Říjen 2013

23.Kúzla v objatí hôr

2. října 2013 v 19:04 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Kúzla v objatí hôr

Keď vlak dorazil do Popradu bola už noc.
Mestské osvetlenie znemožňovalo výhľad na hviezdy, v pozadí sa jemne črtala pýcha Slovenska - Tatry, na ktorých vrcholoch sa nachádzali snehové čiapočky. Týčili sa tak majestátne až zbudovali obdiv a rešpekt, veď hory dokážu byť nebezpečné rovnako ako zúrivý drak, vedia vziať život nemilo prekvapiť, no aj ponúknuť svoju nebezpečnú krásu, drahocenné spomienky, na ktoré budeme ešte dlho s láskou spomínať.
Hory dokážu veľa dať aj vziať, no všetko záleží väčšinou na nás, či sa k ním budeme správať s rešpektom alebo ich budeme brať na ľahkú váhu.
,,Tak kde teraz?" Spýtala sa ma Procella a hlasno zívla.
,,Ignis dá Airelen signál a ona prikáže vetru aby nás vyzdvihol k nebesám."
Povedala som a všetci prikývli, Ignis vyčarovala malý ohníček, ktorý hneď na to hodila do vzduchu a vtom momente nás vietor s ľahkosťou zdvihol.
Tí, ktorý to ešte nezažili jasali a tešili sa, dokonca aj Ignis sa uvoľnila. No mne toto všetko len pripomínalo, že ja sama bez pomoci nemôžem vzlietnuť. Ešte nemôžem roztiahnuť svoje fialové krídla hoc ako by som chcela, avšak onedlho už vzlietnem a sama.
Priamo k nám letela Airelen, krásna a láskavá ako vždy. Pozdravila nás kývnutím hlavy a úsmevom, pri ktorom odhalila svoje snehovo biele tesáky.
Leteli sme s vetrom o preteky. Moja nedočkavosť rástla každým metrom. Každým metrom, centimetrom, milimetrom som bola bližšie k svojej pravej podstate, vlastnému ja.
Pocit eufórie napĺňal každú bunku v mojom tele, čoskoro budem zase drak.
,,Cítite to?" Spýtala sa odrazu Timea.
Všetci sme pokrútili hlavami.
,,Tá stopa mágie je čím ďalej silnejšia." Začala. ,,To kúzlo čo vás premenilo muselo byť hrozne silné, no zdá sa, že nie dostatočne..." Zamyslí sa a napokon vyhlási:
,,Sme už blízko, veľmi blízko."
Airelen kývne hlavou na súhlas a ustarane riekne:
,,O minútu pristávame, ale varujem vás. Už som tam bola a ten pohľad...je strašný."
Zvedavo zamrkám očami. ,,Strašný? Nechápem."
,,Je veľmi ťažké o tom rozprávať, Evril. Uvidíte to sami, avšak pre vás to bude ešte horší pohľad."
Začali sme klesať.
,,Veď tam ležím! Nehybne akoby mŕtva! Moje dračie telo..." vykríkla a veru ležali sme tam všetci ako aj ja.
Keď sa moje nohy dotkli zeme rozbehla som sa tryskom k svojmu dračiemu telu.
Ležalo tam nehybne sťa mŕtve...
,,Vaše telá sa po vyrieknutí kúzla vyparili avšak zakrátko sa aj objavili. Keď ste sa v ľudskom svete narodili ako ľudia boli tu znova aj vaše telá. Rástli tak ako ste rástli aj vy." Šepne Airelen.
Chvíľu váham či sa mám sama seba vôbec dotknúť, veď čo ak je toto telo iba prelud jeden z Fengirovych trikov.
Nie. Pomyslím si. To som ja, naozajstná ja.
Načiahnem ruku a priam synchronizovane ju načiahne aj ostatných dvanásť drakov. Timea a Airelen nás s napätím pozorovali.
Dotkla som sa svojich šupín...telo zmizlo. Premiestnilo sa do mňa akoby som ho vcucla. Telo sa mi naplnilo nespútanou silou no drak sa zo mňa nestal. Vedela som, že niečo bolo iné no čo...?
,,Nie!" vykríkla som zúfalo. ,,Ja chcem byť drak!" nariekam neskrývajúc túžbu v hlase.
Avšak ako som vyriekla tieto slová telom mi prebehol blesk energie. Zrazu som nestála na dvoch nohách, ale na štyroch...bola som drak.
Radostne som sa odrazila od zeme vzlietla k výšinám a zarevala najhlasnejšie ako som vedela.
Lietala som a sama. Konečne. Bez pomoci schopností Airelen. Teraz to bola sila mojich krídel čo ma niesla vpred. bláznila som ako malé dráča čo po prvýkrát vzlietlo.
Moju radosť prerušil podráždený výkrik zdola:
,,A na nás si zabudla ty päť ton šupín?!"
Bola to Ignis. Nemala som jej za zlé, že hovorila takýmto tónom, veď ja by som sa na jej mieste správala rovnako.
To ja mám teraz krásne šupiny a ona nie. Pomyslím si samoľúbo a voľky-nevoľky pristanem.
Keby som tak mohla stráviť v oblakoch celú večnosť! Prebehne mi mysľou a zažmurkám.
,,Ako si to urobila? Ako to, že ty si drak a ja nie!" hnevala sa.
Sklonila som k ním hlavu, boli taký malí oproti mne.
Dračími očami som sa na svet pozerala inak, tým správnym pohľadom.
,,Myslite na to ako veľmi chcete byť drakmi! A stanete sa nimi!"
Všetci sa ponorili hlboko do svojich myslí, postupne sa premenili a vzlietli užívajúc si svoje znova nabodnuté krídla draka.
Teraz sme sa stali drakmi a tak splnili prvý bod na našom zozname...ale ten druhý tam stále je a treba ho čím skôr zničiť. Prebleskne mi mysľou a s prosbou v očiach sa pozriem na Airelen.
,,Viem, že ešte nemáš pokoj v duši Evril," povie s láskou v hlase. ,,Ale myslím, že tak ako ste sa teraz premenili na drakov, tak sa dokážete aj znova svojvoľne premeniť na ľudí, pretože vo vás žije stále aj vaša ľudská časť."
Zamyslím sa.
Je možné, že si môžem kedykoľvek obliecť svoje šupiny ako aj ľudskú kožu...som stále človek aj drak zároveň?
,,Skús na svoju ľudskú podstatu myslieť s takou túžbou ako si myslela aj na tú dračiu. Vyskúšaj to a možno to prinesie mnohé výhody." riekne Airelen prosebne a pozrie sa mi priamo do mojich fialových očí. Očí draka.
Nemo prikývnem, skloním hlavu a celú myseľ sústredím na to, že sa chcem znovu zaodieť do ľudskej kože.
Začala som sa premieňať na človeka. Ani nie za sekundu som stála znovu na dvoch nohách...bez krídel.
,,To nie je možné..." povedala som prekvapene a opäť sa premenila do svojej dračej podoby
,,Zaujímavé." šepla Airelen, s ľahkosťou sa odrazila od zeme, vzlietla a zamierila k ostatným
Napol človek napol drak. Zamyslím sa. Síce mám dušu draka, no to odporné kúzlo do mňa zasadilo aj semienko ľudskej podstaty a tej sa nezbavím pokiaľ tvorca kúzla - Fengir - nebude hniť v zemi.
Na druhej strane ako ľudia sa môžeme nepozorovane vkradnúť do jeho brlohu a využiť tak moment prekvapenia.
Usmejem sa a moje snehovo biele tesáky ostré ako britva čo jedným zahryznutím skolia slona sa zablysnú.
,,Ti nejdeš k ním?" spýtala sa ma Timea so slzami na krajíčku. Videla som je na tvári, že nechce plakať. Že chce ostať silná, no videla aká je jej ,,sestra" šťastná a pri pohľade na ňu plakala zo smútku aj radosti z toho, že je Voris šťastná ako blcha.
,,Nie." poviem úprimne. ,,Ak si chcem vychutnať lietanie tak osamote len s dotykom vetra na šupinách."
Timea sa pousmeje. ,,Takže teraz ste niečo ako drakodlaci?" opýta sa.
,,Drakodlaci...Hmm...Myslím, že áno." vyhlásim a upriem svoj zrak k nebesám.

Vystrájali ako malé dráčatá, tak ako pred malou chvíľou aj ja. Revali tak hlasno až som sa bála, že ich začuje nie-aký okoloidúci turista a na mieste odpadne. Ich šupiny sa trblietali ako drahokamy.(No moje sa aj tak trblietali viac!) Ako živý oheň čo tancuje po oblohe. Ba pripomínali dúhu.

22.Cestou necestou do krajiny, čo zmenila môj život

2. října 2013 v 19:03 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Cestou necestou do krajiny, čo zmenila môj život

Sedela som na vlakovej stanici v Košiciach - ktorá je priam v otrasnom stave - ďalej od ostatných. Chcela som byť totiž sama. Do príchodu vlaku čo nás mal zaviesť do Popradu a odtiaľ nás mala Airelen pomocou vetru preniesť na miesto, kde sa navždy zmenil náš život.
Po tom incidente so Sterekom sa na mňa každý pozeral buď s obdivom alebo nedôverou, ktorú som vôbec nechápala.
Možno sa báli, že zlyhám. Alebo nechceli aby všetko záviselo na jednom z nás, bolo to pre nich riskantné, lebo ak by som zradila ocitli by sa v mŕtvom bode. Nemali by sa ako pohnúť ďalej...nemohli by sa pohnúť ďalej.
Stereka obchádzali širokým oblúkom. Jednak mi ho bolo ľúto, pretože sa nemal o koho oprieť. No, aj tak som mu nevedela odpustiť.
Vnikol do mojej mysle! Pokúsil sa mi vnútiť niečo čo som cítiť v tej chvíli nechcela, možno bol jeho úmysel dobrý ale aj tak to čo urobil bolo neodpustiteľné.
,,Si v poriadku?" spýtal sa Sterek, ktorý ma očividne prišiel otravovať. Mala som chuť mu jednu vraziť. Čo nechápe význam vety: Chcem byť sama ?!
,,Myslím, že som to pred polhodinou povedala jasne." podráždene poviem.
Sterek sa na mňa ospravedlňujúco zadíva a povie:
,,Prepáč, ale myslel som, že by si potrebovala pomoc. Tvoje myšlienky priam kričali."
Prekvapene sa naň zadívam.
,,Ty počuješ moje myšlienky?!" vyhŕknem a karhavo ho udriem do pravého pleca
,,To bolelo," riekne dotknuto. ,,Mám to po mame. A dalo by sa povedať že, ich nepočujem úplne, sú to skôr nejasné záblesky ale... viem, že si myslela na mňa." potmehúdsky sa usmeje.
,,Kedy si nám to chcel vlastne povedať? Vieš ako sa nám tvoja schopnosť môže zísť?" neprestávam sa naň hnevať.
,,No...vlastne nikdy. Už tak mi vôbec nedôverujete. Ak by ste vedeli, že počujem záblesky vašich myšlienok...tak by som skončil." povie a sklesnuto zvesí hlavu.
Priateľsky ho potľapkám po chrbte a šepnem:
,,Vieš im vadí skôr tvoj pôvod ty moja citlivka."
,,Ha ha, HA!"
Usmejem sa. ,,Vieš ono sa s tebou dá celkom dobre porozprávať." rieknem.
,,Za to ty si hrozná opora. Ale, aspoň si úprimná."
,,No...tak teraz neviem či ti mám poďakovať, alebo ťa zhodiť z tej lavičky." doberám si ho.
,,Vieš stále rozmýšľam čo chceli tými kusmi kartónu miesto stien zakryť...Avšak je jasné, že vlaková stanica v Bratislave je krajšia. Tú večnú vojnu medzi východom a západom nepochopím, zdá sa mi nezmyselná ako každá." Snaží sa zmeniť tému.
,,Trochu od vecí nemyslíš?" poviem a zvedavo zdvihnem jedno obočie.
,,Poď pôjdeme k ostatným." navrhne.
,,Ja mám lepší nápad. Poďme von, nadýchať sa čerstvého vzduchu." rieknem a poberiem sa k východu zo stanice aj bez jeho súhlasu, no on ma napriek tomu verne nasleduje ako pes čo rád kráča pri nohe svojho pána, nikdy ho nezradí a snaží sa mu robiť radosť. Takáto vernosť vydrží naveky alebo aspoň pokiaľ nám na dvere nezaklope smrť.
Pri Sterekovi sa cítim divne, akoby som ho chcela nakopať do pozadia ale zároveň sa mu hodiť okolo krku. Vedel ma rozveseliť aj bez použitia svojich schopností, upokojovala ma a napĺňala už len jeho prítomnosť. Aj keď ma vedel vytočiť, zdalo sa, že hlavným zdrojom konfliktov je hlavne moja uzatvorenosť.
Možno mi vtedy v lese chcel naozaj len pomôcť...nakoniec hlavne vďaka nemu vieme, že máme v boji proti Fengirovi malú nádej - mňa - a nemusíme sa do boja vrhať s pocitom, že nás aj tak všetkých ovládne a spúta naše mysle.
So Serekom sme vyšli z tej starej stanice, ktorej sa konečne sľúbila rekonštrukcia, vstúpili na priam nekonečné more betónu a ja som pozdvihla hlavu k nebesám.
Bol krásny a slnečný jesenný deň. Bavlnené oblaky si veselo plávali na modrej oblohe, snažiac sa aspoň na chvíľu ukryť zubaté slnko, no márne. To sa ešte nechcelo vzdať svojej vlády. Z času na čas preťal nebo večne nenásytný holub, ktorý len tak počas letku označkoval betón pod nami svojim bielo-čiernym výkalom.
Začiatok septembra nikdy neveštil nič dobré, aspoň pre tých čo navštevovali školu, no teraz sa nám začiatkom jesene naskytla príležitosť vziať si späť samých seba.
,,Poď," povie Sterek náhle ,,pozývam ťa na kofolu."
Usmejem sa a nasledujem ho do bufetu, ktorý pred šírim nebom a náletmi holubou chráni len železná kostra pokrytá plastovou fóliou.
Asi po troch minútach k nám príde chudá čašníčka s vlasmi hnedými ako horká čokoláda a opýta sa nás:
,,Máte už vybraté?"
,,Áno, dvakrát čapovanú kofolu."
Hnedovlasá čašníčka si to zapísala do zápisníka a pobrala sa k pultu.
,,Och !" vzdychnem.
,,Hmm...?" spýta sa Sterek.
,,Neznášam cigaretový dym a tu je to ním priam zamorené! Čo tým ľuďom nestačí, že ničia svoje zdravie? To musia ničiť aj zdravie ostatných naokolo, zamorovať nám vzduch drahocenný vzduch? Je to od nich absolútne sebecké.
A henten," kývla som hlavou smerom k jednému tučkovi čo sedel pri stole oproti mne. ,,Mi ten humus vyfukuje priamo do nosa." sťažujem sa.
,,Ak sa ti tu nepáči môžeme odísť." navrhne a odsunie sa ďalej od stola.
,,Nemusíme odísť, nejako to už vydržím, predsa si už objednal a bolo by nezdvorilé takto sa vykrútiť z tvojho pozvania...mohol by si, si to vyložiť aj tak, že nechcem byť s tebou a to nie je pravda." Rieknem úprimne a pozriem sa mu priamo do jeho fialových očí plných lásky, ale ku komu...
,,Takže ma máš rada!" víťazoslávne vyhlási a ja cítim, že sa červenám.
,,Možno," poviem a usmejem sa. ,,Trochu."
,,Vieš, že si momentálne červená ako paprika." šepne mi do ľavého ucha a šibalsky sa usmeje
Teatrálne naň vyplazím jazyk a začnem sa venovať svojej kofole, ktorú nám práve doniesla čašníčka.
Keď dopijeme Sterek odíde ako džentlmen zaplatiť a poberieme sa za ostatnými.
,,Kde ste boli?" spýta sa rýchlosťou svetla Ignis natlačená medzi Auranom a Reluatom
,,Žeby vonku?" odpoviem jej otázkou.
,,Aha holub!" vykríkne odrazu Kenem.
,,Kde?" spýta sa večne usmiati Soler.
,, Tam v kúte! Čo si slepý?" vyhŕkne Kenem ukazujúc na holuba čo sa spokojne prechádzal po stanici.
,,Chudáčik, zatúlal sa sem." ľutuje ho Procella.
,,Nechaj ho tak, veď je to len holub." povie Mundar bez štipky citu v hlase.
Pokiaľ sa všetci rozplývali nad zatúlaným holubom šla som s Timeou kúpiť bagety do vlaku.
,,Nebojíš sa, že ťa nájdu?" spýtala som sa Timey, keď platila dosť vysokú sumu za pár bagiet.
,,Nie." riekne proste. ,,Ktorý čarodejník by sa schovával pri drakoch?" povie, zasmeje sa a ja pokrčím plecami (tá predavačka si určite musela myslieť, že sme šialené keď to začula) ,,Vlastne..." pokračuje a zamyslí sa ,,teraz zrádzam vlastnú krv."
,,Prečo sa vlastne čarodejníci a draci tak nenávidia? Vôbec to nechápem, veď ti si celkom fajn, tak čo by sme proti vám mohli mať?" nadhodím.
Timea chvíľu váha no napokon sa zastaví, podíde k stene, oprie sa a začne rozprávať.
,,Začalo sa to keď váš vládca Argros zabil najvyššieho čarodejníka, pretože sa obával, že by sme mohli niečo mať proti jeho myšlienke vyhubiť ľudí. Veď aj mi sme z časti ľudia, chcel nás zničiť tiež ak by sme sa mu nechceli podrobiť a slúžiť mu ako psy.
Usmrtenie najvyššieho sme brali ako pozvánku do vojny. Nikto neváhal, chceli sme jeho smrť pomstiť. No vojna mala ničivé následky ako pre nás tak aj pre draky.
Bojovali sme ako divé šelmy prahnúce po svojej koristi...smrti. Zabíjali sme a bolo nám jedno či pri tom prídeme o ruku, nohu, oko, zdravý rozum, život alebo aj o našu dušu.
No, v tejto vojne nevyhral nikto...všetci sme prehrali pretože sme prišli o masy z nás.
Do tej vojny bolo na svete cez milión čarodejníkov...teraz ich je desaťtisíc z toho na Slovensku som ja tá posledná."
,,V tej vojne som určite musela bojovať aj ja...takisto ostatný." šepnem.
Timea len ticho kývne hlavou vyjadrujúc súhlas a poberie sa za ostatnými.
Nasledujem jej príklad a o necelých desať minút už oznamujú, že vlak stojí na nástupišti.
Cesta sa vliekla ako slimák, možno to bolo mojou nedočkavosťou, pretože som sa už naozaj nevedela dočkať tej chvíle keď znovu roztiahnem krídla a vzlietnem k výšinám. Budem prelietavať pomedzi páperové oblaky a snažiť sa doletieť až ku hviezdam. Nemohla som myslieť na nič iné...
Pripadlo mi šesťmiestne kupé, v ktorom som sedela s Ignis a Reluatom čo celú cestu prespali, Timeou a Voris, ktoré si užívali posledné chvíle ako ,,ľudské" sestry a Sterekom. Ten neváhal a využil každú chvíľu aby ma mohol držať za ruku...nechala som ho, nech má radosť ( a hlavne nech mu nemusím vysvetľovať, že potom ako ma Blynnen tak surovo zradil už asi nebudem milovať nikoho). Avšak v hĺbke svojho srdca som cítila, že som šťastná keď je pri mne.

Ten náhli pocit šťastia ma vystrašil, pretože som na ďalšiu lásku nebola pripravená...čo ak ma zradí aj Sterek? Môžem mu vôbec veriť...môžem ešte niekomu veriť? Prebiehali mi mysľou otázky.

21.Odolná

2. října 2013 v 19:02 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Odolná

,,To je predsa hlúposť." povie Soler, chlapec s hnedými vlasmi a očami žltými ako narcis, drak svetla.
,,Pravda," pritaká Kenem, dračica mesiaca s vlasmi čiernymi ako najčernejšia noc. ,,Tatry sú všeobecne dosť navštevované, pochybujem, že sa to odohralo práve tam."
,,Nie," ozve sa Sterek. ,,Je to dobré miesto, práve preto, že je tak známe. Neprišlo by nám na um." povie a zabodne svoj pohľad, ostrý ako dýka do mňa.
Mal fialové oči rovnakej farby ako ja, jeho pohľad bol priam skúmavý, akoby chcel niečo nájsť.
Striaslo ma. Niekto, alebo niečo sa ma pokúšalo ovládnuť. Snažilo sa to podmaniť si moju myseľ, vnútiť mi myšlienky, ktoré sa mi priečili. Musím sa pozbierať, zaútočiť na toho votrelca a zničiť ho. Moja myseľ je jediné miesto kam sa môžem uchýliť bez strachu, že ma v nej niekto zradí...jediné miesto a ja ho musím chrániť za každú cenu!
Sterek zrazu padol na kolená, držal sa za hlavu a zvíjal v bolestiach. S porážkou v očiach sa pozrel na mňa. Bol to on? Snažil sa mi nanútiť pocity, ktoré som v danej chvíli nechcela cítiť.
,,Dosť! Už dosť! Prestaň!" kričal stále dookola.
V tej chvíli prestanem.
,,Čo to bolo?" spýta sa Mikara dračica hviezd so striebornými očami a pozrie sa so zvedavým pohľadom na Airelen. Tá sa na mňa udivene zadíva a riekne:
,,Evril odrazila Strekove schopnosti, to by nemala vedieť...nikto by to nemal vedieť..."
,,Čo si jej to chcel urobiť?!" vyskakuje naň Ignis pripravená skočiť do boja.
,,Ja som ju chcel trochu upokojiť...zdala sa mi nekľudná a veľmi napätá." objasňuje Sterek a pomaly sa stavia na nohy.
,,Jasné." odfrkne Ignis a vrhne naňho pohľad plný nenávisti a nedôvery. Rovnako sa naň dívali aj ostatný s nedôverou, za ktorú mohol hlavne jeho pôvod, no aj to čo spravil pred chvíľou. Od teraz ho budú všetci považovať za čiernu ovcu.
Naozaj ma chcel iba upokojiť, alebo za tým bolo viac? Pomyslím a zadívam sa na Airelen. Tá mi pohľad opätuje a naznačí aby som šla za ňou.
Poslúchnem a vykročím, zatiaľ čo ostatný prebodávajú Stereka pohľadmi.
,,Myslím, že viem čo je vo veci." povie Airelen a ľahne si. Ja sa posadím do tureckého sedu asi meter od nej a počúvam. ,,Sterekovi si dokázala odolať pre to, lebo si splynula s lesom. Splynula so svojou mocou...o niečo také sa tiež pokúšam, no moja myseľ sa nevie zmieriť s tým, že vietor dokáže aj veľmi ničiť. Byť búrlivý a to ja nie som." riekne a zažmurká. ,,No ti si splynula a teraz si mocnejšia ako ostatný draci. Si odolná voči inej moci ako tvojej. Fengir ťa ako jedinú nemôže ovládnuť, len ti ho môžeš zničiť."
Chvíľu na Airelen vyvaľujem oči a dávam si všetko v hlave do poriadku.
Je možné, že práve ja zabijem Fengira? Veď aj Ignis je rovnako búrlivá a nepredvídateľná ako oheň. Prečo nie ona?
,,Viem na čo myslíš," povie Airelen. ,,Aj Ignis je silná, no to ti si tá čo konečne navráti svetom rovnováhu."
Zrazu sa na mňa akoby zvalí sila tých slov, dopadne kladivo osudu. Bol môj osud už naozaj spečatený?

Niet cesty späť...

20.Odhalené

2. října 2013 v 19:01 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Odhalené

Príď. Zašepkal vietor, posol Airelen. Pani vetra. Príď do lesa a priveď aj ostatných, budem ťa čakať. Stromy ti prezradia kde ma nájdeš.
Hneď som sa rozbehla zvolať ostatných. Všetci ochotne súhlasili, veď prečo aj nie. Mnohý draka naživo ešte nevideli, aspoň nie v tomto živote.
Ako Airelen povedala stromy mi prezradili kde ju nájdem, čakala ma asi päťsto metrov od hranice lesa. Len čo ju zazriem rozbehnem sa k nej s ostatnými v pätách.
,,Zdravím ťa Evril, Ignis, Voris, Reluat, Auran, Procella, Soler, Mikara, Arem, Foen, Sterek, Kenem a Mundar, syn môj. Som veľmi rada, že vás tu vidím všetkých pokope. Živých a zdravých..." riekne svojím zvyčajným láskavým tónom. ,,Zavolala som vás sem preto, lebo sa mi podarilo zistiť kde sa nachádza čistinka, na ktorej na vás padlo kladivo osudu. Odhodlala som sa spojiť s Firelom, je na našej strane a on a jeho rod ohnivých drakov nám pomôžu vo vojne. Avšak prinášam aj zlú správu, čarodejníci opäť zaútočili na draky."
,,Čože?" spýta sa Timea...opäť som nevedela, že šla aj ona.
,,Veru tak, čarodejnica. Tvoj ľud napadol dve dračie samice a dvoch samcov...rozbil tri vajcia. Za najväčšie nešťastie považujeme to keď niekto napadne naše mladé o čo horšie kúzlami rozbije bezbranné vajcia. Je to tragédia!" povie Airelen so smútkom v hlase.
,,Vieš o tom niečo Timea?" opýtam sa jej podozrievavo.
,,Samozrejme, že nie. Odkedy som vám pomohla s čarodejníckym svetom nemám žiaden kontakt. Začarovala som rodinný portál aby smeroval na Saharu, zrušila odber pošty a prerušila všetky kontakty. Nechcem prísť o svoju moc a okrem toho nikdy by som nezradila svoju krv." obhajuje sa.
,,Voris sa síce narodila do tvojej rodiny a prebrala isté vlastnosti, no jej podstata je dračia. Je mi ľúto." povie s ľútosťou Airelen.
,,Je mi jedno či má alebo nemá s drakmi niečo spoločné, stále je to moja sestra a tou aj ostane." vyhlási neoblomne Timea.
Úprimne som ju obdivovala, tie dve sa mali tak radi a pritom ani neboli skutočné sestry. Toto puto dračice a čarodejnice sa určite vpíše do histórie. Možno by niektorý draci týmto spojením pohŕdali, avšak ja som ho obdivovala.
,,Je naozaj krásne, že k Voris prechovávaš takéto city aj napriek tomu čo sa medzi našimi druhmi stalo...keď sa zahľadím dozadu a spomeniem si na to krviprelievanie je mi hrozne. Máš môj obdiv čarodejnica Timea." vysloví Airelen s neskrývaným obdivom a láskou v hlase.
,,Vráťme sa k tomu prečo sme sem prišli." ozve sa Procella. ,,Kde je to miesto?"
Airelen pozdvihne hlavu k oblohe zatvorí oči, nadýchne sa a povie:

,,Pod tatrami, v ich objatí vás odsúdili."

19.Príliš veľa

2. října 2013 v 19:01 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Príliš veľa

Sedela som tesne pri hranici lesa, otáľala či vojsť a rozmýšľala či má zmysel pokračovať ďalej, žiť ďalej.
Neviem či mám silu ísť si prehliadnuť tú skazu čo spôsobil Blynnen. Za iných okolností by som sa sem už nevracala, avšak v tom dome sa to už nedalo vydržať.
Odkedy Timea privolala ostatných deväť drakov bolo nám v dome nie-ako tesno. Nehovoriac o tom, že sme sa štrnásti museli podeliť o jednu kúpeľňu. Vstávala som skoro ráno aby som sa mohla v pokoji umyť a osprchovať, pretože kým by na mňa došla rada čakala by som snáď celú večnosť. S potravinami to tiež nebolo dokonalé. Skrátka čím skôr z nás budú draci tým lepšie.
Airelen zúfalo pátrala po mieste kde bol vykonaný súd, no bez úspechu. Verila iba svojej rodine a to nás dosť obmedzovalo, pretože draci vetra sa na súde nezúčastnili, teda až na jedného. No jeho pocity ovláda Fengir, ten špinavý bastard, ako ho len ja nenávidím.
Les ma zúfalo volal aj napriek tomu, že oheň už dávno zmizol. Jeho rany sa nezahojili. Chcel aby som ich vyliečila ja, jeho pani, kráľovná, patrónka. Mohla som siahnuť po svojej moci, uzdraviť to čo po krásnom a rozľahlom lese zostalo, oživiť jeho bývalú krásu a majestátnosť. Avšak bála som sa toho čo tam uvidím.
Má vôbec cenu bojovať? Za Fengirom stojí viac drakov, aj keď nedobrovoľne. Ešte stále nevieme ako sa vyhnúť jeho moci. A existuje vôbec spôsob? Je nádej? Iste, máme Stereka, jeho vlastného syna. Dokáže ovládať kladné emócie. No, aj to je nám na nič, pretože jeho dvojča Akerets vie ovládať tie záporné a on je na strane Fengira. No, aj keby sme ich mali oboch tak by nám to bolo k ničomu, lebo to Fengir vládne nad všetkými emóciami.
Je nás len hŕstka. Myšlienka vzbury mi pripadala čím ďalej nezmyselnejšia. Nebolo by jednoduchšie podvoliť sa, vyhnúť sa toľkému násiliu. Aj tak pravdepodobnosť, že uspejeme je mizivá. Z prvotných drakov je istá iba Airelen. Možno sa k nám pridá aj Firel. (Možno) Aquera, tá si čučí v ktovieakom jazere a nezaujíma sa o dianie vo svete drakov. Vraj naposledy vyliezla počas krvavej vojny, keď čarodejníci chceli zaútočiť priamo na ňu a jej podvodné kráľovstvo. A Blynnen, pomoc toho zradcu by som nepriala ani v najkrajnejšej situácii.
Za čo mám vôbec bojovať? Drakom môžem byť aj bez toho aby som sa pokúšala zvrhnúť Fengira.
Rovnováha, musím bojovať za rovnováhu, iba tak sa podarí zachrániť ľudí. Fengir ju narušil tým, že vstúpil do Argrosovho tela. Získal moc, ale aj sa tým oslabil. Potlačil svoju moc a tú Argrosovu ledva ovláda, to ho oslabuje, zatiaľ. Musíme zasiahnuť kým sa Fengir v cudzom tele neudomácni.
Treba konať rýchlo.
Nadýchnem sa, postavím a vstúpim do pozostatkov lesa presiaknutého smrťou. Zadívam sa na modrú oblohu.
Sivé mraky si po nej plavú s takou ľahkosťou a bez starosťou až som im závidela. Tie sa nemusia trápiť, proste zmiznú a zas sa objavia. Keby bol aj kolobeh života taký jednoduchý!
Slnko sa neukázalo zostávalo skryté za oponou mrakov, nechcelo sa pozerať na tú skazu, ktorá ma obklopovala.
Zrazu mnou prebehol inštinkt starý ako ja sama. Dotknem sa zeme pokrytej popolom a mojou rukou prebehne blesk uzdravenia. Vyrastala tráva k nebu sa začali dvíhať mohutné stromy do lesa sa navracal život...les ožíval. Moja práca tu skončila, ostatné sa vylieči samo, treba len čas.
Zvrtnem sa na päte a poberiem sa naspäť do toho chaosu.
,,Ale mne je jedno, že je môj brat, len keby sa tak nenaparoval! To jeho správanie mi prekáža! Je hrozný egoista!" zveruje sa mi večer Ignis.
,,Mne príde Auran celkom milý, je od neho pekné, že chce pomáhať. Ignis ochota pomáhať nie je naparovanie. Je ochotný nič viac." bránim ho.
,,Ale je tak otravný!" neprestane sa sťažovať.
,,Už by si sa mala upokojiť, máš veľa súrodencov." doberám si ju a šibalsky sa usmejem. Ignis bola taká hrdá na to, že je ohnivá dračica, ale odkedy sa jej do cesty priplietol jej brat Auran, tak by bola radšej dračicou výkalov ako by mala mať spoločné niečo sním.
,,Prečo ho tak brániš?" vyzvedá ,,Mala by si stáť pri mne! Si predsa moja najlepšia priateľka, alebo sa mýlim?" vyskakuje na mňa
,,No, neviem. V poslednom čase tráviš viac času s Reluatom ako so mnou." oborím sa na ňu a zasmejem sa.
,,Veď vieš ako to je medzi nami." povie a začervená sa.
,,Viem. Ale ak ma budeš zanedbávať prejem na druhú stranu barikády." šibalsky sa usmejem a priateľsky do nej strčím.
,,To by si neurobila!" vykríkne pravdepodobne vie na čo narážam.
,,Ó áno! Ani zďaleka nemáš predstavu čoho som schopná." rieknem neprestávajúc sa usmievať.
,,Nie, nezačala by si, si s ním!" neverí mi.
,,Nie máš pravdu," sklesnuto poviem. ,,Je príliš skoro." ticho dodám a zahľadím sa do neznáma spomínajúc na Blynnenovu zradu. Stala sa tak nedávno, rana v mojom srdci je príliš čerstvá, bude trvať ešte dlho kým sa zahojí.
,,Vieš," povie ticho. ,,Nikdy by som si nepomyslela, že ja a Reluat." zmĺkne.
,,Aj cez tie obrovské rozdiely ste dokonalý pár." ubezpečím ju a priateľsky potľapkám po chrbte.
,,Ja viem." súhlasí a zasnene sa usmeje.
Po dlhšej odmlke poviem: ,,Váž si toho čo máš, lebo ak to budeš považovať za samozrejmosť draho zaplatíš a ponesieš si to zo sebou už navždy."
Ignis chvíľu premýšľa nad mojou radou, no viem, že dlho nemusí. Aby vedela, že som do nej dala kúsok seba.
Od tej spomienky, ktorej som zistila, že Blynnen je môj partner som náš vzťah považovala za samozrejmosť. Možno to nakoniec bola aj moja chyba, že sme sa rozišli...nie, to on ma zradil.
Pomaly sme sa s Ignis pobrali spať, ostatný dole ešte vášnivo debatovali. No mala som však pocit, že ráno bude pre nich ťažké, pretože tam pravdepodobne úraduje metla ľudstva. Voris s Timeou sedeli na balkóne a pozorovali hviezdy, nevšímajúc si ostatných.
Zatvorím oči a mysľou mi prebehne posledných pár dní. Udialo sa toho príliš veľa. Nájdenie Voris, ktoré mi dodalo nádej a zapálilo oheň pomsty. Blynnenova zrada čo ma tak hlboko ranila. Príchod Timey, našej záchrankyne, len vďaka nej som neprepadla šialenstvu. Prísaha krvou Airelen pani vetra, tú som teraz mala pod kontrolou. Požiar, čo mi zapálil myseľ. A to najdôležitejšie zjednotenie dračích duší v telách ľudí.
Príliš veľa udalostí na tak málo dní.

18.Slová od srdca

2. října 2013 v 19:00 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Slová od srdca

,,Timea, nebojíš sa, že ťa nájdu a zoberú ti moc?" spýta sa Voris pri prípravách kúzla. V jej hlase bolo počuť, že má strach o svoju staršiu sestru.
,,Nie." povie Timea a ďalej sa venuje príprave ,,Reluat, odsun prosím ten gauč k stene, potrebujem priestor." zavelí.
,,A teraz, všetci ustúpte."
Timea vydýchne, vystrie ruky pred seba, začne nimi vytvárať zložité obrazce sprevádzané a popri tom odrieka kúzlo.
,,Erelo deron drago pertono! Erelo drago ferol pertono! Erelo drago!" hovorí stále dookola.
Do miestnosti sa zrazu vrútila zima, ktorá mi prenikala až ku kostiam. Z rúk Timey sa začalo šíriť prenikané svetlo rôznych farieb, postupne sa farby od seba oddeľovali, vytvárali obrysy postáv. Tri ženské- Procella, Mikara a Kenem. Šesť mužských- Mundar, Auran, Soler, Arem, Foen a Sterek. Boli sme spolu, konečne.
,,Kde to sme?" spýtal sa chlapec s oranžovými očami a orieškovohnedými vlasmi.
,,Všetko vám vysvetlím," rieknem snažiac sa ich upokojiť a urobím krok vpred. ,,Procella, Mikara, Kenem, Mundar, Auran, Soler, Arem, Foen, Sterek. Nás všetkých spája viac ako len nezvyčajná farba očí a vy to viete, alebo aspoň tušíte. Všetci ste mali divné sny, presnejšie spomienky, v ktorých ste boli drakmi.
Tie spomienky sú pravdivé, stali sa...kedysi dávno keď sme boli drakmi! Áno, my sme draci uväznený v ľudských telách! Za naše utrpenie môže Fengir, ktorý sa zmocnil mŕtveho tela Argrosa, šialeného vládcu, na ktorého sme spoločne spáchali atentát! Zabili ho, pretože chcel vyhubiť ľudí. Fengir však chce pokračovať v jeho stopách a my spoločne mu vtom musíme zabrániť kým je ešte oslabený z nedávneho prevtelenia! Podajte nám pomocnú ruku a staneme sa opäť tým čím sme!
Odsúdil nás na sto krát sto rokov v ľudskom tele, no my sa môžeme vzoprieť, pretože kúzlo, ktoré nás malo uväzniť a vziať nám spomienky...všetko bolo vykonané nesprávne!
Staňme sa tým kým sme!"
Keď dopoviem nastane hrobové ticho, dlho sa nik neozýva, začínam sa báť, že je to čo som im povedala možno priveľké sústo.
Dievča s čiernymi očami aj vlasmi zodvihne hlavu a pristúpi ku mne nečujnou chôdzou. Zadíva sa mi do očí a prehovorí: ,,Mala som divné spomienky, v ktorých som bola čiernou dračicou. Myslela som si, že som blázon, avšak neskôr sa objavili aj určité ... schopnosti. Viem sa skryť v tieni, splynúť s ním, keď to potrebujem. Môžem sa nečujne pohybovať a byť neviditeľná keď chcem hoc aj na slnečnom svetle. Možno aj preto som tieňová dračica."
,,Viem ako sa cítiš." poviem a ona sa postaví za mňa na znak toho, že súhlasí s tým čo som povedala.
Neskôr pristúpi chlapec s oranžovými očami a orieškovohnedými. ,,Oheň ma vždy fascinoval, no keď som ho začal aj ovládať navrátili sa mi dávno zabudnuté myšlienky a zistil tak, že som drak ohňa." povedal a nasledoval Procellyn príklad.
Postupne prichádzali ďalší, až napokon na druhej strane nikto nezostal.

Tie slová čo som im povedala boli od srdca a ako sa zdá do srdca aj prehovorili. Boli sme jednotný, už len zistiť kde sa kúzlo vykonalo a...stať sa drakmi. Pomyslím si a pustím sa do odbornejšieho vysvetľovania všetkého čo sa stalo od môjho stretnutia s Ignis na psychiatrii. Je to už tak dávno a predsa si to pamätám tak akoby sa to stalo pred sekundou.

17.Rozhodnutie, na ktorom závisí život

2. října 2013 v 18:59 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Rozhodnutie, na ktorom závisí život

Hnevá sa. Určite sa hnevá, pomyslím si. Hnevá sa, lebo som jej klamala a ona mi ako jediná naletela. Verila vo mňa a ja som ju sklamala.
Cítim sa hrozne, svedomie ma hryzlo ako nikdy predtým nedalo mi pokojne rozmýšľať. No teraz sa musím sústrediť. Na rozhodnutí Timey teraz závisí môj život, obrazne povedané.
,,Tak čo odo mňa vlastne chcete?" spýta sa Timea keď popíjame mätový čaj.
,,Potrebujeme aby si privolala ostatných deväť drakov." riekne Voris a hodí si do šálky ešte jednu kocku cukru
Timea sa zamračí a povie:
,,Na kúzlo takého rozmeru si budem musieť ubrať zo života."
,,Ale nie sú privolávacie kúzla jednoduché, veď si mi hovorila, že patria medzi základné." čuduje sa Voris, zaskočená slovami svojej sestry
,,Áno, ale je rozdiel privolať si kus dreva a privolať živú bytosť a nie to ešte deväť ľudí, ktorí majú v sebe dušu draka."
,,Nežiadali by sme to od teba pokiaľ by to nebolo súrne." poviem, snažiac sa ju presvedčiť
,,Neviem." povie a zatvári sa nerozhodne. Začne si obtáčať jeden pramienok vlasov okolo prsta, potom sa napije čaju a položí šálku na stôl a začne premýšľať
,,Daj mi čas do rána." vyhlási napokon ,,Vieš, že pomoc drakom sa od konca krvavej vojny trestá odobraním moci na polovicu života." šepne vážne a dopije čaj
,,Ale veď mi nie sme draci, zatiaľ." ozve sa Ignis.
,,Ale máte dušu draka a to je dôležité. No, teraz ma nechajte premýšľať." Povedala a v tom okamihu sa premenila na čierno-čiernu mačku s múdrymi zelenými očami, ktorá vyskočila von pootvoreným oknom do šíreho sveta. Šíreho a nebezpečného sveta, v ktorom striehne smrť, číha, pomaly sa k nám zakráda až nás nakoniec chytí a usmrtí ľadovou rukou skazy.
Les ma volal, jeho volanie bolo priam zúfalé.
Podídem bližšie k oknu, nad lesom sa vznášal mohutný oblak dymu...les horel!
,,Horí!" zakričím ukazujúc smerom k lesu. Všetci sa otočia, podídu k oknu a s ľútosťou sa na mňa pozrú.
,,No, nepozerajte sa tak musíme ho uhasiť. Môže sa rozšíriť sem a ohroziť obyvateľov dediny aj nás!" napomeniem ich. ,,Ignis urob niečo!" zúfalo vykríknem
Pozrie sa na mňa. ,,Ja tomu neviem rozkázať ako ty Evril!" osopí sa.
,,Veď tam uhynie kopec zvierat." podotkne Voris a len, len sa nerozplače.
,,To bude dobré." utešuje ju Reluat. Na zabíjanie a k tomu v lese, pripomína jej to smrť rodičov.
,,Evril, viem, že si myslíš..." cvhvíľu váha ,,Že to urobil Blynnen, ale zapáliť les mohol ktokoľvek." namietne
,,Nie, bol to Blynnen. Určite. On vie, že ak zapáli les v mojej blízkosti budem to cítiť. Les ma bude volať, prosiť o pomoc a mne to nedá pokoj! Nemôžem, myslieť na nič iné!" zakričím a obopnem si hlavu rukami. Bolí, triešti mi v nej. Myšlienky, ktoré ku mne vysiela les mi víria v hlave ako nespútané tornádo, ktoré nedokáže nič zastaviť.
,,Hasiči sa o to postarajú, už to nerieš." chladne riekne Ignis a ťahá Reluata preč.
Vrhnem na ňu pohľad plný hnevu, skrytej bolesti a ďalej sa dívam von oknom na horiaci les.
,,Nemôžem to vydržať." poviem asi okolo polnoci keď s Ignis pozeráme telku a ona nervózne prepína z jedného programu na druhý. ,,Je to akoby ma niekto ustavične kopal do hlavy."
,,Tak to vydrž." zavrčí.
,,Nechaj ju." povie Voris hladkajúca Timeu v mačacej podobe.
,,Na tvojom mieste by som bola ticho, samozrejme pokiaľ nechceš aby ti začal horieť zadok."
Timea zasyčí, zoskočí na zem a premení sa naspäť na človeka.
,,A ja by som na tvojom mieste nevyskakovala, pokiaľ nechceš stráviť zvyšok života ako ropucha bradavičnatá. Ó áno, som toho schopná." povedala Timea.
Niekto hlasno zaklopal na dvere. Voris vstala a pobrala sa otvoriť dvere.
,,Prepáčte, že vás rušíme tak neskoro v noci, ale kvôli šíriacemu sa ohňu je potrebná evakuácia." ozvalo sa a všetci sme bleskovo vyskočili. Ignis zavolala Reluata a ten bleskovo zletel dole po schodoch, div si nezlomil nohy.
Museli sme opustiť dedinu, niektorý obyvatelia sa pobrali k príbuzným, no taký ako mi museli zostať vonku a čakať.
Von bolo volanie ešte hlasnejšie, moja hlava vážila asi tonu, nevládala som ju niesť.
A teraz, sedím v tráve opretá o starý smrek a upieram svoj pohľad na horiaci les, ktorý umiera.
Oheň sa šíril pomaly, no jeho plamene boli obrovské, tiahli sa k výšinám a krútili ako tanečnice pri tangu. Spôsoboval ohromné škody a tak dával najavo svoju moc. Je veľmi ironické, že to čo ľuďom po celú ich existenciu pomáha prežiť má takú ničivú moc...zabíja.
Vedela som, že do rána už žiaden les nebude, všetko v ňom sa zmení na prach a popol, ktorý rozfúka vietor pani Airelen a ponesie do sveta zvestujúc skazu.
Zdvihol sa vietor, priam ma volal...volala ma Airelen. No, neviem či jej môžem veriť. Zradí ma aj ona? Je to pasca? Musím to risknúť, potrebujeme spojenie s dračím svetom, inak sa nám nepodarí Fengira zvrhnúť.
Pôjdem sama a ak sa mi niečo stane Ignis sa postará o to aby Fengir zhnil v pekle.
Vzdialim sa ticho a nenápadne ako šelma striehnuca na svoju korisť. Nasledujem vietor približne jeden kilometer, ten ma zavedie na pole. Otvorené a nechránené. Presne uprostred ležala Airelen v celej svojej kráse.
Srsť sa jej leskla aj v noci, bola ako hviezda, ktorá zostúpila z neba. Hocikto ju tu mohol vidieť. Bolo od nej hlúpe, že sa chcela stretnúť práve tu, pretože pre Blynnena by sme boli na otvorenom priestranstve ľahká korisť.
Nebol tu ani jeden strom, nič čo by som mohla využiť v boji. Vyzeralo to ako pasca. No, neutečiem ako zbabelec budem bojovať do posledného dychu.
Zastanem päť metrov od Airelen a chladne vyslovím jej meno.
,,Prečo ten chladný tón Evril?" spýta sa smutne s láskou v hlase. ,,Je mi ľúto to čo sa stalo medzi tebou a Blynnenom, nevedela som, že pracuje pre Fengira. Ani teraz sa mi nechce veriť, že môj brat zradil. Vždy som si myslela, že jediné na čom mu záleží si ti, no pravdepodobne bolo odo mňa naivné myslieť si, že vaša láska zostala aj po stáročiach taká pevná a nezlomná ako bola na začiatku. Avšak mne môžeš veriť." povie a zadíva sa na mňa svojimi očami plnými lásky, no ja jej nemôžem veriť. Nie pokiaľ nebudem mať dôkaz.
,,Neviem komu môžem veriť Airelen, pani vetra. Cez všetku vašu láskavosť ani vám nie." rieknem a pritom sa bojím, že týmito slovami stratím jej dôveru, ktorú tak zúfalo potrebujem
,,Zmenila si sa Evril, zrada blízkeho pozmenila tvoju osobnosť. No ja nemám dôvod klamať a chcem aby si mi verila." povedala, vstala, podišla ku mne, zahryzla sa do ľavej prednej nohy, zodvihla ju, nechala svoju horúcu krv stiecť na mňa a vyslovila:
Svojou krvou prisahám,
krvou rodiny spečatím,
že nepodľahnem nástrahám
a nikdy ťa nezradím.
Inak nech nešťastie
aj mňa zmarí.
Moju krv, môj rod.
Zahubí, usmrtí, zmarí.
,,Prísaha krvou." ohromene poviem a s obdivom sa na ňu zadívam. Teraz ma musí poslúchnuť, nech jej poviem aby urobila čokoľvek...mám ju vo svojej moci. Je mi zaviazaná svojou vlastnou krvou.
,,Áno. Evril toto je len malá cena, ktorú musím zaplatiť aby bol Fengir mŕtvy."
prikývnem.
,,Musím ísť ak dovolíš." povie a ja znova len nemo prikývnem, je tak obetavá. Láskavejšiu bytosť ako Airelen nepoznám a pochybujem, že má niekto v sebe viac lásky ako ona.
Airelen sa odrazila od zeme a svižne odletela. Nastalo bezvetrie.
Rozbehla som sa, bežala svetom svižne ako laň, uháňala s vetrom o preteky. S vedomím, že to čo sa pred chvíľou odohralo na rozoranom poli musím čo najrýchlejšie oznámiť ostatným.
Nachvíľu sa započúvam do pravidelného dupotu mojich nôh, znel ako hudba...hudba bubna. Na cestu mi svietili hviezdy a ja som sa akoby inštinktívne uhýbala všetkým prekážkam. Hrboľom, kameňom a rôznym nerovnostiam, o ktoré by som mohla zakopnúť a znepríjemniť si tak cestu.
V tej rýchlosti som skoro narazila do Ignis, ktorá mnou hneď zatriasla a začala na mňa kričať: ,,Kde si bola! Vieš ako sme sa báli! Myslela som si, že ťa Blynnen uniesol! Bála som sa od teba!" dokončí a na moje prekvapenie ma objíme. Reluat od údivu zabudne zatvoriť ústa, Voris vyvalí oči ako pes keď nechápe prečo naňho kričíme, že zničil naše obľúbené topánky. ,,No čo nepozerajte tak, vypadnú vám oči." povie a zasmeje sa
,,Musím vám niečo povedať." začnem
,,No?" spýtajú sa nedočkavo naraz Reluat a Ignis. Voris však mlčí a veľa nej Timea podupáva nohou. ( Ani som nepostrehla, že je tu. Musela prísť keď som bola s Airelen.)
Chvíľu ich ešte napínam a tak upriem svoj pohľad na Reluata a Ignis. Držali sa za ruky. Perfektne sa dopĺňali, ako osobnosťou tak aj vzhľadom. Ignis bola výbušná, Reluat pokojný. Ona mocná, on rozumný. Mýlila som sa protiklady sa priťahujú.
,,Airelen môžeme veriť a aj každému komu verí ona. Zaviazala sa mi prísahou krvi." oznámim a Timea vyprskne
,,Pri Merlinových smradľavých bagandžoch! Prísahu krvou sme vymysleli my! Draci nemajú právo ju používať! Ako sa o nej len mohli dozvedieť?!" hnevá sa.
,,To ma teraz netrápi." rieknem. ,,Ignis musíš zastaviť ten oheň, prosím! Vytvoril ho drak, preto ho nemôžu zničiť, je magický!"
,,Vieš, že moje schopnosti ovládajú emócie a inštinkty. Prepáč, ale necítim sa ktovieako nadržaná zachrániť horiaci les." namietne.
Timea sa zamyslí a napokon vyhlási: ,,Ak tvoje schopnosti vyvolávajú silné emócie, tak ich vyvoláme! Reluat pobozkaj ju!" zazubí sa.
,,Čo? čo? ČO?!" Reluat nechápavo vyvalí oči. Div, že mu nevypadnú.
,,No do toho!" povie a postrčí ho.
Reluat podíde k Ignis, chytí ju okolo pása, pritlačí k sebe a vášnivo pobozká. Oheň v lese sa naplno rozhorel, no o päť sekúnd začal slabnúť, až sa nakoniec vytratil ako duch. Odišiel spolu s bozkom.
Ignis bola v tvári červená ako paradajka. Očividne bola v rozpakoch, preto som sa rozhodla nedoberať si ju.
Usmejem sa a náhle sa spýtam. ,,Už si sa rozhodla Timea?"

,,Áno. Moja odpoveď je: áno. Pomôžem vám, avšak chcem vám pomáhať aj naďalej. Čarodejnica sa vám môže ešte hodiť." sebavedome sa usmeje

16.Mačka s prenikavo zelenými očami

2. října 2013 v 18:57 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Mačka s prenikavo zelenými očami

,,Tebe ten rozchod z Blynnenom hádam celkom udrel na hlavu." povie Ignis rozhorčene.
Čo je veľa to je veľa! Pomyslím si, zamračím sa na ňu a začnem vykrikovať: ,,Nie Ignis neudrel! Čo nevidíš v akej sme situácii? Blynnen nás chránil, bol našim zvedom v dračom svete, ale teraz zradil a zrádzal nás zrejme aj v našom dračom živote! Nevieme komu môžeme veriť! Nevieme kto je na našej strane! Nevieme či Fengir už ovládol všetkých! Sami sa neubránime! Nemôžeme opustiť miesta obývané ľuďmi, pretože inak by nás zamordovali! Čo to všetko nechápeš?! Ak nám nepomôže Vorisina sestra sme stratený! Navždy!"
Teraz už každý videl, že moju myseľ začína ovládať hnev. Priam som prahla po pomste, chcem aby trpeli všetci čo mi kedy ublížili, ale hlavne...Blynnen.
Reluat sa postavil, pomaly podišiel ku mne, zadíval sa do mojich očí plných hnevu a povedal: ,,Hnev v mysli mocného človeka, alebo draka dokáže napáchať obrovské škody, rovnako ako aj túžba po moci. Nedovoľ aby ta ovládol, lebo ak ho necháš tak nebudeš o nič lepšia ako Argros, Fengir, alebo Blynnen."
,,Ja nie som ako oni!" vykríknem, rozbehnem sa hore, zatvorím sa v Izbe, zvalím na posteľ a nevdojak sa rozplačem.
Nie. Pomyslím si a položím si hlavu medzi kolená, utriem slzy a zabodnem svoj pohľad do steny. Nesmiem plakať, iba tak dám najavo aká som vo vnútri slabá, musím byť silná. Tvrdá ako kameň, nezdolná ako tá najvyššia hora a silná ako...drak. Veď to napokon aj som.
Asi po polhodine úporného premýšľania som zišla dole po schodoch a začula:
,,Čo nevidíš, že sa úplne zbláznila." povie podráždene Ignis a šľahne pohľadom ako bičom po Voris.
,,Potrebuje iba čas, aj ja som potrebovala iba čas. Bola som ako ona, nahnevaná na celý svet, každého nenávidela a prahla po pomste. Keď mi Fengir zabil mamu a otca," preglgla. ,, chcela som zabiť ja jeho."
,,Ale, Evril nie je ty Voris." povie Reluat. ,,Celkovo mi prídeš taká, jemná a nežná ako motýľ, ale Evril sa zdá byť na povrchu rovnaká, no keď ňou niečo otrasie je ako levica brániaca svoje mladé s tým rozdielom, že ona chráni seba."
,,Ďakujeme za rozbor, ó najmúdrejší." riekne Ignis s Ironickým podtónom v hlase
,,Nemusíš sa hneď naštvať." zamrmle Reluat.
,,Nie som NAHNEVANÁ! Len sa vám snažím ukázať aký ste slepý, myslím, že Evril zožiera šialenstvo...je akási iná a to som s ňou bola iba chvíľočku." nedá sa Ignis.
,,Je to ešte čerstvé." namietne Voris a snaží sa ma brániť. Milé od nej. Pomyslím si. No Ignis, ma hlboko sklamala. Takto ma zradiť, považovala som ju za priateľku....možno som sa v nej mýlila. Reluat je zdá sa zatiaľ Švajčiarsko.
,,Ale, sama si hovorila, že tých čiernych drakov zabila ako nič, nebudem čakať kým ako nič zabije aj nás. Z nie - akého dôvodu má z nás všetkých najväčšiu moc. Je príliš silná." povie Ignis a zamračí sa
,, Kvetiny zoschnú, váza sa poláme, žiarovka pukne, sviečka zhorí ale verné priateľstvo je nezničiteľné." vyhlási rozhodne Voris
,,Pochybujem, že nás teraz Evril považuje za priateľov. Skôr sme pre ňu ,,niečo" čo potrebuje aby sa stala znovu drakom a aby mohla potom všetkým vykrútiť krk." takže už aj Reluat, no pekne
Všetko vo mne vrelo. Bola som na nich tak nahnevaná, avšak napriek tomu všetkému som sa zhlboka nadýchla, vydýchla, nasadila masku nevinnosti, vošla do obývačky a riekla: ,,Už je mi lepšie."
,,Vidíš." riekla víťazoslávne Voris
So zvedavým výrazom na tvári nadvihnem jedno obočie a založím ruky vbok. Voris sa na mňa len srdečne usmeje a objíme ma. Zatvárim sa prekvapene a spýtam sa: ,,To bolo za čo?"
,,Za nič," povie a pokrčí plecami. ,,Len som rada, že si to znova ty."
Zrazu som sa cítila trochu previnilo, no rýchlo ten pocit zahrabem a pochovám do prázdnoty.
Pozriem na Ignis, mračí sa a Reluatovi sa na tvári usadil nedôverčiví výraz zmiešaný s ľútosťou. Voris mi verí, no na presvedčení tých dvoch hrdličiek budem musieť ešte popracovať.
,,A kedy som to nebola ja?" opýtam sa odrazu.
,,Teraz." odsekne Ignis, schmatne Reluata za ruku a vedie ho preč z obývačky. Voris zazvoní mobil a zdvihne ho.
,,Ahoj." povedala a chvíľu bola ticho. ,,Ale, mala si prísť až ku konca týždňa. Prečo si sa rozhodla použiť kúzla?! Veď vieš, že je to riskantné." ticho ,,Dobre, ale dávaj si pozor." ticho ,,Ja som viac ako v poriadku, len si dávaj pozor. Ahoj." dopovedala a zložila.
,,Sestra?" spýtam sa a nadvihnem obočie.
,,Áno, príde už zajtra."
,,Ale, veď mala..."
,,Ja viem." preruší ma. ,,Rozhodla sa použiť kúzlo a teleportovať sa, bude tu zajtra presne o desiatej ráno."
,,Prečo sa tak náhle rozhodla zmeniť plán?"
,,Cíti, že mi hrozí nebezpečenstvo." vážne povie a zadíva sa von oknom...na les, v ktorom sa ukrývala a zúrila naša potencionálna skaza.
,,Tak to má pravdu." rieknem hlasom chladným ako ľad.
Voris sa na mňa prekvapene zadíva, vyvedená z mieru mojím zrazu chladným hlasom. Rýchlo sa usmejem, aby som zahnala jej pochyby. Ona mi úsmev nervózne opätuje a odíde.
Pozriem sa na les a zavrčím. Bude pykať. Pomyslím si a poberiem sa do kuchyne.
Na stole nájdem sedieť veľkú čiernu mačku s prenikavo zelenými očami, ktoré ma pozorne pozorovali. Nevedela som, že má Voris mačku. Pomyslím si a zamračím sa.
Podídem k umývadlu a opláchnem si ruky, akoby som sa z nich snažila zmyť neviditeľnú krv čiernych drakov. Otočím sa. Tá mačka ma stále pozoruje! Je nie-aká divná. Pomyslím si a urobím krok ku stolu. Mačka sa naježí a zaprská, očividne si neželá aby som k nej šla bližšie, no ja sa nedám odradiť obyčajnou mačkou a urobím ešte jeden krok.
Mačka zoskočí zo stola a na moje počudovanie sa zmení na urastenú ženu s kučeravými vlasmi čiernymi ako havranie perie, pleťou bielou ako kvet snežienky a očami zelenými ako lístie na začiatku jari. Oblečené mala svetlomodré priliehavé džínsy a voľnú bielu blúzku s výstrihom do V. Na krku mala náhrdelník, ktorý tvorilo veľké množstvo malých drevených korálikov v rôznych odtieňoch modrej a neveľký drahokam tmavozelenej farby v tvare slzy.
Mračila sa a netvárila dvakrát priateľsky. Vystrela pravú ruku pred seba a vykríkla: ,,Eluminero!"
Z ruky jej vystrelila fialová guľa čírej energie, ktorá mierila na mňa. Uskočila som na bok aby ma netrafila, guľa namiesto toho zasiahla okno, ktoré sa rozbilo ako domček z karát.
,,Voris!" nahnevane zakričím. ,,Myslím, že ti prišla sestra!" v tom okamihu už ku mne mieri ďalšia guľa energie. Skrčím sa a tá narazí do steny priamo nad mojou hlavou a na ňu mi spadne omietka.
Do kuchyne sa vrúti Voris s holubičkami v pätách a zakričí: ,,Timea! Ona je moja priateľka!"
Timea stiahne ruku, podíde k Voris a vážne sa na ňu zadíva.
,,Môžeš mi vysvetliť čo sa tu deje Voris Obilná! Celý dom páchne za drakmi a aj ty smrdíš ako drak. A kto je toto!" povedala a ukázala na mňa. ,,Cítiť z nej takú negatívnu energiu, ktorá sa mi priam vrýva pod kožu!"
Voris sa zahanbene pozrela do zeme a povedala:
,,Asi by si, si mala sadnúť." šepla a zahanbene sa na ňu pozrela.
Timea si sadla a nervózne pokyvkávala nohou. Založila ruky vbok, oprela sa o operadlo stoličky a pritom sa jej na tvári stále zmietali mračná.
,,Môžeš, mi to už konečne vysvetliť?" neprestala sa dožadovať odpovedí.
,,Je to dlhý príbeh," začne Voris. ,,No všetko sa začalo asi pred sedemnástimi rokmi na lúke, kde odsúdili trinásť drakov za pokus zabiť ich kráľa, avšak kráľ bol mŕtvy! Jeho radca Fengir sa zmocnil jeho tela aby tak získal moc nad drakmi, len málo drakov vedelo o zrade, mnohý mlčali, lebo sa báli a len málo bolo ochotných obetovať svoj život...
Trinástich odsúdili, na sto krát sto rokov v ľudskom tele bez spomienok na svoj predchádzajúci život. No kúzlo sa nepodarilo...a tak tu teraz stojíme mi štyria stojíme a vieme kto sme.
Som dračica, Timea. Dračica, ktorej duša je uväznená v ľudskom tele. Potrebujeme tvoju pomoc Timea, potrebujeme aby si privolala ostatných."
Hnev na tvári Timey pomaly vystriedal strach a starosť, momentálne sa v nej dalo čítať ako v otvorenej knihe. Každá jej myšlienka bola jasná. Videla som, že sa hnevala sama na seba, hanbila sa za svoju nevšímavosť. Namiesto toho aby vycítila dračiu dušu Voris skôr, musela jej to povedať sama.
,,Je mi to tak ľúto." povedala ticho Timea.
,,Nevadí, ani mama a otec si to nevšimli. No, mala by si vedieť ešte jednu vec. To Fengir ich zabil." povie chladne, bez súcitu, akoby si tiež želala aby Fengir hnil v zemi.
Pri zmienke o Fengirovi sa šialene usmejem predstavujúc si ako ho trhám na tisíc kúskov.
,,Dobre." povie Timea skoro bez citu a zastrčí si prameň kučeravých vlasou za ucho. ,,No, to ešte nevysvetľuje prečo sa okolo nej vznáša toľko hnevu a zúrivosti." povie a ukáže na mňa.
Zasmejem sa.
,,Čo je ti smiešne?!" vyštekne Ignis, ktorá bola ticho priam rekordný čas.
Zase sa zasmejem, ale skôr preto, že ju chcem vytočiť ako pohŕdať tým čo si omne myslia.
,,Trochu jej preskočilo." riekne Reluat a ospravedlňujúco sa na mňa pozrie.
,,Zradca." zasyčím a vrhnem naňho vražedný pohľad plný hnevu. Už nemám čo skrývať prekukli ma.
,,Zhlboka sa nadýchni," povie Timea a pristúpi ku mne, nechápem prečo mi to hovorí, no poslúchnem ju, nadýchnem sa a naplním tak svoje pľúca vzduchom. ,,Vydýchni" šepne a ja vydýchnem. ,,Uvoľni sa." riekne, dotkne sa ukazovákom môjho čela a začne si niečo mrmlať popod nos.
Telom mi prejde vlna upokojenia, zrazu už všetko chápem. Hnev je preč, túžba po pomste sa vyparila, zmizla ako duch. Hnev ma zmenil, bola som iná, ovládal ma. Síce som aj teraz som iná, to preto, že tá skúsenosť ma zmenila...navždy. No, hlavné je to, že už viem čo chcem a čo aj dosiahnem - rovnováhu v dračom svete.
,,Ako?" spýtam sa udivene
Timea sa zaškerila, na tvári ostatných bolo badať úľavu.
,,Použila som kúzlo, ktoré ti vyhnalo z mysle hnev a nahradilo ho pochopením." povedala samoľúbo a snáď po prvýkrát som na jej tvári videla úsmev
,,Ďakujem." šepla som tak, že to mohla počuť iba ona
,,Poďme do obývačky," zavelí Timea. ,,Tam mi povieš čo odo mňa potrebujete a možno sa dohodneme."

,,Pripravím čaj." známi Voris a ja sa ponúknem, že jej pomôžem. Pokrúti hlavou a bez slova odpochoduje dať zovrieť vodu

15.Odhalenie

2. října 2013 v 18:56 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
15.Odhalenie

,,Evril?" spýtala sa ma Voris neisto keď som jej pomáhala so žehlením.
,,Hmm...?"
,,Dlho, som rozmýšľala či to vôbec poviem, no myslím, že by nám to mohlo pomôcť." zašepká nervózne.
,,Povedať čo? Prepáč Voris, ale nemám ani poňatia čo tu teraz splietaš." podráždene poviem. Hrozne neznášam keď niekto cupitá okolo horúcej kaše, alebo splieta nezmysli. V mnohých prípadoch ostávam pokojná, ale dnes som bola podráždená, mysľou mi lomcovali pochybnosti týkajúce sa toho sna, kde mnou Blynnen pohŕdal...priam ma zrádzal. Zachvejem sa pri tej predstave a snažím sa smer svojich myšlienok sústrediť na žehlenie tmavomodrých džínsov.
,,Vieš, rodina do ktorej som sa narodila nie je tak úplne normálna." povie Voris zase vyhýbavo.
,,Ako to myslíš?" spýtam sa a na mojej tvári už určite badať istý stupeň podráždenia, k pretečeniu môjho poháru trpezlivosti už chýba naozaj málo.
,,Celá moja rodina má isté nadanie," chvíľu je ticho, no nakoniec sa odhodlá dokončiť vetu ,, na mágiu." keď to dopovie vzdychne si akoby s úľavou, že už je to von.
Žehlička v mojich rukách sa zastavila, miestnosť naplnilo priam strašidelné ticho, až som počula splašený tlkot svojho srdca.
Naozaj je možné, že po svete sa potulujú aj čarodejníci, nakoniec prečo nie...svet už aj tak nedáva žiaden zmysel. Čo príde nabudúce upíry, vlkolaci, víly, morské panny, alebo nebodaj aj tri prasiatka? Asi sa naozaj zbláznim...a pritom som toho súčasťou. Veď ja som dračica, aj keď zrkadlo hovorí niečo iné.
No, Voris mala pravdu mágia nám môže pomôcť. Ale, ako? Jej rodičia sú mŕtvi a jej sestra zarába v zahraničí.
,,Voris," začnem. ,,Máš plán?" vyzvedám a nadvihnem jedno obočie.
,,Zhodou okolností mi včera volala sestra, vyhodili ju. Má prísť koncom týždňa.
Ona mágiu ovláda a dosť dobre, napadlo ma, že by mohla privolať ostatných drakov a potom, by sa previedlo kúzlo, ktoré by nám navrátilo dračiu podobu..."
,,A konečne zaplnilo ten pocit prázdnoty." dopoviem za ňu. ,,Si si istá, že to bude fungovať?"
,,Áno, kúzlo privolania funguje vždy, je prakticky základ." Odpovie a sebavedome sa usmeje. (Tento úsmev jej na tvári vidím azda po prvýkrát)
Opätujem jej úsmev a obrátim svoju pozornosť naspäť k žehličke.
Zdá sa, že svitá nádej. Pomyslím si a v duchu sa usmejem.
,,Evril?" spýta sa ma znova.
,,Áno?"
,,Ešte to treba oznámiť Ignis a Reluatovi." podotkne a ja mám pocit, že trochu váha.
,,No...takže to si treba premyslieť," poviem až príliš vážne. ,,Pretože Ignis buď onemie, alebo sa do teba pustí z čoho je pravdepodobnejšia tá druhá možnosť a Reluat pravdepodobne dostane panický záchvat."
Nevydržala som to a začala sa hurónsky smiať pri pohľade na Vorisin výraz, tvárila sa ako sliepka, ktorej práve hodili kuracie mäso a prikázali zjesť. Nechápavo, prekvapene s obavami o psychické zdravie tých dvoch.
,,Neboj sa," poviem keď sa mi podarí prestať sa smiať. ,,Ignis má výbušnosť v povahe a Reluat je asi ešte stále v šoku z toho, že ho nič netušiaceho počas chôdze schmatol Blynnen a letel s ním v pazúroch šírou krajinou."
Voris prikývne a usmeje sa.
,,Inak, nedivili sa tvoji rodičia, že nevieš čarovať?" zvedavo sa opýtam.
,,Nie, moc má aj tak iba prvorodený z rodiny, čo je moja sestra a v čistých čarodejníckych rodoch ju môže mať aj druhorodený, ale je omnoho menšia a okrem toho otec bol človek, takže by nebolo divné keby ju nemala ani sestra." Povie a pokrčí ramenami.
,,Zaujímavé...takže tie hony na čarodejnice mali reálny podklad." skonštatujem a na tvári vystrúham zamyslený výraz.
,,Prakticky áno, no len málo kedy chytili naozajstnú čarodejnicu, alebo čarodejníka. Sú totiž štyri základné pravidlá čarovania:
1. Nikdy nečaruj pred smrteľníkom, pokiaľ to nie je tvoja rodina.
2. Nečaruj vo svoj prospech, ak tak iba v ohrození života, alebo prezradenia tajomstva.
3. Za mágiu musíš zaplatiť!
4. Chráň tajomstvo!
Sú aj menej dôležité pravidlá. Keď porušíš tri základné bude ti odobraná moc ovládať mágiu a o výške trestu pri porušení rozhoduje čarodejnícka rada, zložená s najmocnejších čarodejníkov sveta." riekne.
,,Ako to myslíš za mágiu musíš za mágiu musíš zaplatiť?" spýtam sa.
,,Ono to funguje spôsobom niečo za niečo. Väčšinou zaplatíš energiou, ale pri väčších kúzlach platíš časťou života, prakticky si odoberáš roky, ktoré stráviš na svete. Čarodejníci totiž žijú v priemere dlhšie ako ľudia okolo 150 rokov, takže si dĺžku života akoby skrátia." objasní mi.
,,To je zvrátené, skracovať si pobyt na svete." znechutene poviem a začnem skladať ožehlenú košeľu, ktorá na sto percent patrí Reluatovi.
,,Možno, ale pre nich je to prirodzené." zasmeje sa.
,,Vedia čarodejníci, že draci existujú?" neprestávam zasypávať Voris otázkami.
,,Áno, ako aj o existencií ďalších kúzelných bytostí, ale od druhej svetovej s nimi prerušili kontakt. Myslím, že spolu bojovali, alebo niečo také, nepýtaj sa ma však prečo, lebo dôvod nepoznám." odpovie.
,,Rada by som poznala ten dôvod." poviem. ,,No, chcela som sa ťa spýtať, či by si so mnou nešla poobede do lesa. Airelen mi totiž poslala po vetre správu bude nás tam čakať aj s Blynnenom a ešte jedným drakom, mám ťa im predstaviť."
,,Akoto, že o mne vedia? Veď ste nemali ako povedať im to." začuduje sa. ,,Ale pôjdem ak treba." rozhodne sa.
,,Áno, ale Airelen je vládkyňa vetra a tomu nič neunikne." rieknem a pousmejem sa aby nemala obavy. Potom ožehlím posledné tričko, poskladám ho a spokojne vyhlásim: ,,Hotovo! Tá hora neožehleného prádla bola priam, nekonečná!"
Vlastne som mala vedieť, že sa na to Ignis nakoniec vykašle. Pomyslím si a pokrčím plecami.
,,Ani nevieš ako si mi pomohla, ďakujem." povie Voris a vďačne sa usmeje.
,,Nemáš za čo, ale ja ti musím poďakovať za to, že si mi robila spoločnosť. sama by som sa pri tom unudila k smrti." prehodím a tiež sa usmejem.
Zoberieme si svoje kôpky a uložíme ich do skrine, potom tým dvom večne škriepiacim sa lenivcom oznámime, že už majú ožehlené a majú si odložiť šaty do skrine.
Neskôr ja a Reluat uvaríme (netušila som to, ale vie výborne variť) na obed ryžový nákyp. Každý sa oblizoval, dokonca aj Ignis priznala, že Reluat je dobrý kuchár. Ako inak s Reluatom sa potom začali doberať, až sa mi to zdalo čudné...akoby sa niečo v ich vzťahu zmenilo no, nevedela som prísť na to čo.
Poobede Voris zasvätila Ignis a Reluata do tajomstva jej ,,rodiny" a potom som sa s ňou pobrala do lesa.
Celá nadšená som vbehla medzi stromy a hneď radostne objala jeden z nich. V lese som jednoducho bola šťastnejšia...cítila som sa v ňom bezpečne, vediac, že keď sa niečo stane ochráni ma. Konečne a zas som mohla počuť tú ľúbeznú hudbu lesa.
,,Kade teraz." spýtala sa ma Voris.
,,Rovno a po päťdesiatich krokoch zabočiť doprava." automaticky odpoviem.
,,Si ako GPSko." povie Voris a zasmeje sa.
Líca mi zaplaví červeň a rieknem: ,,Iba v lese."
Keď sme dorazili na miesto bola som prekvapená, nikde nebola Airelen ani nový drak, ktorého som mala znovu spoznať, na tmavej - aj napriek slnečnému dňu- a ba priam pochmúrnej čistine obkolesenej stromami stál iba Blynnen.
,,Kde je Airelen?" spýtam sa znepokojene.
,,Nastala zmena plánu, rozhodol som sa inak." riekne Blynnen chladne.
Lístie zašumelo, tancovalo vo vetre a šepkalo mi to, čo som si tak veľmi nechcela celý ten čas pripustiť.
,,Nie si tu sám." šepnem akoby len pre seba.
Blynnen sa zvrátene usmeje a povie: ,,Si veľmi vnímavá."
Zrazu z poza stromov vyjde ako tieň šesť drakov, čiernych ako najtemnejšia noc, divo ceriacich tesáky ostré, ako britva, boli pripravený....pripravený zabíjať.
Išlo tu o sekundy, nemohla som váhať, každá bola totiž rozhodujúca. Zavrela som oči, vystrela ruky pred seba, sústredila sa a naviazala ešte hlbšie spojenie s lesom a všetkými rastlinami v ňom...všetkým živím.
Stromy začali drakov vrátane Blynnena konármi a koreňmi ťahať k zemi, akokoľvek sa snažili nemohli sa vyslobodiť, ani oheň im nepomáhal. Prileteli vtáky a začali ich ďobať, zvieratá hrýzť. Netrvalo dlho a čierny draci padli, skonali a navždy zaspali, no Blynnena som nechala žiť, aby povedal Fengirovi čo sa tu stalo. Tí zradcovia obaja prehnití skrz- naskrz ešte uvidia moje víťazstvo! Odteraz nebudem mať zľutovanie.
,,Bež!" zakričím a v tom momente s Voris utekám lesom, až nakoniec dorazíme na jeho okraj a tam zastaneme.
,,Nemali by sme utekať ďalej?" spýta sa zadychčane Voris.
,,Netreba, dedina je už na dohľad, nebude riskovať prezradenie ver mi." poviem a v diaľke sa ozve hlasití a zúriví rev. Nevdojak sa zachvejem a vykročím smerom k dedine, Voris nasleduje môj príklad a povie:
,,Evril je mi to..."nedopovie, pretože ju preruším.
,,Nie, Voris. Nechcem nič počuť. Nemôžeš za to, tak ma neľutuj ani sa neospravedlňuj. Život je drak a mi sme jeho korisť, nebavká sa s nami, ale je tvrdý. Zahryzne sa nám do krku a zlomí väzy." poviem chladne.
Voris skloní zrak, skleslo si vopchá ruky do vreciek na džínsoch a zahľadí sa do zeme.
Možno som bola pritvrdá. Pomyslím si. Nie, veď som jej povedala iba pravdu. Utvrdím sa a pokračujem v ceste.
Neprešlo ani desať minút a boli sme pri Vorisinom dome. Ticho otvorím vchodové dvere a čuduj sa svete čo nevidím.
V obývačke na gauči sa na seba lepia Reluat a Ignis ako prísavky...bozkávali sa.
Nechcelo sa mi tomu veriť.
Naznačím Voris aby zostala ticho, tá prikývne a cupitá k dverám obývačky so mnou. Zaklopem na dvere zárubne a poviem:
,,Ťuky ťuk, máme vás. Rozhodli ste sa onen slávnostný akt vykonávať na gauči, alebo pôjdete ako slušný ľudia hore do spálne?"
Ignis a Reluat sa od seba v okamihu odlepili a očerveneli ako paradajky. Jeden druhého začali prekrikovať rôznymi vysvetleniami. Voris sa za mnou chichotala a ja som gúľala očami.
,,Ticho!" umlčím ich. ,,Ja chápem, že hormónom nemôžete rozkázať, ale aspoň by ste mali byť schopný to rozumne vysvetliť a neprekrikovať sa tu ako deti v materskej škôlke!" nahnevane poviem.
,,A ti si čo do dračieho hovna stúpila, že máš takú náladu?" spýta sa Ignis.
Voris na tvári zamrzne úsmev a povie: ,,Horšie."
Zavládne ticho.
,,Blynnen nás zradil." napokon rieknem. Tie tri slová mi spôsobovali nekonečnú a bezodnú bolesť. Diera v srdci, ktorú mi vypálil Blynnen bolela, krvácala a spôsobovala duševné muky. Nedala som to však na sebe poznať. Navonok som zostávala tvrdá ako kameň. Nie, diamant... Nechcem aby ktokoľvek videl ako mi ublížil. Chcem aby Blynnen pikal, dlho a bolestne. Chcem aby trpel...
,,Pokúšal sa nás s Voris zabiť. Nasledujúci plán je tuším jasný, musíme počkať na Vorisinu sestru, privolať ostatných, vykonať kúzlo premeny, zistiť kto je na našej strane, nemilosrdne zaútočiť, zvrhnúť Fengira a konečne nastoliť poriadok." vyhlásim a prísne sa zadívam na Ignis, Reluata a Voris.
,,Pokoj Evril, toto nie je vojna." povie Reluat.
Ja však pokrútim hlavou a vážne poviem: ,, Mýliš sa, je."
A ako veľmi sa mýlil. Za čo iné to chcel považovať? Za divadelnú hru? Nie toto je vojna. Blynnen práve vytiahol vojnovú sekeru a spolu s Fengirom zaťal do toho najbolestivejšieho miesta. Hlúpeho a zraniteľného ľudského srdca. To už nemohlo biť tak silno ako predtým. Bilo pomaly a bolestne.

Celé moje vnútro začalo naplňovať prázdno...

14.Neistota

2. října 2013 v 18:55 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Neistota

Tma, nič len čierno-čierna tma. Tá prázdnota, ktorá ma obklopovala bola neznesiteľná.
Chcela som kričať, no výkrik sa mi zasekol na polceste z mojich hlasiviek, akoby mu v ceste bránila neviditeľná a mocná stena strachu, ktorá získavala kontrolu nad mojím hlasom...nenechala ho voľne rozbehnúť, utekať do šíreho sveta.
Chcela som utekať, ale nohy ma neposlúchali. Boli zaviazané okom nepostrehnuteľným povrazom neistoty, ktorá ma postupne zožierala, pálila ako otvorený oheň.
Zrazu sa zablyslo. Sekundu na to prázdnotu osvietilo tlmené modré svetlo a predo mnou sa ako duch zjavilo nehybné telo fialovej dračice.
Moje dračie telo.
Bolo tak blízko a predsa som sa ho nemohla ani dotknúť.
Onedlho na scénu priletel Blynnen. Venoval môjmu dračiemu telu pohŕdavý, škodoradostne sa zazubil a s ľahkosťou odletel.
Zobudila som sa celá spotená. Perina ležala skopaná na zemi a ja s ňou. Do očí mi svietili oslepujúce slnečné lúče prenikajúce cez polo zatvorené žalúzie.
Ignis sa na posteli prehadzovala zo strany na stranu, očividne mala tiež zlé sny.
Nechápala som čo majú tieto sny znamenať. Mali ma azda varovať pred Blynnenovou zradou - ktorú som si nedokázala ani predstaviť - alebo to bol Fengirou pokus zneistiť ma.

Každopádne, neistota mi zožierala myseľ tým viac.

13.Vôňa domova

2. října 2013 v 18:54 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
13.Vôňa domova

Voris bývala v malom, dvojposchodovom, staršom dome na kraji dediny. Bol porastený brečtanom, z balkóna viseli rúžové muškáty a fasádu mal banánovo žltej farby. Plot tvorili sivé tvarnice, - už poznačené pôsobením prírodných živlov - naukladané do výšky asi dvoch, troch metrov. Brána bola jednoduchá, čierna ako havranie perie a na slnku sa akoby ligotala.
Voris vytiahla z vrecka kľúče od bránky a odomkla ju. Potom prešla po chodníčku vysypanom štrkom ku vchodovým dverám z tmavého dreva a odomkla ich.
Vstúpili sme do štvorcovej chodby, ktorá viedla do kuchyne a obývačky, na jej pravom konci sa nachádzalo drevené schodisko a práve k nemu sme zamierili.
Keď sme po ňom vyšli Voris sa k nám otočila a povedala:
,,Cíťte sa tu ako doma," po krátkej odmlke pokračovala. ,,Ignis a Evril, vy môžete spať v hosťovskej izbe a Reluat ti v izbe mojej sestry. Povedala a on sa zmetene obzeral na všetky štyri dvere.
,,To je tá napravo," spresnila a obrátila zrak na mňa a Ignis. ,,Vaša je na konci chodby. Kúpeľňa je oproti mojej.
Prikývli sme a pobrali sa zložiť si veci.
Izba, v ktorej som mala spať ja a Ignis bola nepochybne bývala spálňa Vorisiných rodičov.
Stála tam jedna manželská posteľ a v rohu bol malý gauč, akurát pre dvoch. Z izby sme mali prístup na balkón, ktorý sa ťahal pozdĺž celého domu. Bol z neho výhľad na zdá sa kľudnú cestu. Okrem stavanej šatníkovej skrine a dvoch snehovo bielych nočných stolíkov sa v Izbe nenachádzal už žiaden iný nábytok.
Položím zablatený ruksak na zem a začnem z neho vyberať veci. Notebook s nabíjačkou položím na posteľ (ktovie, či ešte vôbec funguje po tom váľaní sa na hrboľatej kamennej zemi, ani nepočítam koľkokrát som oň zakopla. Ja viem HROZNE si vážim veci čo mám) Šaty si začnem ukladať do skrine. Väčšina z nich je zablatená, špinavá, skrátka vyzerá akoby ich krava požula, kôň podupal a koza pokadila. Týždne strávené v lese s ním urobili svoje, tak ako so mnou.
Už na neviem dočkať príjemnej, horúcej sprchy, ktorá mi očistí telo a aspoň na chvíľu oslobodí moju myseľ od všetkých starostí.
,,To už si hotová?" spýtala sa ma Voris stojaca vo dverách.
,,Áno, niekedy..." nedopovedala som, iba padala na zem, vediac čo bude nasledovať.
Bola som nervózna. Tak nervózna ako len drak môže byť. Triaslo sa mi azda celé telo. Už za chvíľu bude koniec. Onedlho skoncujeme s Argosom a s jeho túžbou po moci.
Nesmie vyhubiť ľudí. Už s pomocou Fengira napáchal veľa škody, používa ho ako zbraň a on sa v tom doslova vyžíva. Naďalej sa Argrosovi podlizuje v snahe získať väčšiu moc ako má.
Hnusí sa mi, jeho osobnosť a aj to čo robí so svojou mocou. Má moc nad vzťahmi a emóciami. Namiesto toho aby so svojou mocou splynul, využíva ju na to aby sa mocní medzi ľuďmi nenávideli, chceli sa navzájom pozabíjať. Začierňuje srdcia slabších drakov a vytvára tak pre Argrosa armádu. Zlú a bez strachu. To všetko Argrosovi vyhovuje. Hanba ich dvoch nazývať drakmi.
No, cítim, že Fengir by nám mohol ešte riadne zavariť. Je prefíkaný ako líška a podlý ako...
Už sme tu, priamo nad vchodom do podzemného sídla vládcu drakov.
,,Si v poriadku?" pýta sa ustarane Voris kľačiaca vedľa Ignis.
,,Áno." odpoviem a pošuchám si hlavu, ktorou som zrejme padla na plávajúcu podlahu.
,,O čom bola spomienka?" vyzvedá Ignis.
,,Bol to môj prúd myšlienok počas letu k Argrosovi. Zistila som z nich to, že Argros využíval Fengirovo spojenie s emóciami a vzťahmi aby poštval ľudí proti sebe." poviem a hlboko si vzdychnem. Sadnem si na posteľ. Ignis a Voris nasledujú môj príklad a posadia sa tiež.
,,To nám Blynnen nepovedal!" vykríkne Ignis. ,,A pritom je to dosť dôležitá informácia." pokračuje a na tvár sa jej začnú sťahovať mračná.
,,Hmm...ten Blynnen to je tvoj frajer, alebo čo?" spýta sa Voris.
,,Áno, je to môj dá sa povedať ,,frajer"". Odpoviem jej a obrátim sa k Ignis. ,,Ignis, myslím, že mal určite dôvod nepovedať nám to."
,,No, to by mohlo znamenať, že Fengir kráča v Argrosových krokoch." vyhlási.
,,Ale veď vo svete ľudí vládne mier." Presviedčam ju, pretože plne verím Blynnenovi.
,,Zatiaľ, no možno je Fengirova moc potláčaná tým, že sa nachádza v Argrosovom tele." podotkne a sebavedome sa usmeje.
,,Zaujímavá teória," začne Voris. ,,Dve schopnosti, jedna duše a druhá zas tela. Každá sa snaží byť tou dominantnou, vzájomní boj ich oslabuje. Avšak ak by sa spojiť mali by ničivú silu." filozofuje
,,Vidíš, aj jedna zdanlivo nepotrebná informácia môže prispieť k rozlusknutiu záhady." trvá si na svojom.
,,Ale, všetko sú to len dohady." zastávam sa Blynnena. ,,Ak tak veľmi chceš vedieť všetko, choď za ním a presvedč ho aby ti to povedal."
,,Ale," povie a mávne rukou. ,,Dobre vieš, že dá iba na tvoje rady, aj keby som sa ho pokúšala presvedčiť po zlom bolo by to k ničomu." Na tvári sa jej objavil šibalský úsmev.
,,Áno," pritaká Voris. ,,Oheň by jej bol proti drakovi k ničomu."
,,Za to ti by si ho mocou lesa dokázala zraziť na lopatky." Doplní Ignis
,,Blynnenovi by som nikdy neublížila." rozhodne vyhlásim.
,,Samozrejme." povie Ignis a zagúľa očami.
,,Ak máte niečo na pranie to hodiť do kúpeľne do koša na prádlo. Aj tak sa dnes večer chystám prať." zmení Voris tému.
,,Bude toho veľa." varujem ju.
Zasmeje sa a ľahostajne kývne rukou. ,,To hovoril aj Reluat. Naozaj mi to nevadí veď práčka urobí všetku prácu za mňa. Ja to tam musím iba dať a vybrať."
,,Pravda, ale pomôžeme ti potom s vešaním a každá si ožehlíme svoje." navrhnem.
,,Nemusíte to robiť, veď ste tu hostia." namieta.
,,Iba preto, že sme tvoji hostia nemusíš drieť ako ťažný kôň." odbije ju Ignis.
,,Mám ti pomôcť?" spýtam sa.
Pokrúti hlavou, postaví sa a povie: ,,Nie netreba. Mám radšej keď sa mi k kuchyni nikto nemoce."
Na obed boli rezne so zemiakovým šalátom (naozaj neviem, či môže existovať niečo horšie ako zemiakový šalát.) Potom sme hypnotizovali telku.
Neskôr sa Voris začala vypytovať na to čo sme už zistili o našej minulosti.
Dopodrobna som jej opísala čo som sa dozvedela zo spomienok ako aj to čo viem od Blynnena, Airelen a Firela.
Neskôr sa do konverzácie zapojila aj Ignis, ktorá sa s obrovským elánom pustila do vysvetľovania toho, ako fungujú naše schopnosti (síce som ich zatiaľ použila len ja a Ignis, no zdá sa mi, že kade chodí Reluat svieti slnko jasnejšie, už dlho sa nestretla poriadna búrka a ani mrakom sa v jeho prítomnosti veľmi nechce ukazovať)
Ukázalo sa, že Voris bola od smrti svojich rodičov posadnutá skúmaním drakov. ,,Zo začiatku to bolo hlavne kvôli pomste, no postupom času som s nimi začínala pociťovať istú spriaznenosť." zverila sa nám.
Podľa toho čo videla vo svojej spomienke, bola rúžovou dračicou s fialovo-rúžovými motýlími krídlami a mala moc nad motýľmi.
No rozhodne, najzábavnejšia časť dňa bola tá keď Ignis zamkla Reluata na záchode. Najprv sa tvárila, že nevie o čo ide, avšak asi po hodine sa mi priznala a ja som ju donútila kapitulovať. (Reluat ani Voris samozrejme o ničom nevedia, pretože sme to s Ignis zvalili na zaseknuté dvere.)
Avšak za najlepšiu časť dňa nepovažujem to, že sme našli Voris, Reluatovo ,,uviaznutie" na záchode, či teplú stravu - ktorá mi priam rozohriala žalúdok- ale sprchu.
Ten krásny pocit, to teplo, zmiznutie stresu, dopad vody na moje ubolené špinavé telo, vyprázdnenie mysle, všetko toto mi priniesla jedna obyčajná pätnásť minútová sprcha.
Takmer som zabudla aké je to byť v dome a nie v lese. Moja dračia časť síce túžila po návrate do ochranného objatia lesa, ale pre moje ľudské ja bolo pohodlnejšie zostať tu.
Vyjdem zo sprchovacieho kútu, zabalím sa do osušky a podídem k umývadlu, nad ktorým visí jednoduché obdĺžnikové zrkadlo. Uškrniem sa pri pohľade doň.
Vezmem si svoju kefku a začnem si čistiť zuby.
Moje zuby boli takpovediac divné,(ako aj moje oči, vlastne celá ja) nikdy sa nekazili, vždy zostávali žiarivo biele. Jediné čo mi na nich vadilo bolo to, že očné zuby som mala ostrejšie, špicatejšie ako iný.
Ďalšia prenesená dračia vlastnosť. Pomyslím si keď si utieram ústa.
Nakoniec zavesím uterák na stojan a upriem zrak na svoj zjav v zrkadle.
Kučeravé vlasy som mala mokré - ešte stále mi z nich kvapkala voda - kryštálové kvapky pristávali na zemi a vytvárali malé mláčky. Výrazné fialové oči, v ktorých horeli plamienky zvedavosti, no aj strachu sa pozorne pozerali na dievčinu v zrkadle.
Som sama sebe cudzia. Toto nie som ja. Pomyslím si a poberiem sa von z kúpeľne.
Pri dverách nájdem stáť Ignis.
,,Čo, že ti to tak dlho trvalo? Čistila si tam vari draka?" spýta sa podráždene, bolo vidno, že už tu stojí najmenej desať minút.
Pre niekoho je to večnosť. Pre iného sotva postrehnuteľný čas, práve ten nám uniká rýchlo a nikdy ho nemáme dosť. Ak sa zabávate, veľmi často ho ani nevnímate. No, ak nič nerobíte príde vám aj minúta ako hodina.
Pozriem na Ignis, uškrniem sa a odcupkám do mäkučkej postele, vediac, že toto pohodlie ,,domova" nebude trvať večne. Možno ani týždeň...pri mojom šťastí ho rozšliapne drak veľký ako hora.

12.Oheň pomsty

2. října 2013 v 18:53 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
12.Oheň pomsty
,,Kam sa zberáš ?" začudovane sa pýtam Reluata, ktorý sa akurát hrabe vo vrecku vaku kde máme peniaze.
,,Do obchodu, kvôli tím klincom." odpovie.
,,Dobre," rieknem a pokračujem. ,,Nemala ísť Ignis? Pozná to tu predsa len lepšie ako ty."
Reluat sa zasmeje. ,,Myslíš si, že sa v tom vyzná? Toto je chlapská záležitosť."
,,No, neviem naposledy to bola ona kto ťa dostal na lopatky." poviem pochybovačne a vystrúham na tvári grimasu.
,,Ja nemôžem za to, že sa bije ako levica čo chráni svoje mladé." bráni sa.
Usmejem sa. ,,Keď už to tak spomínaš, jej hrdosť je pre ňu ako dieťa."
,,Tak ja už idem." povie napokon a odchádza z jaskyne.
Zablúdim pohľadom smerom k Ignis, tá ešte tuho spala, ako medveď počas zimného spánku. Hlavu mala položenú na ruksaku a bola zababušená do deky. Vyzerala tak nevinne až sa mi nechcelo veriť, že toto spiace dievča by dokázalo v priebehu minúty dostať na lopatky statného chlapca ako je Reluat.
Poprehadzuje sa, natiahne a pretrie si oči. Hlasno zívne a posadí sa.
,,Som hladná ako drak." posťažuje sa namosúrene hneď zrána.
,,A myslíš si, že ja nie?" veselo poviem. ,,Daj sa do poriadku o pätnásť minút ideme do sadu na jablká."
Pozrie sa na mňa nevraživým pohľadom a voľky-nevoľky vstane. Chvíľu nahnevane chodí po jaskyni, potom si prečeše vlasy, prezlečie sa a oznámi mi, že už môžeme ísť.
Zazvonil zvonček, Reluat vošiel do obchodu s náradím. Prezeral si rôzne klince a rozmýšľal, ktorý by bol najvhodnejšou voľbou. Po chvíli k nemu od pultu príde mladé asi tak sedemnásť ročné dievča a spýta sa: ,,Môžem vám nie ako pomôcť?"
Reluat si ju chvíľu zmetene prezerá.
Bola štíhlej postavy. Mala lesklé, vlnité, plavé vlasy. Ostro rezané rysy tváre a veľké oči, svetlo rúžovej farby. Áno, rúžovej farby.
Dievča sa na Reluata dívala s rovnakým neskrývaným prekvapením ako on na ňu.
V tú chvíľu mu prebehla mysľou len jediná myšlienka. Ona je drak!
Rozhodol sa ísť rovno na vec.
,,Kontaktné šošovky?" Spýtal sa hľadiac do jej oči.
,,Nie," povedala trochu trasľavým hlasom. ,,Predpokladám, že ani ty ich nenosíš."
Reluat prikývol. ,,Už sa ti...snívalo o drakoch?"
,,Áno. Cítim, že k ním patrí jedna časť môjho ja." šepla nesmelo a Reluat a usmial.
,,Prosím poď za mnou. Cestou ti vysvetlím všetko čomu si doteraz nechápala." povie trochu nafúkane a zmocňoval ho pocit akoby hrdinu, že dievčaťu teraz všetko objasní.
Nesmelo prikývla, podišla k pultu a povedala niečo mužovi pri pokladni. Ten sa iba zamračil a neskôr jej tiež niečo povedal.
,,Ako sa voláš?" spýtal sa jej pri východe z obchodu.
,,Voris." odpovedala a nasledovala ho smerom k lesu.
,,Igelitka sa mi za chvíľu roztrhne." posťažovala som sa hľadiac na igelitku plnú jabĺk, teda skôr preplnenú.
,,Za chvíľu sme už aj tak tam." fučala Ignis pod váhou jabĺk čo mala v plecniaku a upierala svoj zrak na jaskyňu pred sebou. Zamračila sa a povedala:
,,Nezdá sa ti, že tam niekto stojí?"
Pozriem sa smerom ku jaskyni. Stojí tam Reluat a pri ňom nejaké dievča.
Zrazu z nás opadne únava a mi bežíme smerom k nim.
To dievča má ružové oči. Pomyslím si. Žeby Reluat našiel ďalšieho draka v ľudskom tele?
Zastaneme, s Ignis sa pozrieme najprv na dievča, potom na Reluata.
,,Všetko už vie." povie a kývne smerom k nej.
Zadívam sa na dievča a skúmam ho pohľadom. ,,Voris?" spýtam sa.
,,Áno, ale ako to, že vieš moje meno?" nechápavo vytriešťa oči.
,,Zvykneš si," povie Reluat a pokračuje. ,,Voris býva v tej dedine pri lese. Povedala, že do marca môžeme ostať u nej."
,,Áno," pritaká Voris. ,,Sestra je do piateho marca v Anglicku. Takže som doma sama."
,,A čo tvoji rodičia?" zaujíma sa Ignis.
Voris sklopí zrak a zabodne ho do zeme. Objíme si rukami hruď, akoby ju tam niečo zabolelo, odvráti sa a zachveje.
,,Sú mŕtvi, zabil ich." ticho povie a po lícach jej začnú stekať kryštálovo čisté slzy. ,,Pred šiestimi rokmi som bola s mamou a otcom kempovať v lese. V noci keď sme sedeli pri ohni a opekali špekačky som zazrela medzi stromami oči, veľké červené oči. Zrazu spomedzi stromov vyšiel drak, bol obrovský a celý čierny. Chňapol po ich hlavách...odtrhol ich. Vtedy sa na mňa pozrel a povedal hlbokým hlasom, možno aj trochu posmešne:
,,Za zradu, za život vládcu...za to, že si mi pomohla uchopiť sa moci."
Na tie slová som nikdy nezabudla...stále to vidím keď zatvorím oči. Tá spomienka ma prenasleduje. No najhoršie je, že mi nikto neveril" povedala trasľavým hlasom, celá sa triasla ako osika.
Reluat jej položil ruku na ľavé plece a snažil sa ju utešiť. Po chvíli sa upokojila
,,Keď som pred rokom začala odpadávať a pritom som mala čudné sny, v ktorých som bola drakom...akoby sa všetko začalo spájať do skladačky. Viem, že v minulosti som niečo spravila, niečo veľmi zlé a vďaka Reluatovi mi to konečne dáva zmysel. Ten čierny drak sa mi pomstil, moji rodičia zomreli kvôli mne. Je to moja chyba." povie už pokojne, avšak v očiach jej badať obrovský smútok.
Bolo mi jej ľúto toľkým si prešla, tak ju to ranilo.
,,To bol určite ten bastard Fengir, opis naňho až dokonale sedí." vyhlásila Ignis.
Zrazu som mala chuť trhať a škriabať. Chcem sa pomstiť za všetko čo nám spravil, vzal nám krídla...naše telo a jeho kúzlo núti naše dračie duše prebývať v ľudskom tele. Zabil Voris rodičov, hlboko ju ranil. Oheň pomsty sa vo mne naplno rozhorel, čím skôr sa bude Fengir smažiť v pekle tým lepšie!
Musíme nájsť ostatných, sme štyria a cítim, že čoskoro nás bude viac.
Napokon Fengir dostane čo si zaslúži! To prisahám

11.Starosti

2. října 2013 v 18:52 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Starosti
,,Už by ste mali opustiť tú jaskyňu, prichádza jeseň a s ňou aj zima." povie Blynnen v tlmenom svetle ohňa, na ktorom sa Reluat pokúšal uvariť, alebo skôr opiecť zajaca, ktorého sme pred chvíľou stiahli z kože a ako tak vypitvali.
,,Tebe sa to ľahko povie." riekne namosúrene Ignis, ktorá si kráti čas vytrhávaním trávy okolo seba.
,,Blynnen, určite nás hľadajú. Traja ľudia nezmiznú bez povšimnutia. A aj keby nie, tak kde by sme šli? Nemôžeme si dovoliť hotel, tie peniaze máme na odložené na potravu cez zimu. Budeme si musieť tú jaskyňu prispôsobiť na zimu." poviem, no nemôžem zakryť to, že mám obavy ako prežijeme zimu.
,,Evril to je absolútna hlúposť! Ako chceš tú dieru, bez urážky, zmeniť na miesto kde udržíme teplo?" vykríkne Ignis.
,,Náhodou je to celkom dobrý nápad." zastane sa ma Reluat, ktorého doteraz zaujímal len zajac napichnutý na konári.
,,Ako to myslíš?" spýta sa Blynnen, ktorý ho pritom akoby skenuje pohľadom, prekvapený, že by s Reluata nakoniec mohol byť aj nie aký úžitok.
,,No, doma som často narábal z drevom. Ako trinásť ročný som si dokonca postavil aj malý domček. Tak si myslím, že by sme mohli vchod do jaskyne zastavať drevom a nechať len malý otvor čo by slúžil ako vchod, ktorý by sme zakryli s plachtou. Budem však potrebovať aspoň pílku a klince, namiesto kladiva postačí aj kameň." povie sebaisto.
,,Ako ste na tom s peniazmi?" zaujíma sa Blynnen.
,,No... po minulej Ignisinej návšteve obchodu máme presne 154 eur." vyhlásim a viem, že to ani zďaleka nebude stačiť.
,,To nepostačí." sťažuje sa Ignis.
,, Niečo na pílenie vám zoženiem, klince kúpite vy a drevo nám dá les. Dúfajme, že nastávajúca zima nebude krutá." povie Blynnen a v očiach mu zazriem čudný výraz, akoby sa nám chystal dať niečo veľké, mocné, staré a dávno zabudnuté.
Nakoniec sa Blynnen postaví. Oznámi nám, že už musí ísť a zaželá nám dobrú chuť.
Dobrú chuť, aké ironické. Pomyslím si pri pohľade na toho zajaca, ktorý zatiaľ vôbec nevyzerá bohvieako jedlo.
Reluatov nápad bol síce pochybný, no aj jediní ako tak uskutočniteľný. Do konca augusta ostáva týždeň, ak mu budeme ja a Ignis pomáhať možno to stihneme dokončiť do polovice septembra, avšak vždy sa niečo môže pokaziť.
S nápadom opustiť les som nesúhlasila jednak preto, že sa v objatí stromov cítim bezpečne, no hlavne kvôli tomu ako sme na tom s peniazmi.
Viem, že na severnom okraji lesa je jabloňový sad o ktorý sa dávno nikto nestará, aspoň to mi šepkajú stromy, takže chvíľu môžeme žiť na jablkách a na zajacoch čo uloví Ignis. No, neskôr budeme musieť siahnuť po kupovanej strave. Mohli by sme si skúsiť urobiť aj nie aké zásoby, napríklad sušeného mäsa a jabĺk.
,,Hotovo." povie Reluat pri pohľade na svoje kuchárske umelecké dielo.
,,Asi ma prešla chuť, surový vyzeral lepšie." posťažuje sa Ignis.
,,Ale no tak, lepší sa mi už nepodarí a navyše pochybujem, že by si spravila lepšieho." obhajuje svoj výtvor.
,,Aj tak, neviem či je celkom jedlý." priateľsky ho podpichuje.
,,Nechaj ho na pokoji, keď sme prežili tú zmes byliniek čo si navarila ty tak prežijeme aj toho králika."
Ignis vystrúha grimasu a zahryzne sa do stehna.
Keď dojeme zahrabeme zvyšky a zahasíme oheň.
,,Mimochodom," začne Ignis. ,,Nikdy si nám nepovedal aký si bol drak." povie a skúmavo sa zahľadí na Reluata.
,,Slnečný drak, vraj som maj tie najlesklejšie šupiny a pohľad na mňa pálil." vystatoval sa.
,,Dobre vy dvaja," zakročím. ,,Kto pôjde zajtra na tie klince?" spýtam sa.
,,Ja," riekne Reluat. ,,Predsa len je to moja záležitosť."
Ignis sa nakloní ku mne a šepne mi do ucha:
,,Uvidíme aká to len bude jeho záležitosť keď si dá kameňom po palcoch."
Zasmejem sa pri tej myšlienke a navrhnem:
,,Čo keby sme sa už vrátili do jaskyne?"
,,Ako myslíš," povie Reluat. ,,A Ignis?" spýta sa.
,,Hm...?"
,,Myslím, že sa ti práve do krku zahryzol kliešť." povie ukazujúc na miesto kde ho má.
,,Daj ho dole!" zvrieskne ako malé dievča a opakuje tú vetu stále dookola.
,,Dobre len sa upokoj." poviem. Chytím kliešťa koncami nechtov a odstránila kývavými pohybmi. Skontrolujem, či jej tam nezostala hlavička a potom ho hodím na zem.
,,Nestačilo by keby si jej tam dala nie akú masť, alebo olej?" spýta sa Reluat. ,,Mne to tak vždy robila mama." riekne.
Pokrútim hlavou. ,,Keď tam dáš masť, alebo olej kliešť sa začne dusiť a vypúšťa do rany veľké množstvo sekrétu, čo zvyšuje možnosť nákazy. Skrátka do teba vygrcne to čo má v sebe. Preložene, vygrcne do teba všetok svoj obsah. Tak to aspoň hovorí múdra stránka menom Wikipédia." poviem.
,,Fú, tak dobre. Wikipédia sa predsa nemôže mýliť." pochybovačne riekne.
,,Si hrozný, vieš o tom?" podotkne Ignis.
Reluat iba pokrčí plecami a povie: ,,Každý musí mať svoju pravdu."
,,Tak poďme." kývnem rukou a poberiem sa smerom ku jaskyni.
Tí dvaja sú ako oheň a ľad, deň a noc, úplne odlišný. Hovorí sa, že protiklady sa priťahujú, no v prípade Ignis a Reluata to určite neplatí. Mám čo robiť aby sa nepozabíjali.
Ignis sa často necháva uniesť svojimi emóciami, čo býva hlavne hnev a niekedy prehnané nadšenie pre nie akú vec. Odvaha je jej druhé meno. Býva ironická, vždy musí mať svoju pravdu a svoj názor si presadí za každú cenu. Je to dobrá priateľka, ktorá je vždy úprimná a zastane sa ma keď treba. Občas sa síce stane, že je až prehnane úprimná, no hlavne preto jej verím.
Reluat, celkovo milí chlapec, podrží ma nad vodou keď treba, je to dobrý kamarát.(Aj keď niekedy mám obavy, že on od nášho vzťahu očakáva viac. Bude sa musieť zmieriť stým, že po celé tie storočia v mojom srdci bol a bude iba Blynnen.) Často klame len aby mi neublížil. Je vyrovnaný a po tom incidente s Blynnenom ho niečo len tak nerozhádže. Na tvári má vždy ten úsmev, ktorý priam hovorí: ,,pozeraj sa na život s nadhľadom" (aj keď jeho to nevystihuje.)
No, ak by som si mala vybrať medzi ním a Ignis, tak by som si vybrala ju, pretože je úprimná a to si veľmi cením.
Až pri jaskyni si všimnem, že Ignis a Reluat nie sú za mnou a lesom sa šíri ich krik. Ktovie pre akú malichernosť sa zase pohádali.
Rozhodnem sa, že dnes ich nechám tak keďže sú pomaly dospelí, mali by si to vyriešiť sami a je mi jedno koľko modrín schytajú. Dnes proste nemám náladu na ich hádky.
Posadím sa na zem, opriem sa o kamennú stenu jaskyne a pozorujem okolie.
Lúče slnka prenikajú pomedzi listy, v tú chvíľu všetko vyzerá tak čarovne. Zatvorím oči a vychutnávam si dopad teplých slnečných lúčov na moju tvár.
Spev vtákov a hudba stromov. Vždy som si myslela, že les je ako orchester, ktorý spolupracuje aby bolo všetko v dokonalej harmónií. Jeden bez druhého nemôžu existovať.
V poslednom čase mi stromy šepkali rôzne príbehy z minulosti, pri niektorých mi bolo do plaču, pri iných som zas bola šťastná, že všetko dobre dopadlo. No najviac mi šepkali príbeh z čias, keď bol život ešte jednoduchý a bezstarostný, pre niektorých...
Príbeh malého dievčatka, čo v lese prišlo o svoju matku a na druhý deň o otca, ktorého skolil veľký žiaľ. Keďže rodina žila osamote - ďaleko od civilizácie - dievčatko ostalo samo. Nemalo by žiadnu nádej na prežitie keby sa jej neujala dračica, čo už dlho pozorovala jej rodinu. Sprvu sa dievčatko dračice bálo, no napokon keď zistilo, že jej nechce zle, nasledovalo ju. Dračica sa volala Selin a mala moc nad kvetinami. Selin si uvedomovala, že ľudský život je krátky a plynie strašne rýchlo. Tak sa večer v deň osemnástich narodenín dievčatka, teraz už devy spýtala:
,,Chcela by si so mnou zostať navždy? Pomáhať mi?"
Deva horlivo prikývla, pretože mala Selin rada a na svoju rodinu a život s ľuďmi už dávno zabudla. ,,Tak stala by si sa mojou vílou? Zostala taká aká si a už nezostarla?"
,,Áno." riekla deva.
,,Tak nech sa stane." povedala dračica a pomocou svojej moci darovala deve pár krásnych krídel, fialových ako fialka. Jej oči tiež nadobudli fialovú farbu a deva bola krajšia ako kedykoľvek predtým. Kade chodila bola zem úrodnejšia, keď lietala kvety rástli vyššie a jej spev prebúdzal semienka k životu.
Žila dlho a nestarla, bola šťastná.
Raz stretla v lese mládenca, zaľúbila sa doň a on do nej hneď ako ju uvidel. Keď ho predstavila Selin a oznámila jej, že odchádza, zarmútilo ju to. Pri odchode jej Selin povedala toto:
,,Mohla si žiť šťastne, no ten mladík ti prinesie iba zármutok. On je človek, ty víla. Nestarneš a to sa nakoniec stane aj svojou skazou!" slová Selin sa onedlho naplnili. Mladíka čoskoro dohnala staroba a zomrel. Pri smrteľnej posteli svojho milého si deva vrazila dýku do srdca a odišla za ním na druhú stranu.
Typický príbeh dokazujúci to, že láska robí s ľuďmi divy, poblázni ich...je nebezpečná aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. Možno by bol život lepší bez citov. No mal by potom zmysel?
Vzdychnem si.
Krik v lese ustál, dokonca aj vtáci stíchli, vietor už nečesal stromom ich vlasy - lístie - čo vytvárajú inokedy tú krásnu hudbu, ktorá mi dodáva pocit bezpečia.
Práve to sa mi nepozdávalo, nezvyčajné ticho.
Zrazu ticho pretne hlasný rev. Rev draka. Tak hlasný, že aj tým najodvážnejším by nahnal strach, no nie mne.
Musím zistiť čo sa deje, možno nás objavili. Pri tej myšlienke sa zachvejem, neviem si ani len predstaviť čo by nám mohol Fengir spraviť, keď už nám vzal krídla.
Postavím sa a rozbehnem sa smerom k miestu kde som naposledy videla Ignis a Reluata.
Po chvíli dorazím na miesto a zbadám, že proti Ignis a Reluatovi stojí neveľký drak.
Bol veľký asi ako kôň, mal šupiny ako platina, z hlavy mu vyrastali dve rohy, biele ako krieda. Medzi nozdrami mal taktiež malý roh, podobné sa mu ťahali celým stredom hlavy až po koniec chvosta. Blanité krídla mal zložené.
Vrčal a ceril zuby na Ignis a Reluata. Očividne si ešte nevšimol, že som prišla.
Bez rozmýšľania sa k nemu prikradnem zozadu a skočím naň. (Mala som čo robiť aby som sa vyhla všetkým tým ostňom.)
Draka to prekvapí a snaží sa ma striasť, začne zúrivo vykrikovať: ,,Zradcovia! Nepriatelia kráľa! Vrahovia vlastného druhu!..."
Nevydržím to.
Zrazu mnou prebehne ako elektrický prúd nespútaná sila, dlhé roky potláčaná ktorá sa nahromadila a teraz vyšla na povrch v plnej kráse.
Konáre stromov akoby ožili, začali sa naťahovať a ovíjať okolo draka, mne neublížili. Zväzovali ho. Dlho sa vzpieral, no napokon ho znehybnili.
Pustím sa jeho krku, ktorý som doteraz tak pevne zvierala. Na rukách mám zopár škrabancov od jeho šupín, niekde mi tečie aj krv, no v tejto chvíli ma zaujíma iba náš záhadný hosť.
,,Poslal ťa Fe...Argros, však?" Poviem a jeho meno vyslovím s čo najväčším odporom.
Drak iba zavrčí a povie, nie celkom uspokojivú odpoveď:
,,Nič ti nepoviem ti zradkyňa!"
,,Zlá odpoveď." poviem a zavelím konárom aby ho stisli ešte tuhšie.
Drak bol proti mne úplne bezmocný, aj keď som teraz človek. Páčil sa mi ten pocit, mať nad ním absolútnu kontrolu. Mohla som ho v okamihu zabiť. Mala som nad ním moc...
,,Evril dosť, zabiješ ho!" vytrhne ma z krátkeho omámenia mocou Ignis.
Vystrašene ustúpim o krok a so strachom sa pozriem na svoje ruky, nechýbalo málo a mohla som ho zabiť. Ako to, že som sa nechala takto pohltiť mocou?
Prikážem konárom aby povolili, no nie celkom.
,,Dobre," vydýchne Ignis a urobí pár krokov dopredu aby sa dostala bližšie ku drakovi. Chvíľu krúži okolo neho a obzerá si ho, akoby chcela niečo zistiť z jeho výzoru. Neskôr zastane priamo pred ním, čupne si a zahľadí sa svojimi ohnivými očami do jeho očí modrých ako rozbúrené more.
,,Ako sa voláš?" spýta sa pre ňu netypickým láskavým tónom.
Drak iba vycerí zuby, zavrčí a nepokojne švihne chvostom.
Povzdychne si, postaví sa a zalomí rukami.
Všetci mlčíme, ozýva sa iba drakovo nepriateľské vrčanie a šum lístia. Napokon Ignis vyhlási: ,,To nepôjde. Je tvrdohlavý ako mulica. Nedostaneme z neho ani mäkké ň."
Na tvári sa mi objaví šibalský úsmev. ,, Asi máš pravdu, možno by sme ho tu mali nechať a počať kým zhynie. Jeho rozkladajúce sa telo nám možno povie viac, aspoň pri tom nebude také nevrlé." poviem s dôrazom na zhynie a rozkladajúce.
,,Tak, tak." pridá sa Reluat a chystáme sa na odchod.
Drakovi začne stúpať z nozdier dym a zavrčí. ,,Tak dobre. Áno, poslal ma Argros." prehovorí napokon.
Zvrtnem sa na päte, usmejem sa a rieknem:
,,Dobre. A s akým cieľom?"
,,To je predsa jasné. Mal som vás zahlušiť." zagúľa očami. ,,Musel som."
Ignis sa naň nechápavo zahľadí, Reluatovi sa na tvári objaví začudovaný výraz iba moja zostáva bez emócií, tie totiž ukryjem pod kamennú masku.
,,Akoto, že si musel. Drak nič nemusí." povie Ignis.
,,Donútil ma prisahať, prísahou krvi."
,,Prísahou krvi?" spýtam sa.
,,To ste až tak osprosteli?! Za dračieho života ste boli oveľa chápavejší." vyprskne nahnevane. ,,Prísaha krvi znamená to, že sa zaviažeš vlastnou krvou. Ak ju nesplníš bude za to trpieť celý tvoj rod, postihne ho nešťastie, celý zomrie, moje deti, rodiča,...celá rodina by zmizla z povrchu zemského." dopovie ticho so smútkom v hlase.
,,Musíme ho zabiť." vyhlási rozhodne Reluat.
Ja a Ignis prikývneme.
Nechám konáre aby ho uškrtili, drak sa chvíľu zvíjal a napokon bezvládne padol na zem.

Dvaja...už dvom som zobrala život.

10.Keď čas tečie ako voda

2. října 2013 v 18:51 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Keď čas tečie ako voda

Celé leto ubehlo ako voda, iba sme skúmali les (teda vlastne iba Ignis a Reluat, ja som ho poznala ako vlastné topánky, od ktorých mám po každodenných túrach kopec pľuzgierov.) a rozprávali sa.
Raz sa dokonca Ignis a Reluat trochu pochytili, bola zábava sledovať ich. Šla mu rovno po krku, bila sa ako levica čo ochraňuje svoje mladé. Nakoniec ho dostala na lopatky a jeho česť utrpela ešte vážnejšie zranenie ako jeho telo.
Chodili nás pravidelne navštevovať Blynnen a Airelen, rozprávali nám o našej minulosti, o plánoch do budúcnosti a o tom ako pokračuje hľadanie ďalších takých ako mi.
Raz prišiel aj Firel. Pozornosť venoval iba Ignis, nevadilo mi to, pretože rozprával pútavo a Ignis bola celá bez seba, že sa svet aspoň na chvíľu točí okolo nej.
Na svojho otca hľadela s úctou a obdivom tak veľkým, že sa mi to zdalo až divné, najme keď zoberiem do úvahy, že je to Ignis.
Reluata nazval bastardom, pretože podľa jeho mienky ho urazil, keď sa ma počas jeho opisu ohnivého veku spýtal či neviem kde je najbližší veľký a hustý krík aby sa išiel, slušne povedané vypotrebovať. Vtedy som sa ho zastala a spýtala sa Firela:
,, Nie sú vlastne všetci splodený draci bastardi, keďže neuznávajú manželstvo?"
Na moju otázku mi nevedel odpovedať, iba na mňa civel a po dvoch minútach sa opäť začal venovať Ignis tentoraz jej hovoril koho, kde a ako prebil. Neuniklo mi, že na zozname bolo aj Blynnenove meno.
Keď sa chýlilo ku koncu leta, začínali sme mať obavy, keďže v lete boli noci teplé, no s nastávajúcou jeseňou sa začínali ochladzovať. Nevedeli sme kam pôjdeme, pretože nás určite hľadajú.
Nevedela som čím to bolo, ale rodina mi nechýbala. Akoby som uzavrela jednu etapu života a viac sa o ňu nezaujímala. Vychovali ma a starali sa o mňa. Určite sa boja, kladu si otázku ,,kde asi som a čo robím?"
Určite som im svojím odchodom ublížila, avšak iste by pochopili, že ja nie som ako ony. Pretože ja som drak a oni ľudia. Sme príliš rozdielny aj keď to teraz na prvý pohľad nie je vôbec zjavné. Moja ľudská schránka sa ničím neodlišuje od tých ich ale duša, ktorá sídli v nej má viac ako 1600 rokov. Možno je moja ľudská myseľ ešte mladá, neskúsená a hlúpa, no tá zakopaná dračia je mocná a múdra. Musím ju získať celú späť ak chcem získať seba.

Rodičom bude lepšie ak budú všetkého dračieho ušetrený, pretože vo svete drakov sú príliš malý a zraniteľný. Je to pre ich dobro...

9.Nakoniec nie je až taký hlupák

2. října 2013 v 18:48 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Nakoniec nie je až taký hlupák

Airelen pristane priamo pri jaskyni, keďže jej štíhlemu telu nerobilo problém vyhnúť sa vo veľkej rýchlosti aj husto rastúcim stromom.
Hneď ako odišla pobrali sme sa s Ignis spať, Reluat iba ticho sedel v kúte a vyzeral, že sa snaží upokojiť. Neozývala k nemu, nechala som ho tak.
V spánku som mala sen.
Bola som sama v tme, zrazu sa z tmy ako duch vynorila obrovská čierna laba, schmatla ma a zvierala. Nekonečnou diaľkou sa ozýval šialený smiech. Nemohla som sa nadýchnuť, ani pohnúť. Zvierala ma tak silno, až som mala pocit, že ma rozpučí. Nakoniec v diaľke zahliadnem Blynnenove hnedé oči, postupne sa vynára z tmy.
Pozbieram všetku silu čo mi ostala a vykríknem: ,,Pomôž mi!"
No, Blynnen sa začne akoby meniť, nadobudol čiernu farbu...už to nemohol byť on. Čierny drak sa rozbehne, vyskočí, hlasno zareve a... ďalej už nič necítim vznášam sa v nekonečnej prázdnote dívajúc sa zhora na zakrvavené ľudské telo čiernovlasého dievčaťa.
Zobudím sa celá spotená. Pozriem na moje ruky, trasú sa mi ako osike. Nechápala som čo, mal ten sen, alebo skôr nočná mora znamenať. Bolo to hrozné, tá moja smrť, bolesť...taká skutočná.
Lomcoval mnou strach, no hlavne obavy.
,,Zlé sny?" pýta sa ma Reluat. Zdá sa, že je už v poriadku a hlavne, pri rozume.
,,Áno." zamrmlem.
,,To poznám." povie. ,,O čom sa ti snívalo?" zaujíma ho.
,,Nič ťa do toho nie je." odbijem ho a nepriateľsky sa naňho pozriem.
,,No, ja len tak, pretože si kričala, prehadzovala sa zboka na bok až som sa divil, že sa tá..." zarazí sa uprostred vety, pretože asi zabudol Ignisino meno.
,,Ignis." poviem mu.
,,Ignis" riekne a usmeje sa. ,,Nezobudila, musí mať poriadne tvrdí spánok."
,,Ako drak." poviem a tiež sa usmejem.
,,Áno, to sedí. Doslova." šepne, zabodne svoj pohľad do zeme, zoberie si do ruky za hrsť hliny a začne si ju presypávať z jednej do druhej. Hrá sa ako malý chlapec, no zdá sa, že ho to upokojuje. Napokon sa mi zadíva priamo do očí a povie:
,,Cítim, že som drak, no neviem či bolo správne to čo sme urobili a neviem či to chcem urobiť znova." prizná sa mi.
,,Viem, že to nie je ľahké. Zmieriť sa so skutočnosťou či pravdou, no ona je taká aká je, my si ju nevyberáme." poviem a skĺznem pohľadom na Ignis a potom naňho.
,,To si povedala pekne."
,,Ďakujem, no predo mnou to povedali mnohý, aj keď možno inak."
,,Pravda," riekne a pokračuje:
,,Ten hnedý drak je vždy taký mrzutý?" zaujíma ho.
Usmejem sa.
,,Nie, býva milý."
,,Tak to som ho musel ale riadne vytočiť." povie tým typickým, nafúkaným tónom pre dospievajúcich chlapcov.

,,Pravdepodobne."

8.Traja

2. října 2013 v 18:47 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Traja

Mala som bezsenný spánok, v ktorom som si dokonale oddýchla. No hneď, keď sa zobudím premýšľam, ako zrealizovať náš plán. Viem, že aj keď sa nám podarí stať sa opäť drakmi, budeme sa musieť vysporiadať s rovnako veľkým problémom. Fengirom.
Počkám kým sa zobudí aj Ignis. Potom jej navrhnem, že by sme mohli pohľadať Blynnena a spýtať sa ho, či je ochotný nám pomôcť.
Súhlasila, potešilo ma to, ale ja som mala v úmysle zobrať ju cestou na miesto môjho narodenia. Možno to pre ňu bude nepodstatné, no chcela som jej ho ukázať.
Zároveň sa teším aj na stretnutie s Blynnenom, nepovedal kde sa stretneme ani kedy, avšak ja mám tušenie kde by mohol byť.
,,Ja ho tu nevidím!" sťažuje sa zadychčaná Ignis.
,,No, on by tu ani nemal byť. Chcem ti niečo ukázať, objavila som to včera." priznám a vediem ju k veľkému a majestátnemu stromu oproti. Neviem ako tu vydržal stáť celé tie roky, veď ja sama som tu už 1601 rokov a strom samotný, bol už v mojej spomienke vysoký ako ostatné, mladšie listnaté stromy v lese.
Cítim z neho čosi podivné. Boli to kúzla? Neviem, no pripadalo mi akoby tento strom bol stredom lesa, jeho srdcom, dušou.
,,To si mi mohla povedať aj skôr." vyčíta mi. ,,A čo si mi vôbec chcela ukázať?" spýta sa ma.
Kývnem rukou aby ma nasledovala a ukážem na konáre stromu. Vyberiem z ich objatia pár úlomkov vajca a ukážem jej ich.
,,Zvnútra to vyzerá ako vajce, no zvonka ako drahý kameň a je to pevné, veľmi pevné, neviem si ani len predstaviť koľko by za to niektorí ľudia boli ochotný dať." povie s neskrývaním záujmom.
,,Tak toto sa rozhodne predávať nebude!" poviem priam karhavo.
,,Prečo?" sklamane sa spýta.
,,Pretože, toto je moje vajce!" vykríknem.
Ignis sa zamračí a nechápavo povie:
,,Akoto tvoje vajce?! To, že si ho našla ti ešte neznamená, že je tvoje."
,,Nie," zasmejem sa. ,,Nepochopila si ma, z tohto vajca som sa vyliahla. Videla som to v jednej spomienke." rieknem a zadívam sa do Ignisiných prekvapených očí.
Preglgne. ,,To myslíš vážne?"
Vzdychnem si a kývnem hlavou.
Zrazu niečo zakrylo slnko, krajinu okolo nás zachvátil tieň. Pozriem sa na oblohu. Najprv som si myslela, že to bude iba mrak, no mýlila som sa. To čo sa spočiatku zdalo ako neškodný mráčik bol drak. Obrovský čierny drak, omnoho väčší ako Blynnen. Pôsobil tak majestátne, vzbudzoval hrôzu, pri ktorej sa nám zachvelo srdce strachom. Vôbec nepôsobil tak mierumilovne ako Blynnen.
,,To bol on?" opýta sa Ignis.
,,Určite." poviem. ,,Fengir v tele Argrosa."
,,Len nechápem, ako môže byť niečo také vôbec možné." riekne ticho Ignis.
,,V poslednom čase sa mi zdá, že neexistuje už nič nemožné."
Ignis sa zamyslí, zadíva na oblohu, chvíľu pozoruje mraky na svojej ceste svetom, no napokon povie:
,,Máš pravdu, ale je to nechutné! Ako sa niekto môže vzdať svojho tela. To je ako keby si ich vymenili mačka a pes."
,,Alebo dračia duša v ľudskom tele." podotknem.
Obe mlčky stojíme, ani sa nepohneme. Iba mlčíme a premýšľame, pretože vieme, že mám pravdu. Ja a Ignis, obe sme boli vytrhnuté zo svojho tela, avšak podstúpiť niečo také dobrovoľne sa mi zdalo zvrátené.
Moc robí s tvormi na tejto zemi divy.
Zrazu sa zdvihne prudký vietor, na miesto kde rástlo menej stromov pristával drak, avšak Fengir to nebol. Na moje sklamanie ani Blynnen.
Bola to nádherná modrá dračica s bielou hrivou, ktorá dokonale predstavovala ľudskú predstavu o čínskych drakoch. Podišla dopredu tak ladne, až sa zdalo, že sa vznáša, pláva vo vzduchu. Šupiny sa jej trblietali dokonca aj pod prikrývkou tieňa, jej hriva bola taká lesklá, až sa zdalo, že každý vlas je posiaty miliónmi drahokamov. Pôsobila tak nežne a láskavo, no zároveň mlčanlivo.
Dračica pozdvihla hlavu a pozrela sa na nás svojimi modrými očami takými hlbokými, až sa zdalo, že sa nám pozerá priamo na dno duše. Naklonila sa k nám a ticho riekla:
,,Volám sa Airelen, poslal ma po vás Blynnen. Našiel chlapca, ktorý bol tiež drakom."
Podídem k nej, mierne sa ukloním a poviem:
,, Veľmi ma teší, že vás stretávam aj v tomto tele. Airelen, pani vetra."
,,Aj mňa." pridá sa Ignis.
Airelen sa pousmeje a milo sa na nás zahľadí.
,,Chyťte sa mojej hrivy a vietor vás ponesie svetom. Evril a Ignis užite si znova ten krásny pocit voľnosti." riekne.
Obe nadchnuto prikývneme na súhlas a chytíme sa jej nádhernej hrivy.
Airelen sa prikrčí, zavrie oči a ľahko sa odrazí od zeme a letí priamo do sveta slobody.
Letíme, pomyslím si. Rýchlo sa ponáram do eufórie. Som taká nadšená, šťastná, že sa to ani nedá opísať.
Pod sebou mám svet ako na dlani. To čo je na zemi veľké, v letku sa zdá malé a tak zraniteľné.
Tento krásny pocit letu, ktorý ľudia nemôžu naozaj zažiť a ani ja teraz, možno je úľava byť znova nohami preč od zeme, no nie som nič viac ako len pasažier. Neletím. Nemávam svojimi krídlami. Po tomto zistení ma pocit šťastia rýchlo opúšťa a ja robím čo môžem aby som neupadla do depresie. Tak strašne mi chýba byť drakom. Majestátnym a mocným drakom...
Airelen začne klesať. Pod nami je veľká čistina, s menšou zrúcaninou, pravdepodobne aj veľmi starou.
Pristáli sme, Airelen sa tak ľahko dotkla zeme, že ani nebol cítiť náraz na ňu, ktovie, či som aj ja dokázala pristáť tak ľahko.
Na čistine sedí Blynnen, a vedľa neho sa prechádza plavovlasý chlapec so zlatými očami. Bol to Reluat, ak si dobre spomínam.
Vyzeral byť nervózny, ani si nevšimol, že sme dorazili.
Pustím Aireleninu hrivu a bežím k Blynnenovi. Pozdravím ho, poškrabkám medzi nozdrami a opriem sa oňho.
,,Ako si ho našiel?" spýtam sa.
,,Potuloval sa pri hranici lesa. Keď som ucítil jeho dračiu dušu, jednoducho som ho schmatol počas letu." povedal a ja mám pocit, že zdravie toho chlapca je mu úplne ľahostajné. Div, že nedostal infarkt keď ho pazúrmi schmatol obrovský drak.
,,A vysvetlil si mu to?"
,,Samozrejme," povie a usmeje sa. ,,Mala si vidieť jeho výraz, keď som mu po tom všetkom povedal, že je drak."
,,Viem si ho predstaviť." rieknem a zasmejem sa. ,,A ako dlho sa takto prechádza?"
,,Myslím, že už dobrú hodinu. Asi si teraz dáva všetko dohromady." povie.
,,Koľko drakov je vôbec s nami?" načnem novú tému.
,,Z pôvodných ja, Airelen a Firel, no Aquera zostáva neoblomná. Neverí mám, myslí si, že sa iba chceme dostať k moci, hlavne kvôli Firelovi. Nikdy si nedôverovali. Ešte na našej strane stojí tridsaťpäť ostatných drakov a dračíc, ale počítame aj s vami."
,,Blynnen," ticho rieknem. ,,Hovoril si, že je ťažké udržať chod prírody bez rovnováhy." pokračujem už trochu hlasnejšie. ,,Čo sa teda stane, keď zomrie aj Argrosovo telo."
Chvíľu mlčí, no napokon povie:
,,Zrodí sa ďalší drak rovnováhy a presne to chceme docieliť."
,,Ale, Fengir je určite slabší ako Argros a toho sme už raz porazili." podotknem.
,, Áno, ale aj zároveň prefíkaný." namietne.
Minútu som ticho. Váham, či mu mám povedať o tom, že dnes Fengir preletel priamo nad našimi hlavami.
Napokon sa však rozhodnem zamlčať to. Veď aj tak je to nepodstatné, ani nás nevidel. Pomyslím si.
Zrazu akoby sa Reluat spamätal, obrátil sa čelom k Blynnenovi a vykríkol: ,,Takže ja som drak!"
,,Nie tak celkom, iba dračia duša v ľudskom tele. Ale, áno boli sme draci." opravím ho.
,,A ty si kto?" nechápavo sa spýta.
,,Ja som Evril, a toto" poviem a ukážem a Ignis skúmajúcu zrúcaninu ,,je Ignis."
,,Aha," riekne a chvíľu mlčí. ,,Takže aj ty si bola drak?" spýta sa a ja už mám fakt chuť jednu mu vylepiť, trpezlivosť nikdy nebola mojou silnou stránkou
,,Áno! Mám ti to vyhláskovať?" nahnevane sa pýtam.
,,Nie, netreba." povie, zvalí sa do trávy a vykrikuje: ,,Svet sa zbláznil!!!"
Blynnen nahnevane zavrčí a div, že sa nezahryzne Reluatovi do krku.
,,Mlč už konečne! Chceš azda aby nás tu objavili?! Vieš čo sa stane ak Fengir zistí čo kujeme! Odtrhnem ti namieste hlavu ak nestíchneš!" vykríkne nahnevane.
Reluat okamžite stíchne, so strachom v očiach sa pozrie na Blynnena, bleskom sa postaví na nohy a dá sa na útek. Beží smerom k zrúcanine, Ignis sa rozbehne smerom k nemu a zdrapí ho za golier trička. Postavím sa a bežím jej na pomoc. Spolu ho ledva držíme vzpiera sa, je silný.
,,Evril ustúp!" vykríkne Ignis zadychčane.
,,Ale.."
,,Hneď!"
Ustúpim.
Ignis ho pustí, no skôr ako sa stihne rozbehnúť začne sa okolo neho utvárať ohnivý kruh, neubližuje mu, dokonca ani vegetácií okolo. Ignis sústredene stojí s rukami vystretými dopredu a niečo si mrmle popod nos.
Reluat sa zmetene obzerá, no z miesta sa nepohne.
Nevedela som, že Ignis toto dokáže, ani kedy sa stihla naučiť takto ovládať svoju hlboko ukrytú moc.
Napokon si nechala ruky padnúť k bokom a vyčerpane si sadla na zem.
,,Stalo sa ti niečo?" láskavo, no najme s obavami sa spýta Airelen, ktorá doteraz len ticho sledovala situáciu.
,,Áno, len sa zdá, že to nie je také ľahké ako kedysi." zadychčane povie Ignis a snaží sa postaviť. Podám jej ruku aby som jej pomohla udržať sa na nohách.
,,To je tým telom," podotkne Blynnen. ,,Nachádza sa v ňom menej energie."
,,Ak nevládzeš sadni si." poviem jej.
,,Ja to zvládnem, neboj sa." ubezpečuje ma, no rozhodne nevyzerá byť v poriadku. Je bledá ako krieda. Trasie sa sťa osika a má problém udržať sa na nohách. Viem, že je silná na duchu aj tele, no preceňuje svoje aktuálne schopnosti.
No čo, to je skrátka celá Ignis. Jej pýcha je väčšia ako pud sebazáchovy. Stavila by som sa, že by kľudne položila na lopatky aj medveďa, ak by jej to prinieslo viac uznania a obdivu. Pomyslím a proste sa nad tou myšlienkou musím v duchu zasmiať. Predstava ohnivej Ignis bojujúcej s medveďom, stojí za zasmiate.
,,Ako myslíš." poviem a pokrútim nad ňou hlavou.
,,Blynnen?" spýtam sa.
,,Hm...?"
,,Kde sa vlastne konal ten súd?" zaujímam sa.
,,Ty to predsa vieš." doberá si ma a pritom sa mu na tvári mihne šibalský úsmev.
,,Áno," poviem a prevrátim oči. ,,Viem ako to tam vyzerá, no neviem kde sa tá čistina nachádza."
,,Keď nastane správny čas tak sa to dozvieš." riekne.
,,Si hrozný. Vieš o tom?" začnem si ho doberať aj ja.
Airelen sa postaví a ladne pristúpi k Blynnenovi. Pohodí svojou nádhernou hrivou a povie:
,,Mala by som ich už odniesť, táto čistina je nechránená. Obávam sa, že nás tu môžu objaviť pomerne ľahko. Ak tade niekto náhodou preletí..." v jej hlase rozpoznať strach, obavy, no zároveň všetko čo povie pôsobí tak láskavo, akoby to hovorila svojím deťom.
,,Máš pravdu." šepne Blynnen vážne.
,,A čo bude sním?" spýta sa Ignis, ukáže na Reluata a pohŕdavo sa naňho zadíva.
,,Pôjde s vami." prehodí Blynnen s ľahkosťou.
Ignis sa na Blynnena zadíva vražedným pohľadom, očividne jej Reluat nie je sympatický, aspoň jeho reakcia na to, že je drak.
,,Nesmieš ním pohŕdať," povie Airelen. ,,Je iba vystrašený." dopovie a s ľútosťou sa pozrie na Reluata.
Nemôžem povedať, že by som ho nenávidela, no správa sa ako decko. O jeho živote síce neviem nič a preto, ho nemôžem súdiť. Airelen má možno pravdu, to by vysvetľovalo jeho správanie. Asi za to môže Blynnen, nemal konať tak unáhlene. Schmatnúť ho počas letu, to musel byt preňho veľký šok.
,,Takže, asi by sme už mali ísť." napokon poviem.
,,Ignis, asi by si mala ten oheň odvolať." riekne Blynnen ustarane.
,,Eh, ja neviem ako. Konala som inštinktívne, pod vplyvom hnevu." prizná sa nakoniec.
Blynnen si vzdychol, postavil sa a schmatol Reluata za golier. Postavil ho vedľa mňa, zahrčal naňho a povedal mu:
,,Žiadne hlúposti!"
,,Dobre." vykoktal a preglgol.
,,Zbohom Evril." láskavo povie. ,,Ignis." riekne a kývne hlavou na rozlúčku.
Prikrčí sa, odrazí, roztiahne svoje obrovské krídla a letí do diaľok...preč.
Venujem mu jeden úsmev, ktorý však nevidí, pretože už je ďaleko.
,,Chyťte sa." povie Airelen krátko.

Dotknem sa jej krásnej hrivy, ktorá je hebká ako satén, stisnem ju v rukách a už letíme.

7.Objav

2. října 2013 v 18:46 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Objav

Chvíľu som len tak stála, pozerala do prázdna. S Blynnenom odišla ďalšia časť môjho ja.
Tak veľmi túžim byť opäť drakom, len neviem ako. Možno mi aj inštinkt vraví čo robiť, no zrealizovať to by bolo také zložité.
Presvedčiť všetkých trinásť dračích duší v ľudských telách... určite cítia, že nie sú taký ako ostatný ľudia. Museli by sme sa zísť na tom mieste, kde sa to stalo. Ďalší problém na svete, neviem kde sa to stalo. Možno mi to moje spomienky prezradia, no neviem ako ich vyvolať. Snáď sa mi podarí zistiť ako fungujú...
Poberiem sa za Ignis, cestu poznám dokonale. Predsa však odbočím, pôjdem okľukou a narazím na niečo podivné.
Pod koreňom stromu objavím niečo, čo vyzerá ako prasknuté vajce. Až na to, že škrupina je omnoho tvrdšia, je pevná ako kameň a celé vajce je obrovské. Pravdepodobne tu leží už dlhé roky, možno aj desaťročia.
Na škrupine je hrubá vrstva hliny, ktorá pôsobí ako nejaká ochranná schránka. Pri dotyku odpadáva, tak sa ju snažím dať dole. Ani nie za minútu zistím, že pod vrstvou hliny, sa škrupina leskne ako drahokam. Je fialová, presne ako moje šupiny... Ktoré už nemám.
Zapotácam sa, zatočí sa mi hlava, zahmlí pred očami a ponorím sa do mojich stratených spomienok.
Svetlo, oslepujúce svetlo. Čo len môže tak prenikajúco žiariť? Nemôžem sa pozerať len touto prasklinou, musím prísť na spôsob ako sa dostať von z tejto oválnej schránky. Možno keby som kopala nohami, škriabala a klusala tak mi podľahne.
Začujem silné puknutie. Zrazu sa stena okolo mňa rozpadne a ja objavím pred sebou niečo hnedé a mäkké.
Je to vlhké a smrdí to! Pomyslím si.
Otočím sa a zbadám pred sebou veľkého tvora. Je celý tmavý ako noc, no predsa žiari ako slnko. Hľadí na mňa múdrim pohľadom, v ktorom je badať potešenie, avšak aj starosť a nepokoj.
Natiahnem krk, aby som sa mu výškou vyrovnala. No on je tak veľký! Nevyrovnám sa mu, hnevá ma to. Nahnevane zavrčím a vycerím tesáky, aby som mu dala najavo, že nie som neškodná.
On sa len pousmeje a povie: ,,Som Argros, vládca dračieho druhu. Vitaj medzi nami Evril, pod tvojou ochranou bude od dnešného dňa les a všetko v ňom."
Nechápavo sa naňho pozriem, zívnem si a obrátim svoju pozornosť na krásneho, pestrofarebného a malého poletujúceho tvora.
Prebudím sa, hľadím na hviezdnu oblohu, popred ktorou tancujú listy v slabom vánku na konároch. To šumenie vetra, je ako ľúbezná hudba, upokojuje a uspáva, až sa mi chcelo zavrieť oči a nikdy sa nezobudiť.
Bola som šťastná.
Teraz ležím na mieste môjho narodenia. Tu v tomto lese moje oči po prvýkrát uzreli svetlo sveta. Už vtedy som si všimla zvláštny pohľad v očiach Argrosa, no teraz je už mŕtvy. Zomrel mojimi tesákmi a pazúrmi.
Zachvejem sa, nedokážem si zvyknúť na to, že som vzala niekomu život. Či už s pomocou, alebo sama.
Mala by som sa vrátiť. Ignis sa určite čuduje kde toľko trčím.
Nájdem ju, ako inak, zízať do ohňa, akoby to bol najväčší zázrak sveta. Zdalo sa, že ju fascinoval. Ani si nevšimla, že som tu. Pokrčím nad ňou plecami, sadnem si vedľa nej a šepnem:
,,Ak by si mala možnosť byť znova drakom, šla by si do toho?"
Touto otázkou si získam jej pozornosť, síce neodpovie slovom, no prikývne a to mi stačí na to, aby som vedela, že život draka jej chýba rovnako ako mne.
,,Takže," začnem. ,,Ak by som vedela ako na to, pomohla by si mi?"
Ignis sa na mňa pozrie. ,, A ty to azda vieš?" pochybovačne sa spýta.
,,Možno." rieknem, a zabodnem svoj pohľad do jej očí. Odvráti zrak a vyzvedá: ,,Takže?"
,,Myslím, že ak by sme sa všetci stretli na tom mieste kde sa to stalo tak by sa to kúzlo, prekliatie či čo, dalo zrušiť. Šepká mi ti inštinkt a aj Blynnen si to myslí." poviem.
,,Ale nemusí to fungovať." namietne a pritom sa šibalsky usmeje.
,,No...viem, že to nemusí fungovať. Ale dúfam, že bude." ticho rieknem.
,,Stálo by za to skúsiť to, ale treba presvedčiť aj ostatných..."
Chvíľu je ticho a ja dokončím čo chcela povedať:
,,A pritom ich vôbec nepoznáme, nevieme ani či sú na tom rovnako."
,,Presne tak." povie a obe sa zahľadíme do toho magického ohňa- daru aj prekliatia.
Aká irónia. Pomyslím si. To čo pomáha, má aj hrôzostrašnú ničivú silu.

Pomaly nás premáha spánok. Vieme, že sme iba na začiatku. Naša cesta sa sotva začala a my vieme tak málo, nemôžeme mať žiadnu záruku dobrého konca a možno ani vlastnej existencie.

6.Starý známy

2. října 2013 v 18:45 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Starý známy
Zobudím sa na slnko, ktoré mi svieti do očí. Jeho lúče si prebíjajú cestu tmou a snažia sa narušiť náš sladký spánok. Nechce sa mi odísť z ríše snov, prebudiť sa zas do reality, aj keď spím len na holej zemi s vankúšom pod hlavou. No slnku nemožno rozkazovať, predsa by som radšej spala ešte chvíľu...
Keď sa pozriem na Ignis, zistím, že tvrdo spí. Nechcela som ju budiť. Tak sa vyberiem pozrieť si okolie, v tme je všetko iné ako za svetla, no predsa mi toto miesto príde strašne známe.
Vyjdem z jaskyne a poberiem sa hlbšie do lesa, presne som vedela kde má čo byť, pamätám si skalný útvar, obrastený machom vystupujúci zo zeme. Zajačiu noru, malé jazierko, pri ktorom sa zastavím.
Čupnem si a dotknem sa rukou vody. Namiesto seba v ňom vidím, fialovú dračicu...seba. Teraz už viem, že tá fialová dračica som ja, nepotrebujem už žiaden dôkaz. Chvíľu sa na svoje dračie ja dívam. Potom sa dotknem hladiny a obraz sa rozplynie.
Keď vstanem a pozriem sa pred seba, skoro odpadnem, pretože predo mnou, na druhej strane jazierka, stojí on. Blynnen. V celej svojej kráse, hľadí na mňa svojimi hnedými očami s takým smútkom a utrpením.
,,Blynnen. " ticho poviem, no pritom sa bojím, že odletí a ja ho už neuvidím...nikdy.
Moje obavy sa však nepotvrdia, namiesto toho aby utiekol sa mi v mysli ozve tichí a dúfajúci hlas, ktorý povie jedno slovo: ,,Evril." ten hlas mi je akoby spásou, chcela som ho počuť ešte raz.
,,Ako to, že som to čo som!" zúfalo vykríknem, dožadujúc sa odpovede.
Blynnen však neodpovedá, namiesto toho obíde jazero a zastaví priamo predo mnou. Dotkne sa hlavou môjho čela, akoby sa chcel uistiť, že nie som iba prelud. Potom ho pohladím na čeľusti a on povie:
,,Stále máš dušu draka."
Zahľadím sa naňho a pozriem sa nechápavým pohľadom do jeho bezodných očí.
,,Znamená to snáď, že som len drak uväznený v ľudskom tele? Ak tak, prečo?" spýtam sa ho.
,,Myslel som, že si pamätáš všetko keď si ma spoznala." povedal a urobil krok naspäť, akoby chcel ujsť ... ale pred čím?
,,Spomienky sa mi vracajú, ale postupne..." rieknem ticho.
,,Takže si nepamätáš všetko?" povie s nádejou v hlase a ja hneď viem na čo naráža. Tak mu odpoviem. ,,Tú hádku áno."
,,Vtedy som to tak nemyslel, chcem ťa iba ochrániť. Namiesto toho som ťa však stratil na stotisíc rokov. Milujem ťa, ale neviem, či ty mňa ešte..." náhle zmĺkne. Počujem zašušťanie, ktoré prichádza z kríkov za nami. Vynorí sa z nich Ignis a keď uvidí Blynnena, zmôže sa len na jednu vetu: ,,Ty kokos!" hovorí a ukazuje naňho, akoby zmyslov zbavená.
,,Ignis, pokoj," snažím sa ju upokojiť. ,,Toto je Blynnen, neublíži nám."
,,Ale, to...on...ono..." snaží sa vykoktať
Napokon sa do toho zapojí Blynnen, podíde k Ignis a povie jej: ,,Tvoj oheň bol medzi drakmi veľmi uznávaný, som rád, že ťa opäť stretávam. Ignis, ohnivá dračica."
Táto chvála akoby Ignis upokojila, vzpriamila sa a do očí sa jej vrátil ten pre ňu typický sebaistý výraz. Kývne hlavou, zalomí rukami a rozhodne riekne:
,,Samozrejme, že bol a aj bude!"
Potom so zdvihnutou bradou vykročí smerom ku mne, keď príde, otočí sa na špičke nohy a podupkáva ňou.
Blynnen len pokrúti hlavou a ľahne si, ja si k nemu prisadnem a ruku si položím na jeho krk, akoby cítim potrebu dotýkať sa ho, byť sním neustále a navždy.
Ignis sa posadí do tureckého sedu neďaleko nás a začne sa vypytovať:
,, Ak sme boli dračicami ako to, že sme teraz ľudia?"
Blynnen si povzdychne, možno sa zdráhal povedať nám to, no napokon sa pustil do dlhého rozprávania, už raz prežitej, avšak dávno zabudnutej histórie.
,,Sedem drakov a šesť dračíc, bolo odsúdených na sto krát sto rokov v ľudskom tele, ich spomienky mali byť odstránené, avšak zdá sa, že sa to nepodarilo. Istotne vás zaujíma čo také zlé ste spravili. Nuž, poviem vám to.
Presne pred osemnástimi rokmi na tomto mieste sa zišlo trinásť nespokojných drakov, boli ste tam. Chceli ste zvrhnúť nášho kráľa, najstaršieho z dračieho druhu, zabiť ho a nastoliť slobodu. Priznávam, že zošalel a začínal robiť hrozné veci, chcel vyhubiť ľudskú rasu a aj drakov čo by nerešpektovali jeho vôľu.
Moc, to tá môže za všetko zlé, prikráda sa a potom vám zaslepí myseľ, každý nej raz podľahne. Tak ako aj náš kráľ.
Po polroku pripravovania, ste sa odhodlali vykonať ten osudný plán. Uspeli ste, no kráľov radca, Fengir, urobil niečo, čo nik nečakal. Pomocou svojej dračej moci vzal na seba podobu kráľa a lapil vás, odsúdil, zničil život a prevzal moc nad drakmi. Vládne nám železným pazúrom ale iba málo drakov pozná skutočný príbeh a ja ho poznám iba vďaka tebe Evril." riekne a láskyplne sa na mňa pozrie.
,,Ale ako to, že sa pamätáme na niektoré veci?" spýta sa Ignis.
,,To neviem, nemali by ste." povedal a zadíval sa kdesi do diaľok nám zabudnutím, mysľou bol určite ďaleko v minulosti. V očiach mal bolesť, ktorú ukrýval možno aj storočia. Bolo mi ho ľúto, pretože zdrojom tej bolesti som bola určite ja.
To čo som spravila... bolo hrozné. Teraz, v ľudskej koži sa mi zabíjanie zdalo hlúpe. Nepamätám si všetko, neviem poriadne ako to celé prebiehalo, prečo som sa rozhodla pre tento ohavný čin. Nemôžem ani súdiť samu seba, pretože žijem v nevedomosti, ktorú som si zavinila sama.
Blynnen zrejme z môjho pohľadu zistil, že sa trápim. Sklonil hlavu, vydýchol a z jeho nozdier sa šíril teplý vzduch.
Poškrabem ho na čeľusti, a opriem si oňho hlavu.
On sa na mňa a na Ignis zadíva a povie: ,,Vtedy si mysleli mnohý, že smrť kráľa by bola najvhodnejším riešením pre náš druh, avšak skoro nikto nemal odvahu to povedať, nieto ešte urobiť." vzdychol si, pozrel sa mi priamo do očí a pokračoval. ,,Okrem vás trinástich."
Zhlboka sa nadýchnem, akoby som sa chystala skočiť do bazéna plného vody a ticho rieknem: ,,A čo ty? Nemal si dosť odvahy, alebo si nebol stotožnený s touto myšlienkou?" aj keď som sa snažila zakryť pochybnosti, ktoré mnou lomcovali, bolo ich v mojom hlase zreteľne počuť.
,, Ten náš kráľ, ktorého ste sa chystali zabiť a aj zamordovali bol môj brat." povedal pokojne, no predsa sa mi zdalo, že ho to trápi.
Táto informácia ma prekvapila. Naozaj som chcela zabiť jeho brata?
Zdalo sa, že aj Ignis bola tak trochu zmetená. Po chvíli mlčania sa nadýchla aby mohla vypustiť ďalšiu otázku z jej radu nevyčerpateľných otázok.
,,Počať, počkať." začala. ,,Vráťme sa na začiatok. Ako to vlastne bolo so vznikom drakov?"
,,Na začiatku sme boli iba piati. Krásna a ladná Aquera, pani mora. Ja, Blynnen, vládca zeme. Mocný a obávaný Firel, vládca ohňa. Tichá a nenápadná Airelen, pani vetra. A najmocnejší z nás Argros, ktorý predstavoval rovnováhu. Riadili sme kroky ľudí no oni o tom nevedeli, ak nás občas zahliadli, chceli nás zabiť, mysleli si, že predstavujeme hrozbu.
Postupne vznikli aj ďalší draci a dračice, každý bol iný. Niektorý sa zrodili z kvetov, zvierat, slnka, oblakov, hviezd, hliny, piesku, stromov,...
A tak spoločne pomáhame prírode pretrvávať, aj keď ľudia nám to v poslednej dobe pekne sťažujú. Možno aj preto, že nám chýba rovnováha." povie, zasmeje sa a pokračuje. ,,Ignis ti si prvorodená dcéra Firela. Evril ti si kráľovná lesa, prvá dračica čo kedy mala moc nad lesom a všetkým v ňom, vlastne aj jediná."
Zadívam sa na Ignis a vyhŕknem:
,,Tak preto si založila oheň len myšlienkou."
Ignis sa usmeje, v jej červených očiach sa objavia iskričky šibalstva a riekne: ,,Vlastne to bol skôr hnev."
,,Ohnivý draci boli vždy veľmi emotívny, preto aj ovládajú svoju moc emóciami." podotkne Blynnen.
,,Tak to na teba sedí." podpichujem ju.
Ignis urazene vystrčí bradu, postaví sa a povie: ,,Tak ja idem, a vi si tu zatiaľ hrkútajte!"
,,Počkaj!" poviem a ona sa otočí. ,,Ideš nesprávnym smerom!"
Ignis sa otočí a už ide správne. Pozriem na Blynnena a usmejem sa, on len pokrúti hlavou a ukáže svoj chrup, dokonalý a tesáky ostré ako britva. Hneď by s nimi pretrhol krk slonovi. Pri tom prirovnaní sa musím pousmiať, neviem si ani len predstaviť, že by Blynnen niekomu ublížil. Mám ho tak rada a to ho poznám v tomto živote len zopár minút. Bol jeden z najstarších drakov na tomto svete.
A vôbec koľko rokov mám ja? Pomyslím si a hneď sa to Blynnena spýtam.
Vážne sa na mňa pozrie a povie:
,,Máš presne 1584 rokov, no a to nepočítam tvoje roky strávené v ľudskom tele."
To číslo mi vyrazilo dych. Viem, že vek by sme nemali brať vážne, ale pri tomto čísle... Je nemožné, aby niekto bol na svete tak dlho! Alebo je pre draky možné všetko? Už naozaj začínam nechápať chod tohto sveta.
Preglgnem a spýtam sa:
,,A koľko mám s ľudským životom?"
Blynnen si vzdychne.
,,S ľudským životom máš 1601 rokov, toto je tvoj prvý ľudský život. Na to si mohla prísť aj sama." vážne povie.
,,A koľko rokov máš ty?" zaujímam sa.
,,Svoj vek som už dávno prestal počítať. Musí ti to stačiť. Už som stratil pojem o čase. Keď žiješ tak dlho ako ja, pripadajú ti dni ako hodiny a roky ako mesiace. Ani ty si, si na čas ako dračica nepotrpela."
Do očí sa mi hrnuli slzy, zrazu som sa cítila prázdna, akoby mi niekto zobral časť môjho ja. Prázdnejšia ako inokedy. Keď sa tu objavil Blynnen, moje krídla a šupiny mi chýbali ešte viac.
Je pravda, že ani pred pár dňami som ani netušila, čo mi vlastne chýba. No teraz, keď už to viem, chcem byť znova tou krásnou dračicou, omnoho viac.
Po lícach mi už stekajú krištáľovo čisté slzy. S plačom sa Blynnena pýtam na jedinú vec, po ktorej túžim- byť znova drakom.
On len pokrúti hlavou a riekne slová, ktoré mi dodajú nádej:
,,Možno, no museli by byť prítomný všetci trinásti."
Na chvíľu sa zamyslí, postaví sa a oznámi mi, že už musí ísť. Ja sa ho spýtam, či ešte príde. Odpovie: ,,Áno, prídem čo najskôr. Ľúbim ťa."
,,Aj ja ťa ľúbim" Tieto slová som ešte nikomu nepovedala, azda mojej mame. No toto, bolo iné. Naozaj ho ľúbim, celým srdcom. Teda aspoň mi to jedna moja časť našepkávala. Chcela by som s ním odletieť, no už sa to nedá... Nie teraz.

Blynnen už mizol vo výšinách, ostala som sama.

5.A vraj ja som blázon

2. října 2013 v 18:43 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
5.A vraj ja som blázon!

Bol už večer, sestrička mi už stihla pripomenúť, že mám ísť spať. Neprotestovala som. Veď prečo? Čakala ma krásna mäkučká postieľka, ktorá ma tak lákala, tej sa proste nedalo odolať. Tak som zhasla svetlo a schúlila sa pod perinu. Ani nie po dvoch minútach sa ozvalo netrpezlivé klopkanie na balkónové dvere, znechutene som vstala a v tú chvíľu som mala pocit, že niekoho asi zabijem.
Určite to bude Ignis pomyslím si a otváram dvere.
,,Zbaľ sa, musíme odísť...cítim to." vyhŕkla hneď ako som jej otvorila.
,,To chceš utiecť, teraz v noci?" pýtam sa jej s pochybami či jej ešte zostal aspoň kúsok zdravého rozumu
,,Áno, baľ len to najnevyhnutnejšie." povie a podá mi turistický vak, ktorý držala v ruke.
,,A vôbec kde chceš ísť?" spýtam sa s nádejou, že ju odradím od tohto šialeného plánu.
,,Pozri, mám tie telefónne čísla, plne nabitý mobil, peniaze, za ktoré si kúpime čo bude treba. Máme všetko, čo treba. Viem len jedno, v tom lese čo nás obklopuje, niečo je a ti musíš ísť, či s tým súhlasíš, alebo nesúhlasíš." jej slová mi pripadali zmetené, akoby si sama nebola istá tým čo sa chystá urobiť. Vedela som, že ma môj inštinkt nikdy nesklamal a ja a Ignis toho máme veľa spoločného, tak možno aj toto. Preto sa rozhodnem veriť jej a vydať sa tak kam ma povedie.
Začnem sa teda baliť, zoberiem si dve tričká, dve nohavice, všetku spodnú bielizeň, kefku (asi ju nevyužijem), deku čo mi dala mama na meniny a prázdnu plastovú fľašu, ktorú napustím vodou s vodovodu.
Rýchlo sa prezlečiem. Zvolila som si svoje obľúbené fialové tričko s tri štvrťovým rukávom a tmavo modré úzke džínsy. Vlasi si zapletiem do jedného vrkoča a kývnem na Ignis, že môžeme ísť.
Ticho sme preliezli zábradlie a zbehli na okraj strechy terasy. Ignis neváhala a zoskočila, kývla na mňa rukou aby som skočila aj ja. Pozriem sa dole, môžu to byť také dva metre. No čo, najhoršie dopadnem ak si zlomím nohu. Pomyslím si a odhodlám sa skočiť.
Keď dopadnem na zem, trochu ma od toho nárazu na tvrdú zem bolia nohy, ale nie je to nič čo by sa nedalo vydržať.
Rýchlo bežíme cez parkovisko, prelezieme (dosť nízky)plot, ktorý oddeľuje králikáreň od lesa, v ktorom sa odrazu ocitneme.
Zrazu ma zaplavila vlna radosti, v lese som bola akoby doma. Aj keď tento vôbec nepoznám, akoby cítim kde a kade sa vydať. Tak rada som počúvala šepkanie stromov, ktoré v mojím ušiam znelo ako ľúbezná hudba pokoja a rovnováhy. Cítim kade sa uberať, teraz už viem prečo ma Ignis tak naliehavo ťahala na toto kúzelné miesto.
Ignis si všimla môj blažený výraz, plný pokoja. Pousmiala sa a spokojne sa ma spýtala:
,,Kade?"
Pozriem sa priamo pred seba a vykročím dopredu, vedela som kam idem, aj keď neviem ako.
Kráčali sme asi hodinu, párkrát sme zabočili, no nakoniec som nás doviedla k malej jaskyni, ktorá mi pripadala strašne povedomá, akoby som ju už videla. Vojdem do jaskyne a zas sa to stane, zakrúti sa mi hlava, zahmlie pred očami a ja sa bezvládne zrútim na zem.
Smútok, nič len žiaľ a plač. Slzy draka, také zriedkavé a vzácne ako čierny diamant. Krištáľovo čisté, dokonalé, no zároveň symbol smútku. Tie slzy mi teraz stekali po mojich dokonalých fialových šupinách sťa drahokamy, ktorým musím dať zbohom. Tak ako aj krásnemu letu, slobode, ale hlavne svojej osobnosti a spomienkam, ktoré sú mi nadovšetko drahé...zabudnem na to, aká som bola. Horší trest mi snáď nemohli udeliť.
Otvorím oči, a cítim, že mám pod hlavou položený vak. Sadnem si a pozriem sa na Ignis, ktorá už stihla založiť oheň a bezducho naň hľadela.
Vstala som a podišla k nej.
,,Ignis?" spýtam sa.
,,Prepáč, ja asi som...ono to jednoducho zbĺklo! Kameňmi mi to nešlo, tak som sa nahnevala a prebodávala to hlúpe drevo jedovatým pohľadom a ono začalo horieť. Neviem si to vysvetliť, a to ma štve." povie a zase pohľadom zablúdi ku ohňu.
,,No, v tej tvojej spomienke si bola ohnivá dračica, nie?" spýtam sa jej.
,,Áno, ale nechápem čo to má stým spoločné." riekne s očividným hnevom v hlase.
,,Myslím , že chápeš, len si to nechceš priznať." podpichujem ju.
,,Vyhrala si, kapitulujem." povie a zasmeje sa. ,,Mimochodom na čo si spomínala?"
,,Smútok, žiaľ..." ticho vyslovím, pretože sama tá spomienka vo mne vyvolávala neznesiteľnú bolesť. Ignis bolo jasné, že o tom nechcem hovoriť, a tak ma nechala na pokoji, rozmýšľať...
Zahľadím sa do ohňa. Plamienky veselo poskakujú, ba priam tancujú, akoby oslavovali, že sú tu. Vrhali na stenu abstraktné obrazce, hru tieňa a svetla. Prinášali teplo a pocit bezpečia, no vedela som, že oheň môže byť aj mocná zbraň, ktorá dokáže zabíjať. Aj tak sa túžim ho dotknúť, príliš ma fascinuje, láka a volá ako starého priateľa.

Už som sa chcela dotknúť tancujúcich plameňov, no vtom som si pomyslela, že by to bola absolútna hlúposť. Zívnem, ľahnem si, schúlim sa do klbka a pomaly zaspím.

4.Rozhovor

2. října 2013 v 18:42 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Rozhovor

Keď som prišla do izby rozhodnem sa že zistím či má králikáreň wifi. Ak áno mohla by som sa naň napojiť a surfovať po internete. V tejto chvíli som bola rada že mi mama zabalila aj môj notebook.
Vytiahnem ho spod postele, kde ho schovávam pred pohľadmi sestričiek, stlačím gombík na zapínanie a čakám kým sa preberie z dlhého spánku. Naťukám heslo, a skontrolujem pripojenie k internetu. Zajasám, wifi majú a dokonca ani nie je chránené heslom, pripojím sa a zrazu počujem ako niekto búcha na okno. Otočím sa, a pozriem sa smerom k balkónu. Je to Ignis, stojí na mojom balkóne a poklopkáva po skle. Otvorím jej a hneď sa pýtam:
,,Ako si sa preboha dostala na balkón?"
,,Pokojne, preliezla som zábradlie na mojom a šla som po streche terasy, neboj sa nikto ma pri tom nevidel." povie a potom jej oči padnú na notebook a spýta sa:
,,Tebe ho rodičia dovolili zobrať?"
Pokrčím plecami a odpoviem:
,,Mňa balila mama, nevedela som že mi ho dala do tašky."
,,Aha." riekne a posadí sa na posteľ, ja si sa sadnem vedľa nej, položím si na kolená notebook a naťukám do internetového prehliadača prvé slová, ktoré mi napadnú: prípady zvláštneho sfarbenia očí. Stlačím enter a počkám kým to google načíta.
,,Čo to robíš?" spýta sa ma Ignis
,,No myslím, že je to dobrý nápad, čo ak je nás viac a..." nedopovedala som, pretože Ignis sa zamračila a skočila mi do reči.
,,Ako to myslíš nás?" nechápavo povie.
,,No že, je možno viac ľudí čo majú také divné spomienky," poviem a Ignis ešte viac zvrašti čelo. ,,Prepáč, sny. Ale myslím že spomienky to vystihujú omnoho viac."
,,Jasné, takže priznávaš že máš chlapca menom Blynnen a je to drak." riekne a šibalsky sa usmeje.
,, Aj tak to vyzeralo že sme sa rozišli, no mala som pocit že to nebol koniec. Ktovie možno ho ešte uvidím."
Ignis sa zasmeje a iba nado mnou pokrúti hlavou.
Pozriem sa na obrazovku, prebehnem očami nápisy, väčšinou to boli samé hlúposti, dôveryhodný sa zdal až piati, bola to stránka nejakej vedeckej organizácie. Písalo sa tom o trinástich deťoch narodených v ten istý deň ako ja a aj v rovnakom čase - o polnoci. Zdalo sa mi to strašne divné, ako sa môže narodiť trinásť detí v rovnaký čas a ešte aj s rovnakou podivnosťou? Nechápala som to, ale vedela som, že to určite bude mať nejaké vysvetlenie aj keď možno podivné.
Drgla som Ignis lakťom, a ukázala prstom na obrazovku. Hneď ako si prečítala text reagovala.
,,Takže si mala pravdu." povie a zamyslí sa. ,,Pravdepodobne je nás viac."
,,Len keby tu bol aj nejaký kontakt." zahundrala som.
,,Skús ešte niečo nájsť, napríklad na stránkach novín. Určite o tom písali, tam by mohli byť uvedené mená."
,,Dobre, skúsim to." poviem a pustím sa do toho.
Po prvých neúspešných pokusoch som nahnevane klikala sem a tam. Až po únavnej polhodine sa mi podarilo nájsť článok na stránke okresných novín.
,,Tu je to," poviem a začnem čítať všetkých trinásť mien:
,,Evril Kováčová- dúhovka sfarbená dofialova,
Ignis Jahodná- dúhovka sfarbená dočervena,
Auran Líška- dúhovka sfarbená oranžovo,
Procella Jelšavská- dúhovka sfarbená dočierna,
Mundar Tkáč- dúhovka sfarbená dobiela,
Voris Obilná- dúhovka sfarbená doružova,
Soler Sokol- dúhovka sfarbená dožlta,
Mikara Čechová- dúhovka sfarbená strieborne,
Arem Jakuš- dúhovka sfarbená tyrkysovo,
Foen Bernard- dúhovka sfarbená farbami dúhy ,
Sterek Hrnčiar- dúhovka sfarbená dofialova,
Reluat Višní- dúhovka sfarbená dozlata,
Kenem Boková- dúhovka sfarbená dosiva." keď dočítam pozriem sa na Ignis a dodám: ,,Sedem chlapcov a šesť dievčat, všetci majú rovnako divné krstné mená ako my."
,,Ešte by sme mohli skúsiť pohľadať ich mená v telefónnom zozname." povie.
,,Pochybujem, že mi mama zabalila aj ten."
Ignis prevráti očami a povie:
,,Ty ho určite nemáš, ale stavím sa, že riaditeľka ústavu áno." dokončí a šibalsky sa usmeje.
,,Snáď sa tam nechceš vlámať?" vystrašene sa spýtam.
,,Čo ty vieš. Už za chvíľu je tri, mala by som ísť." riekne a hneď nato sa postaví a chystá sa otvoriť si balkónové dvere.
,,Len sa nezabi!" karhavo na ňu kričím, no ona sa len zasmeje a prelieza zábradlie. Už teraz viem, že tá opatrná budem ja.

Zvyšok dňa sa tiahol akoby nechcel skončiť, pripadal mi nekonečný, možno to bolo aj tým, že som nemala ani potuchy čo robí. Na večeri sa neukázala, darmo som na ňu čakala až dokonca babrajúc sa v tom niečom čo mi dali. To som však ešte ani netušila aké prekvapenie si pre mňa prichystala.