2.Nie som blázon!

2. října 2013 v 18:39 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
2.Nie som blázon!

Prebudím sa na tvrdej a nepohodlnej posteli. Všetko pred očami mi splýva do jednej veľkej machule. Zažmurkám aby som lepšie videla. Posadím sa a rozhliadnem.
Ležím na nemocničnej posteli, všimnem si, že mám na sebe svoju fialovú nočnú košeľu.
Museli tu byť moji rodičia. Pomyslím si a poberiem sa ku dverám. Chytím kľučku a náhle si spomeniem na ten čudný sen, v ktorom som akoby bola tou fialovou dračicou tešiacou sa z prvého snehu. V tom sne som sa cítila taká slobodná, bol taký skutočný...
Niekto stlačil kľučku na dverách, odstúpim od nich. Dvere sa otvoria a do miestnosti vojde malá a útla sestrička s čiernymi vlasmi zopnutými do drdolu v klasickej rovnošate. Pozrie na mňa a milo sa mi prihovorí.
,,Je ti dobre?" spýta sa a ja iba mlčky prikývnem. ,,Ešte by si nemala vstávať, za chvíľu sa na teba príde pozrieť pani doktorka Spišáková. Choď si zatiaľ ľahnúť." keď dopovie, milo sa usmeje a doprevádza ma k posteli. Ja ju iba nemo nasledujem.
Sestrička mi ešte striekne do ruky niečo po čom sa cítim strašne slabá a odíde.
O chvíľu príde doktorka, pozdraví sa mi a ja jej pozdrav opätujem. Sadne si na posteľ vedľa mojej a predstaví sa:
,,Evril som doktorka Spišáková, položím ti zopár otázok aby sme sa ubezpečili že si v poriadku. Rozumieš?"
Prikývnem a pozriem sa na ňu. Bola stredného veku, na tvári mala jemné vrásky, zelené oči a vlasy čo jej lemovali tvár stiahnuté do pevnej konte.
,,Dobre," povie. ,,Čo si pamätáš ako posledné" spýta sa a napraví si okuliare s hrubým čiernim rámom ako diaľnica.
,,Let k horám." odvetím akoby to bolo úplne prirodzené, no nie je. Spomeniem si na ten pocit, ktorý som vtedy cítila...šťastie. Nekonečné šťastie.
,,Nerozumiem ti"
,,Viete mala som sen, ale akoby sa už stal. Bolo to niečo ako deja-vu, no silnejšie, tak skutočné." poviem.
,,Môžeš mi to opísať?" spýta sa ma.
Prikývla som a dala sa do rozprávania. Keď som skončila pýtala sa ma ešte na ďalšie veci, ako napríklad moje pocity čo som mala v priebehu sna, ako to celé vnímam, no nedozvedela sa nič nové. Chvíľu na mňa zmätene hľadela a potom odišla.
Až teraz si však uvedomím čo sa vlastne stalo, vôbec som jej o tom sne nemala hovoriť, budú ma pokladať za blázna.
Nejako sa mi vtedy nedarilo jasne rozmýšľať, akoby mi niečím otupili myseľ. Musím mať v sebe lieky na upokojenie, alebo som musela mať. Preto sa cítim taká ospalá! Došlo mi pri mojom momentálne spomalenom myslení. Vzdychnem si, položím hlavu na vankúš a zaspím.
Zobudím sa na to, že počujem ako niekto šepká moje meno. Nechcem otvoriť oči a uniknúť tak z ríše snov, no postupne sa šepkanie mení na mierne trasenie, čo je už nepohodlné a tak voľky-nevoľky otvorím oči.
Predo mnou sedí na kraji mojej postele mama, krok za ňou stojí oco a pozerá sa von z okna.
,,Ahoj." proste poviem
,,Ach Evril," vzdychne mama. ,,Čo si preboha robila v tom lese? Vieš ako som sa o teba bála keď mi suseda zavolala, že ťa našla ležať na okraji lesa! Už to nikdy nerob!"
Typická mama, vždy sa vžíva do tých najhorších situácií akoby vždy keď vyjdem z domu mala nastať apokalypsa. Viem že má o mňa strach, ale niekedy to vážne trochu preháňa.
,,Ale no tak, mami! Som živá a zdravá." poviem a snažím sa ju upokojiť.
,,Vieš Evril, doktori si to nemyslia." riekne vážne otec a mama dopovie: ,,Chcú ťa poslať na liečenie, myslia si že máš problém rozlíšiť skutočnosť od reality." dokončí a ľútostivo sa na mňa pozrie.
,,Ale ja nie som blázon!" namietnem. ,,Musíte stým niečo urobiť!" určite ma tam poslali aby z toho mali zisk! Pomyslím si.
,,Zlatíčko, je to len na týždeň, zajtra ťa tam odveziem a utečie to ako voda. Uvidíš" povie mama.
,,Ber to z tej lepšej stránky, aspoň nemusíš isť do školy." trepne oco.
,,Ale, ja chodím do školy rada." väčšiu hlúposť som fakt nemohla povedať. Školu nenávidím z celého srdca, niežeby som mala problémy so známkami, tie sú priemerné, skôr sa neviem zapojiť do kolektívu. Nerozumiem ľuďom okolo seba, buď som čudná ja, alebo oni.
,,Priniesla som ti tvoje obľúbené jedlo." povie mama snažiac sa zmeniť tému, no preruší tak len preruší môj tok myšlienok.
,,Bryndzové halušky?" opýtam sa nadšene.
,,So slaninou a smotanou navrchu." robí mi chúťky.
,,Daj ich sem." pohotovo odvetím a začnem sa napchávať.
Milujem bryndzové halušky a najme všetko s bryndzou, od holej bryndzi až po bryndzové pirohy. A moja mama robí tie najlepšie aké som kedy jedla, boli také dobré až bolo ťažké sa s nimi nezadusiť.
Keď dojem podám jej misku a poďakujem jej.
Zahľadím sa von z okna, výhľad mám priamo na betónové paneláky a cestu vedúcu popri nich. Cítila som sa divne, že je tu tak málo zelene. Bola som taká bezmocná voči tomu čo nahradilo rozľahlý les, alebo lúku hýriacu farbami jedinečných kvetín, pretože každá kvetina je iná ako je jedinečné aj osobnosť každého živého tvora.
Vždy som mala prírodu rada, no ešte nikdy ma tak nehnevalo jej ničenie.
Od toho sna bolo akoby všetko inak, cítila som že sa vrátila nejaká časť môjho ja, ktorú nepoznám, nemám o nej ani len tušenie. Akoby sa presunula z nevedomia do podvedomia. Kúsok skladačky mojej osobnosti, ktorá bola roztrieštená na milión kúskov... Začínala som nechápať samu seba.

Po chvíli mama s otcom odišli, no ja som si už v jednej veci bola istá: Slobodu som vymenila za bryndzové halušky.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama