22.Cestou necestou do krajiny, čo zmenila môj život

2. října 2013 v 19:03 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Cestou necestou do krajiny, čo zmenila môj život

Sedela som na vlakovej stanici v Košiciach - ktorá je priam v otrasnom stave - ďalej od ostatných. Chcela som byť totiž sama. Do príchodu vlaku čo nás mal zaviesť do Popradu a odtiaľ nás mala Airelen pomocou vetru preniesť na miesto, kde sa navždy zmenil náš život.
Po tom incidente so Sterekom sa na mňa každý pozeral buď s obdivom alebo nedôverou, ktorú som vôbec nechápala.
Možno sa báli, že zlyhám. Alebo nechceli aby všetko záviselo na jednom z nás, bolo to pre nich riskantné, lebo ak by som zradila ocitli by sa v mŕtvom bode. Nemali by sa ako pohnúť ďalej...nemohli by sa pohnúť ďalej.
Stereka obchádzali širokým oblúkom. Jednak mi ho bolo ľúto, pretože sa nemal o koho oprieť. No, aj tak som mu nevedela odpustiť.
Vnikol do mojej mysle! Pokúsil sa mi vnútiť niečo čo som cítiť v tej chvíli nechcela, možno bol jeho úmysel dobrý ale aj tak to čo urobil bolo neodpustiteľné.
,,Si v poriadku?" spýtal sa Sterek, ktorý ma očividne prišiel otravovať. Mala som chuť mu jednu vraziť. Čo nechápe význam vety: Chcem byť sama ?!
,,Myslím, že som to pred polhodinou povedala jasne." podráždene poviem.
Sterek sa na mňa ospravedlňujúco zadíva a povie:
,,Prepáč, ale myslel som, že by si potrebovala pomoc. Tvoje myšlienky priam kričali."
Prekvapene sa naň zadívam.
,,Ty počuješ moje myšlienky?!" vyhŕknem a karhavo ho udriem do pravého pleca
,,To bolelo," riekne dotknuto. ,,Mám to po mame. A dalo by sa povedať že, ich nepočujem úplne, sú to skôr nejasné záblesky ale... viem, že si myslela na mňa." potmehúdsky sa usmeje.
,,Kedy si nám to chcel vlastne povedať? Vieš ako sa nám tvoja schopnosť môže zísť?" neprestávam sa naň hnevať.
,,No...vlastne nikdy. Už tak mi vôbec nedôverujete. Ak by ste vedeli, že počujem záblesky vašich myšlienok...tak by som skončil." povie a sklesnuto zvesí hlavu.
Priateľsky ho potľapkám po chrbte a šepnem:
,,Vieš im vadí skôr tvoj pôvod ty moja citlivka."
,,Ha ha, HA!"
Usmejem sa. ,,Vieš ono sa s tebou dá celkom dobre porozprávať." rieknem.
,,Za to ty si hrozná opora. Ale, aspoň si úprimná."
,,No...tak teraz neviem či ti mám poďakovať, alebo ťa zhodiť z tej lavičky." doberám si ho.
,,Vieš stále rozmýšľam čo chceli tými kusmi kartónu miesto stien zakryť...Avšak je jasné, že vlaková stanica v Bratislave je krajšia. Tú večnú vojnu medzi východom a západom nepochopím, zdá sa mi nezmyselná ako každá." Snaží sa zmeniť tému.
,,Trochu od vecí nemyslíš?" poviem a zvedavo zdvihnem jedno obočie.
,,Poď pôjdeme k ostatným." navrhne.
,,Ja mám lepší nápad. Poďme von, nadýchať sa čerstvého vzduchu." rieknem a poberiem sa k východu zo stanice aj bez jeho súhlasu, no on ma napriek tomu verne nasleduje ako pes čo rád kráča pri nohe svojho pána, nikdy ho nezradí a snaží sa mu robiť radosť. Takáto vernosť vydrží naveky alebo aspoň pokiaľ nám na dvere nezaklope smrť.
