27.Deň s veľkým D

2. října 2013 v 19:08 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Deň s veľkým D

Vstali sme za úsvitu. Počasie, naša nálada, deň...to všetko bolo pochmúrne. Vnímala som tie iskry neistoty v očiach drakov čo nám prileteli na pomoc ako aj v očiach svojich priateľov. Aj vždy veselí a odhodlaný ohnivý draci boli ticho. Nebolo počuť nič len vzrušené šeptanie lesa, dokonca aj zvieratá v ňom stíchli, vediac, že tento deň navždy zmení svet. Ten svet, ktorý ostáva pred ľuďmi ukrytí.
Dúfajúc, že poslednýkrát som sa prešla po dvoch nohách a predstúpila pred drakov natoľko odhodlaných, alebo skôr bláznivých, že sa rozhodli zmeniť svet.
Nadýchla som sa a začala rozprávať. (Koho, že to bol nápad aby som predniesla príhovor práve ja? Ach áno, samozrejme....Firel vládca ohňa týmto si, si vydobyl prvé miesto na mojom zozname vecí čo ma štvú)
,,Fengir nám vzal niečo, čo je pre nás na nezaplatenie. Vzal nám našu slobodnú vôľu a trinástim z nás krídla! Preto zasiahnime kým je ešte slabý a Argrosove telo sa bráni! Teraz máme možnosť s tým skoncovať! Práve my môžeme zničiť Fengirovu túžbu po moci ako aj jeho túžbu zničiť ľudstvo a narušiť tak nenahraditeľnú rovnováhu! Poďte vzlietnite a pokorte Fengira!" S týmito slovami som sa premenila na draka a vzlietla k sivým oblakom. Spolu so mnou vzlietli desiatky rôznych drakov so spoločným cieľom.
Bol to nádherný pohľad, tak krásny a jedinečný až mi v srdci svitla nádej. Možno je Fengirove vojsko väčšie, no my sme jednotný. Neviaže nás kúzlo, ale spoločný ciel, ktorý dosiahneme, pretože držíme spolu. V tom - a nie v mojej imunite voči Fengirovej moci - je naša sila.
Let bol dlhý a plný nedočkavosti. Obloha sa mračila a každú chvíľu to vyzeralo na poriadny lejak.
Fengirova jaskyňa sa blížila. Ani som sa nenazdala a draci sa s revom pustili do boja. Timea na chrbte Voris sústredene odriekala zaklínadlo, ktoré malo oslepiť drakov na Fengirovej strane. Voris ju bránila zubami - pazúrmi, veď pre ňu to bola stále sestra.
,,Evril! Máme sa dostať do jaskyne! Poleť." reval v tom chaose Strek.
Samozrejme, akoby som mohla zabudnúť. On ja a Ignis. Najdôležitejší článok celej bitky.
Pomedzi oslepených drakov sme prekĺzli do jaskyne a premenili sa na ľudí.
Jaskyňa bola obrovská, mohlo ňou preletieť nad sebou päť drakov a ani jeden z nich by nenarazil do stalaktitu, alebo stalagmitu. Steny jaskyne pokrývali rôzne žiarivé drahokamy. Zo stropu viseli nebezpečne ostré stalaktity a zo zeme rástli nádherné stalagmity. Jaskyňu osvetľovali iba bezfarebné svetlá vznášajúce sa vo vzduchu. Vyžarovalo z nich upokojúce svetlo, ktoré prinášalo istý pocit bezpečia. Aj napriek tomu, že jaskyne bývajú chladné a nehostinné, táto bola príjemne teplá. Cítila som sa v nej ako pri kozube, doma a v bezpečí. No, momentálna situácia bola iná...nebezpečne iná.
,,Au!" zajačala Ignis, ktorá odrazu ležala na zemi s krvácajúcou ľavou rukou. Chcela som jej podať ruku, no v tom Sterek zakričal: ,,Za stalagmit! Rýchlo!"
Ťahala som so Sterekom krvácajúcu Ignis po zemi ani nie o päť sekúnd sa k nám rútili desiatky energických gúľ. Našťastie nás ani jedna z nich netrafila a my sme sa stihli ukryť za ten kus skaly trčiaci zo zeme.
,,Čo to pri Argrosových bobkoch bolo!" dychčala som.
,,Pri Argrosových čo?" vypleštila na mňa oči očividne trochu zmätená Ignis.
,,Myslím, že čarodejníci..." povedal ticho Sterek. ,,Čarodejníci s ovládnutou mysľou."
,,Sme v riti." zanadávala si Ignis. Tá jej rana vyzerala hrozivo, očividne už stratila veľa krvi. Musíme konať rýchlo, inak hrozí, že Ignis stratíme a to navždy.
,,Sterek, ja...ona..." povedala som znepokojene.
Zamračil sa. Gule neprestajne udierali do stalagmitu, bála som sa, že za chvíľu nás všetkých pod sebou pochová.
,,Ja viem." ustarane šepol a zahľadel sa na Ignisinu zakrvavenú ruku, rozhodne to nebol príjemní pohľad...krv striekala priam priveľmi rýchlo.
,,Strek, uškrť jej to košeľou." prikázala som mu a on okamžite začal konať.
Hlboko som si vzdychla a nakoniec povedala:
,,Musím ísť."
,,Zbláznila si sa! Nenechám ťa ísť samú!" reagoval okamžite.
,,Toto je môj boj Sterek a okrem toho nemôžeš tu Ignis nechať, ak má niekto zomrieť tak som to ja...je to môj boj a urobím všetko preto aby som ukončila toto šialenstvo! Je to môj osud nie tvoj!"
Premenila som sa na draka. Na svoje pravé ja a letela počujúc Sterekovo zúfalé volanie. Vediac, že priam ponúkam svoju dušu smrti nasledujúc svoj osud.
Bleskovo som sa uhýbala guliam z čistej energie. Letela som tak ako som ešte nikdy neletela.
Zamierim priamo k dvom čarodejníkom čo v jednom kuse vrhajú gule a nemilosrdne im odtrhnem hlavy. Letím rýchlo dopredu načúvajúc hlasom svojich spomienok...ktoré sú stále bližšie a bližšie zviazané Fengirovým kúzlom, ktoré prelomím jeho vlastnou krvou.
Už je to tu, nadišla moja chvíľa..bol tam. Fengir v Argrosovom tele.
Jeho šupiny boli čierne ako najčernejšia noc...rovnako ako jeho duša. Mal blankytne modré oči a na tvári šialený výraz tvora čo sa vyžíva v utrpení ostatných.
,,Vyjdi zo svojho úkrytu Evril. Viem, že si tu. Tvoju myseľ cítim na míle ďaleko, no predsa zostáva nedobytá a to je veľká škoda." povedal hlasom slizkým a podliezavým ako had.
Zaútočil na moju myseľ, snažil sa ovládnuť to čo cítim, avšak nemohol. Moja myseľ aj naďalej zostávala skrytá za nedobytným múrom, možno ju cítil, no ovládnuť ju nemohol.
,,To nie je možné!" povedal prekvapene. ,,Posledného takého ako ty som zabil! Tak zabijem aj teba" riekol nemilosrdne a zúrivo sa na mňa vrhol.
Uskočila som, ladne vzlietla a nasmerovala si to priamo k východu jaskyne s jasním cieľom.
Argrosovo telo bolo väčšie a teda - aj napriek váhovej nevýhode - jeho krídla boli obrovské. Bol rýchlejší, nechýbalo by veľa a odhryzol by mi koniec chvostu.
Vyletela som von z jaskyne, priamo nad les.
Fengir zastal a škodoradostne sa usmial.
,,Sterek!" zareval.
Nie, len to nie... Ostatný draci stíchli, boj ustal, leteli na mieste ako hypnotizovaný a priamo ku Fengirovi letel Sterek. Zastal pri jeho boku ako verný pes a na mňa sa ani nepozrel.
,,Syn môj," zasyčal Fengir škodoradostne. ,,Zlikviduj ju."
Vyplašene som zarevala a vletela do lesa, ten ma ukryje, ochráni moje boľavé srdce.
Zradca! Každý ma zrádza! Nemôžem nikomu veriť...len lesu..ten ma ochráni! Nedá ma!
Sterek pristál priamo predo mnou, pripravený ma rozsekať na franforce. Urobil krok vpred a bez citu bojovne zavrčal.
,,Sterek." šepla som sklamane a zahľadela sa do jeho očí. Boli prázdne...on ma nechcel zabiť. To Fengir!
Zviažte ho, no neublížte mu rozkázala som lesu a vzlietla.
,,Fengir!" zúrivo som zarevala.
Na jeho tvári sa objavil prekvapený výraz, okamžite rozkázal každému drakovi aby na mňa zaútočil. No tých bolo veľa, veľmi veľa. Toto nemohol zvládnuť, najme nie v Argrosovom tele.
Preletela som pomedzi drakov a ako riadená strela, ktorú nemožno zastaviť som sa vrhla na Fengira. Ten sa príliš sústredil na ovládanie drakov, ktorým som sa ja tak ľahko vyhla. Nevšimol si ma a toho som využila. Zakusla som sa mu do krku a vychutnávala si ako pomaly zomiera.
Ten, ktorý smi spôsobil tak veľa bol navždy preč, rútil sa bezvládne k zemi a všetky jeho kúzla zmizli.

Moje vnútro naplnil hrejivý pocit, cítila som, že som to opäť ja, so všetkým. Avšak bolo tu aj niečo iné. Do žíl mi prenikala nová moc, zrazu som sa cítila správne vyvážená. Akoby vo mne zavládla rovnováha.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama