17.Rozhodnutie, na ktorom závisí život

2. října 2013 v 18:59 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Rozhodnutie, na ktorom závisí život

Hnevá sa. Určite sa hnevá, pomyslím si. Hnevá sa, lebo som jej klamala a ona mi ako jediná naletela. Verila vo mňa a ja som ju sklamala.
Cítim sa hrozne, svedomie ma hryzlo ako nikdy predtým nedalo mi pokojne rozmýšľať. No teraz sa musím sústrediť. Na rozhodnutí Timey teraz závisí môj život, obrazne povedané.
,,Tak čo odo mňa vlastne chcete?" spýta sa Timea keď popíjame mätový čaj.
,,Potrebujeme aby si privolala ostatných deväť drakov." riekne Voris a hodí si do šálky ešte jednu kocku cukru
Timea sa zamračí a povie:
,,Na kúzlo takého rozmeru si budem musieť ubrať zo života."
,,Ale nie sú privolávacie kúzla jednoduché, veď si mi hovorila, že patria medzi základné." čuduje sa Voris, zaskočená slovami svojej sestry
,,Áno, ale je rozdiel privolať si kus dreva a privolať živú bytosť a nie to ešte deväť ľudí, ktorí majú v sebe dušu draka."
,,Nežiadali by sme to od teba pokiaľ by to nebolo súrne." poviem, snažiac sa ju presvedčiť
,,Neviem." povie a zatvári sa nerozhodne. Začne si obtáčať jeden pramienok vlasov okolo prsta, potom sa napije čaju a položí šálku na stôl a začne premýšľať
,,Daj mi čas do rána." vyhlási napokon ,,Vieš, že pomoc drakom sa od konca krvavej vojny trestá odobraním moci na polovicu života." šepne vážne a dopije čaj
,,Ale veď mi nie sme draci, zatiaľ." ozve sa Ignis.
,,Ale máte dušu draka a to je dôležité. No, teraz ma nechajte premýšľať." Povedala a v tom okamihu sa premenila na čierno-čiernu mačku s múdrymi zelenými očami, ktorá vyskočila von pootvoreným oknom do šíreho sveta. Šíreho a nebezpečného sveta, v ktorom striehne smrť, číha, pomaly sa k nám zakráda až nás nakoniec chytí a usmrtí ľadovou rukou skazy.
Les ma volal, jeho volanie bolo priam zúfalé.
Podídem bližšie k oknu, nad lesom sa vznášal mohutný oblak dymu...les horel!
,,Horí!" zakričím ukazujúc smerom k lesu. Všetci sa otočia, podídu k oknu a s ľútosťou sa na mňa pozrú.
,,No, nepozerajte sa tak musíme ho uhasiť. Môže sa rozšíriť sem a ohroziť obyvateľov dediny aj nás!" napomeniem ich. ,,Ignis urob niečo!" zúfalo vykríknem
Pozrie sa na mňa. ,,Ja tomu neviem rozkázať ako ty Evril!" osopí sa.
,,Veď tam uhynie kopec zvierat." podotkne Voris a len, len sa nerozplače.
,,To bude dobré." utešuje ju Reluat. Na zabíjanie a k tomu v lese, pripomína jej to smrť rodičov.
,,Evril, viem, že si myslíš..." cvhvíľu váha ,,Že to urobil Blynnen, ale zapáliť les mohol ktokoľvek." namietne
,,Nie, bol to Blynnen. Určite. On vie, že ak zapáli les v mojej blízkosti budem to cítiť. Les ma bude volať, prosiť o pomoc a mne to nedá pokoj! Nemôžem, myslieť na nič iné!" zakričím a obopnem si hlavu rukami. Bolí, triešti mi v nej. Myšlienky, ktoré ku mne vysiela les mi víria v hlave ako nespútané tornádo, ktoré nedokáže nič zastaviť.
,,Hasiči sa o to postarajú, už to nerieš." chladne riekne Ignis a ťahá Reluata preč.
Vrhnem na ňu pohľad plný hnevu, skrytej bolesti a ďalej sa dívam von oknom na horiaci les.
,,Nemôžem to vydržať." poviem asi okolo polnoci keď s Ignis pozeráme telku a ona nervózne prepína z jedného programu na druhý. ,,Je to akoby ma niekto ustavične kopal do hlavy."
,,Tak to vydrž." zavrčí.
,,Nechaj ju." povie Voris hladkajúca Timeu v mačacej podobe.
,,Na tvojom mieste by som bola ticho, samozrejme pokiaľ nechceš aby ti začal horieť zadok."
Timea zasyčí, zoskočí na zem a premení sa naspäť na človeka.
,,A ja by som na tvojom mieste nevyskakovala, pokiaľ nechceš stráviť zvyšok života ako ropucha bradavičnatá. Ó áno, som toho schopná." povedala Timea.
Niekto hlasno zaklopal na dvere. Voris vstala a pobrala sa otvoriť dvere.
,,Prepáčte, že vás rušíme tak neskoro v noci, ale kvôli šíriacemu sa ohňu je potrebná evakuácia." ozvalo sa a všetci sme bleskovo vyskočili. Ignis zavolala Reluata a ten bleskovo zletel dole po schodoch, div si nezlomil nohy.
Museli sme opustiť dedinu, niektorý obyvatelia sa pobrali k príbuzným, no taký ako mi museli zostať vonku a čakať.
Von bolo volanie ešte hlasnejšie, moja hlava vážila asi tonu, nevládala som ju niesť.
A teraz, sedím v tráve opretá o starý smrek a upieram svoj pohľad na horiaci les, ktorý umiera.
Oheň sa šíril pomaly, no jeho plamene boli obrovské, tiahli sa k výšinám a krútili ako tanečnice pri tangu. Spôsoboval ohromné škody a tak dával najavo svoju moc. Je veľmi ironické, že to čo ľuďom po celú ich existenciu pomáha prežiť má takú ničivú moc...zabíja.
Vedela som, že do rána už žiaden les nebude, všetko v ňom sa zmení na prach a popol, ktorý rozfúka vietor pani Airelen a ponesie do sveta zvestujúc skazu.
Zdvihol sa vietor, priam ma volal...volala ma Airelen. No, neviem či jej môžem veriť. Zradí ma aj ona? Je to pasca? Musím to risknúť, potrebujeme spojenie s dračím svetom, inak sa nám nepodarí Fengira zvrhnúť.
Pôjdem sama a ak sa mi niečo stane Ignis sa postará o to aby Fengir zhnil v pekle.
Vzdialim sa ticho a nenápadne ako šelma striehnuca na svoju korisť. Nasledujem vietor približne jeden kilometer, ten ma zavedie na pole. Otvorené a nechránené. Presne uprostred ležala Airelen v celej svojej kráse.
Srsť sa jej leskla aj v noci, bola ako hviezda, ktorá zostúpila z neba. Hocikto ju tu mohol vidieť. Bolo od nej hlúpe, že sa chcela stretnúť práve tu, pretože pre Blynnena by sme boli na otvorenom priestranstve ľahká korisť.
Nebol tu ani jeden strom, nič čo by som mohla využiť v boji. Vyzeralo to ako pasca. No, neutečiem ako zbabelec budem bojovať do posledného dychu.
Zastanem päť metrov od Airelen a chladne vyslovím jej meno.
,,Prečo ten chladný tón Evril?" spýta sa smutne s láskou v hlase. ,,Je mi ľúto to čo sa stalo medzi tebou a Blynnenom, nevedela som, že pracuje pre Fengira. Ani teraz sa mi nechce veriť, že môj brat zradil. Vždy som si myslela, že jediné na čom mu záleží si ti, no pravdepodobne bolo odo mňa naivné myslieť si, že vaša láska zostala aj po stáročiach taká pevná a nezlomná ako bola na začiatku. Avšak mne môžeš veriť." povie a zadíva sa na mňa svojimi očami plnými lásky, no ja jej nemôžem veriť. Nie pokiaľ nebudem mať dôkaz.
,,Neviem komu môžem veriť Airelen, pani vetra. Cez všetku vašu láskavosť ani vám nie." rieknem a pritom sa bojím, že týmito slovami stratím jej dôveru, ktorú tak zúfalo potrebujem
,,Zmenila si sa Evril, zrada blízkeho pozmenila tvoju osobnosť. No ja nemám dôvod klamať a chcem aby si mi verila." povedala, vstala, podišla ku mne, zahryzla sa do ľavej prednej nohy, zodvihla ju, nechala svoju horúcu krv stiecť na mňa a vyslovila:
Svojou krvou prisahám,
krvou rodiny spečatím,
že nepodľahnem nástrahám
a nikdy ťa nezradím.