Pri Sterekovi sa cítim divne, akoby som ho chcela nakopať do pozadia ale zároveň sa mu hodiť okolo krku. Vedel ma rozveseliť aj bez použitia svojich schopností, upokojovala ma a napĺňala už len jeho prítomnosť. Aj keď ma vedel vytočiť, zdalo sa, že hlavným zdrojom konfliktov je hlavne moja uzatvorenosť.
Možno mi vtedy v lese chcel naozaj len pomôcť...nakoniec hlavne vďaka nemu vieme, že máme v boji proti Fengirovi malú nádej - mňa - a nemusíme sa do boja vrhať s pocitom, že nás aj tak všetkých ovládne a spúta naše mysle.
So Serekom sme vyšli z tej starej stanice, ktorej sa konečne sľúbila rekonštrukcia, vstúpili na priam nekonečné more betónu a ja som pozdvihla hlavu k nebesám.
Bol krásny a slnečný jesenný deň. Bavlnené oblaky si veselo plávali na modrej oblohe, snažiac sa aspoň na chvíľu ukryť zubaté slnko, no márne. To sa ešte nechcelo vzdať svojej vlády. Z času na čas preťal nebo večne nenásytný holub, ktorý len tak počas letku označkoval betón pod nami svojim bielo-čiernym výkalom.
Začiatok septembra nikdy neveštil nič dobré, aspoň pre tých čo navštevovali školu, no teraz sa nám začiatkom jesene naskytla príležitosť vziať si späť samých seba.
,,Poď," povie Sterek náhle ,,pozývam ťa na kofolu."
Usmejem sa a nasledujem ho do bufetu, ktorý pred šírim nebom a náletmi holubou chráni len železná kostra pokrytá plastovou fóliou.
Asi po troch minútach k nám príde chudá čašníčka s vlasmi hnedými ako horká čokoláda a opýta sa nás:
,,Máte už vybraté?"
,,Áno, dvakrát čapovanú kofolu."
Hnedovlasá čašníčka si to zapísala do zápisníka a pobrala sa k pultu.
,,Och !" vzdychnem.
,,Hmm...?" spýta sa Sterek.
,,Neznášam cigaretový dym a tu je to ním priam zamorené! Čo tým ľuďom nestačí, že ničia svoje zdravie? To musia ničiť aj zdravie ostatných naokolo, zamorovať nám vzduch drahocenný vzduch? Je to od nich absolútne sebecké.
A henten," kývla som hlavou smerom k jednému tučkovi čo sedel pri stole oproti mne. ,,Mi ten humus vyfukuje priamo do nosa." sťažujem sa.
,,Ak sa ti tu nepáči môžeme odísť." navrhne a odsunie sa ďalej od stola.
,,Nemusíme odísť, nejako to už vydržím, predsa si už objednal a bolo by nezdvorilé takto sa vykrútiť z tvojho pozvania...mohol by si, si to vyložiť aj tak, že nechcem byť s tebou a to nie je pravda." Rieknem úprimne a pozriem sa mu priamo do jeho fialových očí plných lásky, ale ku komu...
,,Takže ma máš rada!" víťazoslávne vyhlási a ja cítim, že sa červenám.
,,Možno," poviem a usmejem sa. ,,Trochu."
,,Vieš, že si momentálne červená ako paprika." šepne mi do ľavého ucha a šibalsky sa usmeje
Teatrálne naň vyplazím jazyk a začnem sa venovať svojej kofole, ktorú nám práve doniesla čašníčka.
Keď dopijeme Sterek odíde ako džentlmen zaplatiť a poberieme sa za ostatnými.
,,Kde ste boli?" spýta sa rýchlosťou svetla Ignis natlačená medzi Auranom a Reluatom
,,Žeby vonku?" odpoviem jej otázkou.
,,Aha holub!" vykríkne odrazu Kenem.
,,Kde?" spýta sa večne usmiati Soler.
,, Tam v kúte! Čo si slepý?" vyhŕkne Kenem ukazujúc na holuba čo sa spokojne prechádzal po stanici.
,,Chudáčik, zatúlal sa sem." ľutuje ho Procella.
,,Nechaj ho tak, veď je to len holub." povie Mundar bez štipky citu v hlase.
Pokiaľ sa všetci rozplývali nad zatúlaným holubom šla som s Timeou kúpiť bagety do vlaku.
,,Nebojíš sa, že ťa nájdu?" spýtala som sa Timey, keď platila dosť vysokú sumu za pár bagiet.
,,Nie." riekne proste. ,,Ktorý čarodejník by sa schovával pri drakoch?" povie, zasmeje sa a ja pokrčím plecami (tá predavačka si určite musela myslieť, že sme šialené keď to začula) ,,Vlastne..." pokračuje a zamyslí sa ,,teraz zrádzam vlastnú krv."
,,Prečo sa vlastne čarodejníci a draci tak nenávidia? Vôbec to nechápem, veď ti si celkom fajn, tak čo by sme proti vám mohli mať?" nadhodím.
Timea chvíľu váha no napokon sa zastaví, podíde k stene, oprie sa a začne rozprávať.
,,Začalo sa to keď váš vládca Argros zabil najvyššieho čarodejníka, pretože sa obával, že by sme mohli niečo mať proti jeho myšlienke vyhubiť ľudí. Veď aj mi sme z časti ľudia, chcel nás zničiť tiež ak by sme sa mu nechceli podrobiť a slúžiť mu ako psy.
Usmrtenie najvyššieho sme brali ako pozvánku do vojny. Nikto neváhal, chceli sme jeho smrť pomstiť. No vojna mala ničivé následky ako pre nás tak aj pre draky.
Bojovali sme ako divé šelmy prahnúce po svojej koristi...smrti. Zabíjali sme a bolo nám jedno či pri tom prídeme o ruku, nohu, oko, zdravý rozum, život alebo aj o našu dušu.
No, v tejto vojne nevyhral nikto...všetci sme prehrali pretože sme prišli o masy z nás.
Do tej vojny bolo na svete cez milión čarodejníkov...teraz ich je desaťtisíc z toho na Slovensku som ja tá posledná."
,,V tej vojne som určite musela bojovať aj ja...takisto ostatný." šepnem.
Timea len ticho kývne hlavou vyjadrujúc súhlas a poberie sa za ostatnými.
Nasledujem jej príklad a o necelých desať minút už oznamujú, že vlak stojí na nástupišti.
Cesta sa vliekla ako slimák, možno to bolo mojou nedočkavosťou, pretože som sa už naozaj nevedela dočkať tej chvíle keď znovu roztiahnem krídla a vzlietnem k výšinám. Budem prelietavať pomedzi páperové oblaky a snažiť sa doletieť až ku hviezdam. Nemohla som myslieť na nič iné...
Pripadlo mi šesťmiestne kupé, v ktorom som sedela s Ignis a Reluatom čo celú cestu prespali, Timeou a Voris, ktoré si užívali posledné chvíle ako ,,ľudské" sestry a Sterekom. Ten neváhal a využil každú chvíľu aby ma mohol držať za ruku...nechala som ho, nech má radosť ( a hlavne nech mu nemusím vysvetľovať, že potom ako ma Blynnen tak surovo zradil už asi nebudem milovať nikoho). Avšak v hĺbke svojho srdca som cítila, že som šťastná keď je pri mne.

Ten náhli pocit šťastia ma vystrašil, pretože som na ďalšiu lásku nebola pripravená...čo ak ma zradí aj Sterek? Môžem mu vôbec veriť...môžem ešte niekomu veriť? Prebiehali mi mysľou otázky.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama