15.Odhalenie

2. října 2013 v 18:56 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
15.Odhalenie

,,Evril?" spýtala sa ma Voris neisto keď som jej pomáhala so žehlením.
,,Hmm...?"
,,Dlho, som rozmýšľala či to vôbec poviem, no myslím, že by nám to mohlo pomôcť." zašepká nervózne.
,,Povedať čo? Prepáč Voris, ale nemám ani poňatia čo tu teraz splietaš." podráždene poviem. Hrozne neznášam keď niekto cupitá okolo horúcej kaše, alebo splieta nezmysli. V mnohých prípadoch ostávam pokojná, ale dnes som bola podráždená, mysľou mi lomcovali pochybnosti týkajúce sa toho sna, kde mnou Blynnen pohŕdal...priam ma zrádzal. Zachvejem sa pri tej predstave a snažím sa smer svojich myšlienok sústrediť na žehlenie tmavomodrých džínsov.
,,Vieš, rodina do ktorej som sa narodila nie je tak úplne normálna." povie Voris zase vyhýbavo.
,,Ako to myslíš?" spýtam sa a na mojej tvári už určite badať istý stupeň podráždenia, k pretečeniu môjho poháru trpezlivosti už chýba naozaj málo.
,,Celá moja rodina má isté nadanie," chvíľu je ticho, no nakoniec sa odhodlá dokončiť vetu ,, na mágiu." keď to dopovie vzdychne si akoby s úľavou, že už je to von.
Žehlička v mojich rukách sa zastavila, miestnosť naplnilo priam strašidelné ticho, až som počula splašený tlkot svojho srdca.
Naozaj je možné, že po svete sa potulujú aj čarodejníci, nakoniec prečo nie...svet už aj tak nedáva žiaden zmysel. Čo príde nabudúce upíry, vlkolaci, víly, morské panny, alebo nebodaj aj tri prasiatka? Asi sa naozaj zbláznim...a pritom som toho súčasťou. Veď ja som dračica, aj keď zrkadlo hovorí niečo iné.
No, Voris mala pravdu mágia nám môže pomôcť. Ale, ako? Jej rodičia sú mŕtvi a jej sestra zarába v zahraničí.
,,Voris," začnem. ,,Máš plán?" vyzvedám a nadvihnem jedno obočie.
,,Zhodou okolností mi včera volala sestra, vyhodili ju. Má prísť koncom týždňa.
Ona mágiu ovláda a dosť dobre, napadlo ma, že by mohla privolať ostatných drakov a potom, by sa previedlo kúzlo, ktoré by nám navrátilo dračiu podobu..."
,,A konečne zaplnilo ten pocit prázdnoty." dopoviem za ňu. ,,Si si istá, že to bude fungovať?"
,,Áno, kúzlo privolania funguje vždy, je prakticky základ." Odpovie a sebavedome sa usmeje. (Tento úsmev jej na tvári vidím azda po prvýkrát)
Opätujem jej úsmev a obrátim svoju pozornosť naspäť k žehličke.
Zdá sa, že svitá nádej. Pomyslím si a v duchu sa usmejem.
,,Evril?" spýta sa ma znova.
,,Áno?"
,,Ešte to treba oznámiť Ignis a Reluatovi." podotkne a ja mám pocit, že trochu váha.
,,No...takže to si treba premyslieť," poviem až príliš vážne. ,,Pretože Ignis buď onemie, alebo sa do teba pustí z čoho je pravdepodobnejšia tá druhá možnosť a Reluat pravdepodobne dostane panický záchvat."
Nevydržala som to a začala sa hurónsky smiať pri pohľade na Vorisin výraz, tvárila sa ako sliepka, ktorej práve hodili kuracie mäso a prikázali zjesť. Nechápavo, prekvapene s obavami o psychické zdravie tých dvoch.
,,Neboj sa," poviem keď sa mi podarí prestať sa smiať. ,,Ignis má výbušnosť v povahe a Reluat je asi ešte stále v šoku z toho, že ho nič netušiaceho počas chôdze schmatol Blynnen a letel s ním v pazúroch šírou krajinou."
Voris prikývne a usmeje sa.
,,Inak, nedivili sa tvoji rodičia, že nevieš čarovať?" zvedavo sa opýtam.
,,Nie, moc má aj tak iba prvorodený z rodiny, čo je moja sestra a v čistých čarodejníckych rodoch ju môže mať aj druhorodený, ale je omnoho menšia a okrem toho otec bol človek, takže by nebolo divné keby ju nemala ani sestra." Povie a pokrčí ramenami.
,,Zaujímavé...takže tie hony na čarodejnice mali reálny podklad." skonštatujem a na tvári vystrúham zamyslený výraz.
,,Prakticky áno, no len málo kedy chytili naozajstnú čarodejnicu, alebo čarodejníka. Sú totiž štyri základné pravidlá čarovania:
1. Nikdy nečaruj pred smrteľníkom, pokiaľ to nie je tvoja rodina.
2. Nečaruj vo svoj prospech, ak tak iba v ohrození života, alebo prezradenia tajomstva.
3. Za mágiu musíš zaplatiť!
4. Chráň tajomstvo!
Sú aj menej dôležité pravidlá. Keď porušíš tri základné bude ti odobraná moc ovládať mágiu a o výške trestu pri porušení rozhoduje čarodejnícka rada, zložená s najmocnejších čarodejníkov sveta." riekne.
,,Ako to myslíš za mágiu musíš za mágiu musíš zaplatiť?" spýtam sa.
,,Ono to funguje spôsobom niečo za niečo. Väčšinou zaplatíš energiou, ale pri väčších kúzlach platíš časťou života, prakticky si odoberáš roky, ktoré stráviš na svete. Čarodejníci totiž žijú v priemere dlhšie ako ľudia okolo 150 rokov, takže si dĺžku života akoby skrátia." objasní mi.
,,To je zvrátené, skracovať si pobyt na svete." znechutene poviem a začnem skladať ožehlenú košeľu, ktorá na sto percent patrí Reluatovi.
,,Možno, ale pre nich je to prirodzené." zasmeje sa.
,,Vedia čarodejníci, že draci existujú?" neprestávam zasypávať Voris otázkami.
,,Áno, ako aj o existencií ďalších kúzelných bytostí, ale od druhej svetovej s nimi prerušili kontakt. Myslím, že spolu bojovali, alebo niečo také, nepýtaj sa ma však prečo, lebo dôvod nepoznám." odpovie.
,,Rada by som poznala ten dôvod." poviem. ,,No, chcela som sa ťa spýtať, či by si so mnou nešla poobede do lesa. Airelen mi totiž poslala po vetre správu bude nás tam čakať aj s Blynnenom a ešte jedným drakom, mám ťa im predstaviť."
,,Akoto, že o mne vedia? Veď ste nemali ako povedať im to." začuduje sa. ,,Ale pôjdem ak treba." rozhodne sa.
,,Áno, ale Airelen je vládkyňa vetra a tomu nič neunikne." rieknem a pousmejem sa aby nemala obavy. Potom ožehlím posledné tričko, poskladám ho a spokojne vyhlásim: ,,Hotovo! Tá hora neožehleného prádla bola priam, nekonečná!"
Vlastne som mala vedieť, že sa na to Ignis nakoniec vykašle. Pomyslím si a pokrčím plecami.
,,Ani nevieš ako si mi pomohla, ďakujem." povie Voris a vďačne sa usmeje.
,,Nemáš za čo, ale ja ti musím poďakovať za to, že si mi robila spoločnosť. sama by som sa pri tom unudila k smrti." prehodím a tiež sa usmejem.
Zoberieme si svoje kôpky a uložíme ich do skrine, potom tým dvom večne škriepiacim sa lenivcom oznámime, že už majú ožehlené a majú si odložiť šaty do skrine.
Neskôr ja a Reluat uvaríme (netušila som to, ale vie výborne variť) na obed ryžový nákyp. Každý sa oblizoval, dokonca aj Ignis priznala, že Reluat je dobrý kuchár. Ako inak s Reluatom sa potom začali doberať, až sa mi to zdalo čudné...akoby sa niečo v ich vzťahu zmenilo no, nevedela som prísť na to čo.
Poobede Voris zasvätila Ignis a Reluata do tajomstva jej ,,rodiny" a potom som sa s ňou pobrala do lesa.
Celá nadšená som vbehla medzi stromy a hneď radostne objala jeden z nich. V lese som jednoducho bola šťastnejšia...cítila som sa v ňom bezpečne, vediac, že keď sa niečo stane ochráni ma. Konečne a zas som mohla počuť tú ľúbeznú hudbu lesa.
,,Kade teraz." spýtala sa ma Voris.
,,Rovno a po päťdesiatich krokoch zabočiť doprava." automaticky odpoviem.
,,Si ako GPSko." povie Voris a zasmeje sa.
Líca mi zaplaví červeň a rieknem: ,,Iba v lese."
Keď sme dorazili na miesto bola som prekvapená, nikde nebola Airelen ani nový drak, ktorého som mala znovu spoznať, na tmavej - aj napriek slnečnému dňu- a ba priam pochmúrnej čistine obkolesenej stromami stál iba Blynnen.
,,Kde je Airelen?" spýtam sa znepokojene.
,,Nastala zmena plánu, rozhodol som sa inak." riekne Blynnen chladne.
Lístie zašumelo, tancovalo vo vetre a šepkalo mi to, čo som si tak veľmi nechcela celý ten čas pripustiť.
,,Nie si tu sám." šepnem akoby len pre seba.
Blynnen sa zvrátene usmeje a povie: ,,Si veľmi vnímavá."
Zrazu z poza stromov vyjde ako tieň šesť drakov, čiernych ako najtemnejšia noc, divo ceriacich tesáky ostré, ako britva, boli pripravený....pripravený zabíjať.
Išlo tu o sekundy, nemohla som váhať, každá bola totiž rozhodujúca. Zavrela som oči, vystrela ruky pred seba, sústredila sa a naviazala ešte hlbšie spojenie s lesom a všetkými rastlinami v ňom...všetkým živím.
Stromy začali drakov vrátane Blynnena konármi a koreňmi ťahať k zemi, akokoľvek sa snažili nemohli sa vyslobodiť, ani oheň im nepomáhal. Prileteli vtáky a začali ich ďobať, zvieratá hrýzť. Netrvalo dlho a čierny draci padli, skonali a navždy zaspali, no Blynnena som nechala žiť, aby povedal Fengirovi čo sa tu stalo. Tí zradcovia obaja prehnití skrz- naskrz ešte uvidia moje víťazstvo! Odteraz nebudem mať zľutovanie.
,,Bež!" zakričím a v tom momente s Voris utekám lesom, až nakoniec dorazíme na jeho okraj a tam zastaneme.
,,Nemali by sme utekať ďalej?" spýta sa zadychčane Voris.
,,Netreba, dedina je už na dohľad, nebude riskovať prezradenie ver mi." poviem a v diaľke sa ozve hlasití a zúriví rev. Nevdojak sa zachvejem a vykročím smerom k dedine, Voris nasleduje môj príklad a povie:
,,Evril je mi to..."nedopovie, pretože ju preruším.
,,Nie, Voris. Nechcem nič počuť. Nemôžeš za to, tak ma neľutuj ani sa neospravedlňuj. Život je drak a mi sme jeho korisť, nebavká sa s nami, ale je tvrdý. Zahryzne sa nám do krku a zlomí väzy." poviem chladne.
Voris skloní zrak, skleslo si vopchá ruky do vreciek na džínsoch a zahľadí sa do zeme.
Možno som bola pritvrdá. Pomyslím si. Nie, veď som jej povedala iba pravdu. Utvrdím sa a pokračujem v ceste.
Neprešlo ani desať minút a boli sme pri Vorisinom dome. Ticho otvorím vchodové dvere a čuduj sa svete čo nevidím.
V obývačke na gauči sa na seba lepia Reluat a Ignis ako prísavky...bozkávali sa.
Nechcelo sa mi tomu veriť.
Naznačím Voris aby zostala ticho, tá prikývne a cupitá k dverám obývačky so mnou. Zaklopem na dvere zárubne a poviem:
,,Ťuky ťuk, máme vás. Rozhodli ste sa onen slávnostný akt vykonávať na gauči, alebo pôjdete ako slušný ľudia hore do spálne?"
Ignis a Reluat sa od seba v okamihu odlepili a očerveneli ako paradajky. Jeden druhého začali prekrikovať rôznymi vysvetleniami. Voris sa za mnou chichotala a ja som gúľala očami.
,,Ticho!" umlčím ich. ,,Ja chápem, že hormónom nemôžete rozkázať, ale aspoň by ste mali byť schopný to rozumne vysvetliť a neprekrikovať sa tu ako deti v materskej škôlke!" nahnevane poviem.
,,A ti si čo do dračieho hovna stúpila, že máš takú náladu?" spýta sa Ignis.
Voris na tvári zamrzne úsmev a povie: ,,Horšie."
Zavládne ticho.
,,Blynnen nás zradil." napokon rieknem. Tie tri slová mi spôsobovali nekonečnú a bezodnú bolesť. Diera v srdci, ktorú mi vypálil Blynnen bolela, krvácala a spôsobovala duševné muky. Nedala som to však na sebe poznať. Navonok som zostávala tvrdá ako kameň. Nie, diamant... Nechcem aby ktokoľvek videl ako mi ublížil. Chcem aby Blynnen pikal, dlho a bolestne. Chcem aby trpel...
,,Pokúšal sa nás s Voris zabiť. Nasledujúci plán je tuším jasný, musíme počkať na Vorisinu sestru, privolať ostatných, vykonať kúzlo premeny, zistiť kto je na našej strane, nemilosrdne zaútočiť, zvrhnúť Fengira a konečne nastoliť poriadok." vyhlásim a prísne sa zadívam na Ignis, Reluata a Voris.
,,Pokoj Evril, toto nie je vojna." povie Reluat.
Ja však pokrútim hlavou a vážne poviem: ,, Mýliš sa, je."
A ako veľmi sa mýlil. Za čo iné to chcel považovať? Za divadelnú hru? Nie toto je vojna. Blynnen práve vytiahol vojnovú sekeru a spolu s Fengirom zaťal do toho najbolestivejšieho miesta. Hlúpeho a zraniteľného ľudského srdca. To už nemohlo biť tak silno ako predtým. Bilo pomaly a bolestne.

Celé moje vnútro začalo naplňovať prázdno...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama