23.Kúzla v objatí hôr

2. října 2013 v 19:04 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Kúzla v objatí hôr

Keď vlak dorazil do Popradu bola už noc.
Mestské osvetlenie znemožňovalo výhľad na hviezdy, v pozadí sa jemne črtala pýcha Slovenska - Tatry, na ktorých vrcholoch sa nachádzali snehové čiapočky. Týčili sa tak majestátne až zbudovali obdiv a rešpekt, veď hory dokážu byť nebezpečné rovnako ako zúrivý drak, vedia vziať život nemilo prekvapiť, no aj ponúknuť svoju nebezpečnú krásu, drahocenné spomienky, na ktoré budeme ešte dlho s láskou spomínať.
Hory dokážu veľa dať aj vziať, no všetko záleží väčšinou na nás, či sa k ním budeme správať s rešpektom alebo ich budeme brať na ľahkú váhu.
,,Tak kde teraz?" Spýtala sa ma Procella a hlasno zívla.
,,Ignis dá Airelen signál a ona prikáže vetru aby nás vyzdvihol k nebesám."
Povedala som a všetci prikývli, Ignis vyčarovala malý ohníček, ktorý hneď na to hodila do vzduchu a vtom momente nás vietor s ľahkosťou zdvihol.
Tí, ktorý to ešte nezažili jasali a tešili sa, dokonca aj Ignis sa uvoľnila. No mne toto všetko len pripomínalo, že ja sama bez pomoci nemôžem vzlietnuť. Ešte nemôžem roztiahnuť svoje fialové krídla hoc ako by som chcela, avšak onedlho už vzlietnem a sama.
Priamo k nám letela Airelen, krásna a láskavá ako vždy. Pozdravila nás kývnutím hlavy a úsmevom, pri ktorom odhalila svoje snehovo biele tesáky.
Leteli sme s vetrom o preteky. Moja nedočkavosť rástla každým metrom. Každým metrom, centimetrom, milimetrom som bola bližšie k svojej pravej podstate, vlastnému ja.
Pocit eufórie napĺňal každú bunku v mojom tele, čoskoro budem zase drak.
,,Cítite to?" Spýtala sa odrazu Timea.
Všetci sme pokrútili hlavami.
,,Tá stopa mágie je čím ďalej silnejšia." Začala. ,,To kúzlo čo vás premenilo muselo byť hrozne silné, no zdá sa, že nie dostatočne..." Zamyslí sa a napokon vyhlási:
,,Sme už blízko, veľmi blízko."
Airelen kývne hlavou na súhlas a ustarane riekne:
,,O minútu pristávame, ale varujem vás. Už som tam bola a ten pohľad...je strašný."
Zvedavo zamrkám očami. ,,Strašný? Nechápem."
,,Je veľmi ťažké o tom rozprávať, Evril. Uvidíte to sami, avšak pre vás to bude ešte horší pohľad."
Začali sme klesať.
,,Veď tam ležím! Nehybne akoby mŕtva! Moje dračie telo..." vykríkla a veru ležali sme tam všetci ako aj ja.
Keď sa moje nohy dotkli zeme rozbehla som sa tryskom k svojmu dračiemu telu.
Ležalo tam nehybne sťa mŕtve...
,,Vaše telá sa po vyrieknutí kúzla vyparili avšak zakrátko sa aj objavili. Keď ste sa v ľudskom svete narodili ako ľudia boli tu znova aj vaše telá. Rástli tak ako ste rástli aj vy." Šepne Airelen.
Chvíľu váham či sa mám sama seba vôbec dotknúť, veď čo ak je toto telo iba prelud jeden z Fengirovych trikov.
Nie. Pomyslím si. To som ja, naozajstná ja.
Načiahnem ruku a priam synchronizovane ju načiahne aj ostatných dvanásť drakov. Timea a Airelen nás s napätím pozorovali.
Dotkla som sa svojich šupín...telo zmizlo. Premiestnilo sa do mňa akoby som ho vcucla. Telo sa mi naplnilo nespútanou silou no drak sa zo mňa nestal. Vedela som, že niečo bolo iné no čo...?
,,Nie!" vykríkla som zúfalo. ,,Ja chcem byť drak!" nariekam neskrývajúc túžbu v hlase.
Avšak ako som vyriekla tieto slová telom mi prebehol blesk energie. Zrazu som nestála na dvoch nohách, ale na štyroch...bola som drak.
Radostne som sa odrazila od zeme vzlietla k výšinám a zarevala najhlasnejšie ako som vedela.
Lietala som a sama. Konečne. Bez pomoci schopností Airelen. Teraz to bola sila mojich krídel čo ma niesla vpred. bláznila som ako malé dráča čo po prvýkrát vzlietlo.
Moju radosť prerušil podráždený výkrik zdola:
,,A na nás si zabudla ty päť ton šupín?!"
Bola to Ignis. Nemala som jej za zlé, že hovorila takýmto tónom, veď ja by som sa na jej mieste správala rovnako.
To ja mám teraz krásne šupiny a ona nie. Pomyslím si samoľúbo a voľky-nevoľky pristanem.
Keby som tak mohla stráviť v oblakoch celú večnosť! Prebehne mi mysľou a zažmurkám.
,,Ako si to urobila? Ako to, že ty si drak a ja nie!" hnevala sa.
Sklonila som k ním hlavu, boli taký malí oproti mne.
Dračími očami som sa na svet pozerala inak, tým správnym pohľadom.
,,Myslite na to ako veľmi chcete byť drakmi! A stanete sa nimi!"
Všetci sa ponorili hlboko do svojich myslí, postupne sa premenili a vzlietli užívajúc si svoje znova nabodnuté krídla draka.
Teraz sme sa stali drakmi a tak splnili prvý bod na našom zozname...ale ten druhý tam stále je a treba ho čím skôr zničiť. Prebleskne mi mysľou a s prosbou v očiach sa pozriem na Airelen.
,,Viem, že ešte nemáš pokoj v duši Evril," povie s láskou v hlase. ,,Ale myslím, že tak ako ste sa teraz premenili na drakov, tak sa dokážete aj znova svojvoľne premeniť na ľudí, pretože vo vás žije stále aj vaša ľudská časť."
Zamyslím sa.
Je možné, že si môžem kedykoľvek obliecť svoje šupiny ako aj ľudskú kožu...som stále človek aj drak zároveň?
,,Skús na svoju ľudskú podstatu myslieť s takou túžbou ako si myslela aj na tú dračiu. Vyskúšaj to a možno to prinesie mnohé výhody." riekne Airelen prosebne a pozrie sa mi priamo do mojich fialových očí. Očí draka.
Nemo prikývnem, skloním hlavu a celú myseľ sústredím na to, že sa chcem znovu zaodieť do ľudskej kože.
Začala som sa premieňať na človeka. Ani nie za sekundu som stála znovu na dvoch nohách...bez krídel.
,,To nie je možné..." povedala som prekvapene a opäť sa premenila do svojej dračej podoby
,,Zaujímavé." šepla Airelen, s ľahkosťou sa odrazila od zeme, vzlietla a zamierila k ostatným
Napol človek napol drak. Zamyslím sa. Síce mám dušu draka, no to odporné kúzlo do mňa zasadilo aj semienko ľudskej podstaty a tej sa nezbavím pokiaľ tvorca kúzla - Fengir - nebude hniť v zemi.
Na druhej strane ako ľudia sa môžeme nepozorovane vkradnúť do jeho brlohu a využiť tak moment prekvapenia.
Usmejem sa a moje snehovo biele tesáky ostré ako britva čo jedným zahryznutím skolia slona sa zablysnú.
,,Ti nejdeš k ním?" spýtala sa ma Timea so slzami na krajíčku. Videla som je na tvári, že nechce plakať. Že chce ostať silná, no videla aká je jej ,,sestra" šťastná a pri pohľade na ňu plakala zo smútku aj radosti z toho, že je Voris šťastná ako blcha.
,,Nie." poviem úprimne. ,,Ak si chcem vychutnať lietanie tak osamote len s dotykom vetra na šupinách."
Timea sa pousmeje. ,,Takže teraz ste niečo ako drakodlaci?" opýta sa.
,,Drakodlaci...Hmm...Myslím, že áno." vyhlásim a upriem svoj zrak k nebesám.

Vystrájali ako malé dráčatá, tak ako pred malou chvíľou aj ja. Revali tak hlasno až som sa bála, že ich začuje nie-aký okoloidúci turista a na mieste odpadne. Ich šupiny sa trblietali ako drahokamy.(No moje sa aj tak trblietali viac!) Ako živý oheň čo tancuje po oblohe. Ba pripomínali dúhu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama