
Predo mnou sedí na kraji mojej postele mama, krok za ňou stojí oco a pozerá sa von z okna.
,,Ahoj." proste poviem
,,Ach Evril," vzdychne mama. ,,Čo si preboha robila v tom lese? Vieš ako som sa o teba bála keď mi suseda zavolala, že ťa našla ležať na okraji lesa! Už to nikdy nerob!"
Typická mama, vždy sa vžíva do tých najhorších situácií akoby vždy keď vyjdem z domu mala nastať apokalypsa. Viem že má o mňa strach, ale niekedy to vážne trochu preháňa.
,,Ale no tak, mami! Som živá a zdravá." poviem a snažím sa ju upokojiť.
,,Vieš Evril, doktori si to nemyslia." riekne vážne otec a mama dopovie: ,,Chcú ťa poslať na liečenie, myslia si že máš problém rozlíšiť skutočnosť od reality." dokončí a ľútostivo sa na mňa pozrie.
,,Ale ja nie som blázon!" namietnem. ,,Musíte stým niečo urobiť!" určite ma tam poslali aby z toho mali zisk! Pomyslím si.
,,Zlatíčko, je to len na týždeň, zajtra ťa tam odveziem a utečie to ako voda. Uvidíš" povie mama.
,,Ber to z tej lepšej stránky, aspoň nemusíš isť do školy." trepne oco.
,,Ale, ja chodím do školy rada." väčšiu hlúposť som fakt nemohla povedať. Školu nenávidím z celého srdca, niežeby som mala problémy so známkami, tie sú priemerné, skôr sa neviem zapojiť do kolektívu. Nerozumiem ľuďom okolo seba, buď som čudná ja, alebo oni.
,,Priniesla som ti tvoje obľúbené jedlo." povie mama snažiac sa zmeniť tému, no preruší tak len preruší môj tok myšlienok.
,,Bryndzové halušky?" opýtam sa nadšene.
,,So slaninou a smotanou navrchu." robí mi chúťky.
,,Daj ich sem." pohotovo odvetím a začnem sa napchávať.
Milujem bryndzové halušky a najme všetko s bryndzou, od holej bryndzi až po bryndzové pirohy. A moja mama robí tie najlepšie aké som kedy jedla, boli také dobré až bolo ťažké sa s nimi nezadusiť.
Keď dojem podám jej misku a poďakujem jej.
Zahľadím sa von z okna, výhľad mám priamo na betónové paneláky a cestu vedúcu popri nich. Cítila som sa divne, že je tu tak málo zelene. Bola som taká bezmocná voči tomu čo nahradilo rozľahlý les, alebo lúku hýriacu farbami jedinečných kvetín, pretože každá kvetina je iná ako je jedinečné aj osobnosť každého živého tvora.
Vždy som mala prírodu rada, no ešte nikdy ma tak nehnevalo jej ničenie.
Od toho sna bolo akoby všetko inak, cítila som že sa vrátila nejaká časť môjho ja, ktorú nepoznám, nemám o nej ani len tušenie. Akoby sa presunula z nevedomia do podvedomia. Kúsok skladačky mojej osobnosti, ktorá bola roztrieštená na milión kúskov... Začínala som nechápať samu seba.

Po chvíli mama s otcom odišli, no ja som si už v jednej veci bola istá: Slobodu som vymenila za bryndzové halušky.

1.Sen v bdení

2. října 2013 v 18:38 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
1.Sen v bdení

,,Mami, ja už idem." povedala som a chystala sa otvoriť dvere.
,,Evril!"
,,Áno?" spýtam sa a pritom hľadím do obdĺžnikového zrkadla s dreveným rámom zaveseného pri dverách.
Nikdy som nebola spokojná so svojím vzhľadom. Husté, čierne, kučeravé vlasy, bledšia pleť a prenikavé fialové oči, ktorých sfarbenie si lekári napriek pomoci moderných technológií nikdy nevedeli vysvetliť.
,,Nezabudni sa vrátiť do ôsmej, vieš že otec sa hnevá ak chodíš neskôr." vytrhne ma mamin hlas z premýšľania.
,,Neboj sa mami." ubezpečila som ju a odišla.
Vonku bol krásny slnečný deň, slnko sa vznášalo na oblohe a v jeho celodennej ceste mu neprekážal ani jeden mráčik. Bolo to bezchybné popoludnie, no predsa som mala pocit že sa niečo stane.
Kráčam po krajnici starej cesty a náhlim sa do lesa. Mame som povedala, že idem na pizzu s kamarátkou, avšak ja žiadnu nemám, vždy radšej bývam sama a rozmýšľam nad všetkými vecami čo sa mi v živote dejú.
Les, ktorý obklopoval dedinu bol už na dosah ruky. Stačilo urobiť už len jeden krok a vojsť do lesa. Skryť sa v objatí mojich milovaných stromov, zabudnúť na svet okolo a byť sama so sebou.
Dotkla som sa rukou stromu, ktorý stál vedľa mňa a oprela sa oňho. Zrazu sa mi zahmlilo pred očami, všetko okolo mňa sa strácalo, až nakoniec ostala iba tma. Letmo som cítila, že padám ako handrová bábika na vlhkú zem.
Práve som sa zobudila. Všetko okolo mňa bolo biele, napadol prvý sneh. Zaradujem sa, pretože niet väčšej radosti ako topiť sneh na vrcholkoch tak že potom nadobúda rôzne neforemné ale trblietavé tvary, ktoré sa lesknú skoro ako moje fialové šupiny. Skoro, pretože im sa ani diamanty nevyrovnajú. A roztopený sneh, ktorý potom steká dole svahom vytvára milióny malých cestičiek sťa bludisko.
Zadívam sa do oslepujúceho slnka, prikrčím sa, celou silou odrazím a nakoniec vzlietnem smerom k najbližším horám.

Je tak krásne vychutnávať si ten slobodný pocit letu, tu vo vzduchu som najmocnejší a najnebezpečnejší tvor široko-ďaleko. Vládnem vzduchu, zemi a ohňu. Pomyslím si a spokojne letím ďalej.

Prológ

2. října 2013 v 18:36 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Prológ

Noc bola tmavá a chladná, na oblohe poletovali mraky. Mesiac svietil slabo a hviezdy vydávali tlmenú žiaru, akoby s napätím sledovali čo sa stane. Tam dole pod nebeskou klenbou sa odohrával súd. Súd pradávnych bytostí, ktoré tu stále sú aj keď o nich nevieme. Sledujú nás, pozorujú ba sú medzi nami, no my ich nevidíme.
Na veľkej čistine obklopenej stromami, v objatí mohutných hôr bolo osemnásť drakov z toho trinásť vinných.
Previnili sa proti vlastnému druhu. Avšak robili iba to čo pokladali za správne, zaslúžia si za to vari trest?
Šesť dračíc a sedem drakov čakalo na konečný verdikt poroty, ktorý mal rozhodnúť o ich osude.
Zrazu zmĺkli. Čierny drak vypustil pred nich a z nozdier mu vyšiel sivý dym. Dotkol sa mysle obvinených a hromovým hlasom povedal: ,,Vinní! "
Obvinených drakov zachvátil smútok, nemohli robiť nič, iba čakať kým im udelia trest horší ako samotná smrť.
Čierny drak, ich sudca, si však nevšímal ten smútok a žiaľ čo nosili s srdci. Bol nekompromisný a tak sa chystal vyrieknuť trest:
,,Trinásť jedincov z dračieho druhu, tu zoskupených bude odsúdených na sto krát sto rokov života v ľudskom tele, bez spomienok na svoj doterajší život. Trest sa začne o polnoci, keď sa ich duše premiestnia do tiel trinástich, ešte nenarodených detí. Pykajte za svoje činy."
Draky začali zúfalo revať, prosiť o milosť. Veď aký to bude pre nich život keď sa nebudú môcť dotknúť oblohy, chrliť oheň a dávať najavo svoju moc starú ako tento svet. Smrť by bol pre nich lepší trest, ako zostať uväznený v telách ľudí, tých obmedzených tvorov, ktorý vedia iba ničiť a nepoznajú krásu voľného letu v oblakoch, pocit slobody, stratia všetko čo im doteraz život ponúkal. Všetko čo mali tak veľmi radi. To čo mali...
Už nebolo cesty späť, vzdor by im aj tak nepomohol. Mohli len sedieť a čakať na to kým stratia samých seba.
Nastala polnoc, trest sa začal, trinásť drakov zmizlo, avšak ich duše tu ostali s nami.

Dračia duša

2. října 2013 v 18:36 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Zdravím,
tak ako na starom tak aj na novom blogu sa objaví moja druhá rozsahovo väčšia poviedka Dračia duša. Tú sem budem pridávať kvôli znakovému obmedzeniu po kapitolách. Tým dám aj šancu novým čitateľom čítať ju postupne.
Čo sa týka mojej prvotiny Príbeh Emy, tak tá ostane len na starom. Sama s ňou nie som spokojná tak teda načo ňou poškvrniť aj ten nový?

Vaša Diarsie

Veľké sťahovanie

2. října 2013 v 17:33 | Diarsie
Zdravím,
možno ma už poznáte z blogu http://sleepingdragondiarsie.blogspot.sk/, ale možno čítate príspevok odo mňa po prvýkrát. V prvom aj v druhom prípade vás tu vítam a dúfam, že sa na blogu zabývate.
Postupom času tu pribudnú poviedky, ktoré som mala uverejnené na starej stránke. Avšak je samozrejme, že budú pribúdať aj nové. Pre tých, čo sú tu nový vysvetľujem, že blog sa bude zameriavať na moju literárnu a výtvarnú tvorbu. Občas sa samozrejme aj trochu posťažujem na školu, to ako málo má deň hodín a podobne.
Myslím, že by sa hodilo objasniť prečo som sa vlastne rozhodla presťahovať sem. Bolo to na podnet jednej čitateľky môjho blogu, ktorá na internete vystupuje pod prezývkou Aurora (jej blog http://aurora-nada-poviedky.blog.cz/). Stačilo aby v jej komentári zasvietilo slovíčko propagácia a aj napriek počiatočným pochybnostiam som sa ocitla tu. Hor sa zavŕtať do tajov blog.cz!

Vaša Diarsie