Inak nech nešťastie
aj mňa zmarí.
Moju krv, môj rod.
Zahubí, usmrtí, zmarí.
,,Prísaha krvou." ohromene poviem a s obdivom sa na ňu zadívam. Teraz ma musí poslúchnuť, nech jej poviem aby urobila čokoľvek...mám ju vo svojej moci. Je mi zaviazaná svojou vlastnou krvou.
,,Áno. Evril toto je len malá cena, ktorú musím zaplatiť aby bol Fengir mŕtvy."
prikývnem.
,,Musím ísť ak dovolíš." povie a ja znova len nemo prikývnem, je tak obetavá. Láskavejšiu bytosť ako Airelen nepoznám a pochybujem, že má niekto v sebe viac lásky ako ona.
Airelen sa odrazila od zeme a svižne odletela. Nastalo bezvetrie.
Rozbehla som sa, bežala svetom svižne ako laň, uháňala s vetrom o preteky. S vedomím, že to čo sa pred chvíľou odohralo na rozoranom poli musím čo najrýchlejšie oznámiť ostatným.
Nachvíľu sa započúvam do pravidelného dupotu mojich nôh, znel ako hudba...hudba bubna. Na cestu mi svietili hviezdy a ja som sa akoby inštinktívne uhýbala všetkým prekážkam. Hrboľom, kameňom a rôznym nerovnostiam, o ktoré by som mohla zakopnúť a znepríjemniť si tak cestu.
V tej rýchlosti som skoro narazila do Ignis, ktorá mnou hneď zatriasla a začala na mňa kričať: ,,Kde si bola! Vieš ako sme sa báli! Myslela som si, že ťa Blynnen uniesol! Bála som sa od teba!" dokončí a na moje prekvapenie ma objíme. Reluat od údivu zabudne zatvoriť ústa, Voris vyvalí oči ako pes keď nechápe prečo naňho kričíme, že zničil naše obľúbené topánky. ,,No čo nepozerajte tak, vypadnú vám oči." povie a zasmeje sa
,,Musím vám niečo povedať." začnem
,,No?" spýtajú sa nedočkavo naraz Reluat a Ignis. Voris však mlčí a veľa nej Timea podupáva nohou. ( Ani som nepostrehla, že je tu. Musela prísť keď som bola s Airelen.)
Chvíľu ich ešte napínam a tak upriem svoj pohľad na Reluata a Ignis. Držali sa za ruky. Perfektne sa dopĺňali, ako osobnosťou tak aj vzhľadom. Ignis bola výbušná, Reluat pokojný. Ona mocná, on rozumný. Mýlila som sa protiklady sa priťahujú.
,,Airelen môžeme veriť a aj každému komu verí ona. Zaviazala sa mi prísahou krvi." oznámim a Timea vyprskne
,,Pri Merlinových smradľavých bagandžoch! Prísahu krvou sme vymysleli my! Draci nemajú právo ju používať! Ako sa o nej len mohli dozvedieť?!" hnevá sa.
,,To ma teraz netrápi." rieknem. ,,Ignis musíš zastaviť ten oheň, prosím! Vytvoril ho drak, preto ho nemôžu zničiť, je magický!"
,,Vieš, že moje schopnosti ovládajú emócie a inštinkty. Prepáč, ale necítim sa ktovieako nadržaná zachrániť horiaci les." namietne.
Timea sa zamyslí a napokon vyhlási: ,,Ak tvoje schopnosti vyvolávajú silné emócie, tak ich vyvoláme! Reluat pobozkaj ju!" zazubí sa.
,,Čo? čo? ČO?!" Reluat nechápavo vyvalí oči. Div, že mu nevypadnú.
,,No do toho!" povie a postrčí ho.
Reluat podíde k Ignis, chytí ju okolo pása, pritlačí k sebe a vášnivo pobozká. Oheň v lese sa naplno rozhorel, no o päť sekúnd začal slabnúť, až sa nakoniec vytratil ako duch. Odišiel spolu s bozkom.
Ignis bola v tvári červená ako paradajka. Očividne bola v rozpakoch, preto som sa rozhodla nedoberať si ju.
Usmejem sa a náhle sa spýtam. ,,Už si sa rozhodla Timea?"

,,Áno. Moja odpoveď je: áno. Pomôžem vám, avšak chcem vám pomáhať aj naďalej. Čarodejnica sa vám môže ešte hodiť." sebavedome sa usmeje
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama