25.Bláznivý plán a ešte bláznivejší nápad

2. října 2013 v 19:06 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Bláznivý plán a ešte bláznivejší nápad

,,Ale ako sa tam dostaneme?" spýtam sa keď premýšľame ako budeme útočiť keď sa dostaneme priamo ku samotnému Fengirovi.
Mali sme všetko premyslené do najmenších detailov. Airelen a Firel spolu naverbovali okolo stopäťdesiat drakov, každý mi musel prisahať prísahou krvi, že pokým nebude Fengir zavraždený bude podriadený jedine mne.
Nepáčilo sa mi, že ich budem prakticky ,,ovládať", ale súhlasila som. Pretože ak by nepodliehali mne Fengir by využil svoj dar a ovládol by ich oveľa horším spôsobom.
Premyslené bolo všetko. Ostávalo odpovedať na otázku: Ako sa dostať dnu?
Firel vravel, že Fengir iba na obranu svojho paláca využíva viac ako polovicu svojho vojska a draci vycvičený zabíjať, boli oveľa nebezpečnejší ako ktorýkoľvek z nás.
Ocitli sme sa na mŕtvom bode. Nevedeli sme...nemali ani poňatia ako ďalej.
,,A čo tak tam vpáliť a všetkých zamordovať?" vyprskla Ignis, pravdepodobne bez rozmýšľania.
Zagúľala som očami a videla zdesené výrazy na tvárach ostatných.
Firel pokrútil hlavou, ohnivé oči sa mu zablysli a povedal: ,,To by bolo to najhoršie čo by sme mohli urobiť, dcéra moja. Pre nás je výhodou moment prekvapenia a Evril. Aj Aquera by vymyslela lepšiu stratégiu, som sklamaný. Myslel som, že viac rozmýšľaš nad tým čo povieš."
Ignis zahanbene sklonila zrak a jej ohnivá hriva tiahnuca sa od hlavy po koniec chvosta už iba plápolala vo výške piatich centimetrov namiesto zvyčajných dvadsiatich.
Mala dosť, bola unavená, ponížená, smutná a zároveň podráždená. Divila som sa, že svoje emócie ešte udržiava na uzde. Inokedy by vybuchla ako sopka, no teraz...
Zaútočiť sme mali už pozajtra a hustá atmosféra čo medzi nami vládla spôsobovala časté hádky...práve teraz keď sme potrebovali byť pevný ako diamant sme boli krehký ako sklo.
,,Veď máme čarodejnicu! Nech urobí tie svoje hókusy - pókusy a tých drakov napríklad oslepí." vyštekne nahnevane Mundar
,,To nie je zlý nápad." podotkne Airelen a ustarane sa zadíva na svojho syna.
,,Si ochotná nám pomôcť čarodejnica?" spýtal sa Firel s opovrhnutím v hlase, očividne sa mu nepáčilo, že sa musí spoliehať na pomoc čarodejnice.
,,Kvôli svojej sestre Voris by som zapredala aj svoju dušu." povie vážne.
Firel kývne hlavou a riekne: ,,Vojenská porada sa skončila!"
Po vyrieknutí týchto slov s Airelen odletí na lúke ostaneme len my trinásti.
Očakávala som, že sa o pár minút strhne ďalšia hádka, no nie. Každý unavene klesol na zem a v momente zaspal. Všetci načerpávali silu na nadchádzajúcu bitku.
Akokoľvek som však chcela zaspať nemohla som. Hlavou sa mi zmietalo až nespočetne veľa myšlienok. Nebola som pokojná....Nemôžem byť pokojná, pretože toto všetko sa ma až priveľmi týkalo.
Prvú hliadku mala Procella, poslala som ju spať a vystriedala ju. Prikrčila sa, odrazila a vzlietla.
Krúžila som nad čistinou a pozorovala okolie. Všade vládol pokoj, teda aspoň zatiaľ. Sem tam sa ozvalo húkanie sovy, šum listov v korunách vysokánskych stromov. Šepot vetra, pomocou ktorého sa ma snažila Airelen upokojiť.
No, ako som mala byť pokojná?
Stromy zaryto mlčali, nereagovali na moju prítomnosť. Ak aj ich koruny spievali bola to skôr pieseň smútku, ktorá vyjadrovala smútok z toho čo sa v tatrách stalo v roku dvetisícštyri. Bolo to už tak dávno, a predsa rany na duši lesa boli tak čerstvé.
Ten orkán vtedy neotriasol iba tatrami, ale aj srdcami ľudí. Možno si vtedy kútikom duše uvedomili ako prírode ubližujú...
Zaostrím zrak, zazdalo sa mi že na východe niečo rýchlo letí smerom ku mne. Možno helikoptéra. Nie. Je to drak.
Zastal asi päťdesiat metrov odo mňa a naznačil mi, že ho mám nasledovať.
Priletím o desať metrov bližšie.
Je to Blynnen! Ten odporný a slizký zradca! Zabijem ho a roztrhám na cimpr-campr! Nahnevane si pomyslím a zúrivo zarevem.
Ostatný spali ako zarezaný. Neprebudili by sa ani keby vypukla tretia svetová. Nebudú mať ani potuchy o tom, že si budem vychutnávať pomstu sladšiu ako čokoláda.
Rútila som sa k Blynnenovi snáď rýchlosťou svetla poháňaná ohňom pomsty.
Narazila doň zaťala mu do hrude pazúry a strmhlav sme sa rútili dole. Blynnen nereval, nesnažil sa mi vzoprieť, proste vedel, že toto je jeho koniec.
Zrazu som urobila niečo, čo som vôbec nechápala. Pustila som ho. Celkom bez rozmýšľania.
On sa vo vzduchu otočil hruďou k zemi a rozprestrel krídla. Chvíľu plachtil, no potom sa zúrivo vrhol na mňa.
Našťastie som sa mu uhla a dostala sa pod neho. Chcela som pristáť medzi stromami. Tam mám totiž možnosť poraziť ho, no vo vzduchu som mala nevýhodu.
Blynnen bol lepší letec a vedel ako ma donútiť ostať hore. Útočil na mňa neprestajne, raz mieril na nohu, raz na krk. No nechcel ma zabiť. Z jeho spôsobu útočenia som vytušila, že ma Fengir chce živú.
Musím útočiť! Musím nájsť slabinu v jeho obrane. Opakovala som si v mysli neustále. To je ono! Lakeť jeho krídla, tam sa nekryje!
Vtom momente som sa mu zakusla do lakťu jeho pravého krídla, Blynnen hlasno a zúfalo zareval. Začal sa rútiť dole a ja s ním. Železným zovretím som mu drvila kosti v snahe odtrhnúť mu krídlo.
Neexistuje nič čo by draka mohlo tak zlomiť ako nemôcť lietať. Škodoradostne si pomyslím a zovriem ho ešte tuhšie.
Trhnem. Počujem hlasný praskot, toto sa mu už nikdy nezahojí. Nikdy nebude môcť lietať. Pocíti to čo som cítila ja v ľudskej koži bez krídel.

Pustím ho. Padá so zúfalým revom dolu. Mal v očiach strach, ten som v jeho očiach ešte nevidela. Bol tak zúfalý...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama