11.Starosti

2. října 2013 v 18:52 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Starosti
,,Už by ste mali opustiť tú jaskyňu, prichádza jeseň a s ňou aj zima." povie Blynnen v tlmenom svetle ohňa, na ktorom sa Reluat pokúšal uvariť, alebo skôr opiecť zajaca, ktorého sme pred chvíľou stiahli z kože a ako tak vypitvali.
,,Tebe sa to ľahko povie." riekne namosúrene Ignis, ktorá si kráti čas vytrhávaním trávy okolo seba.
,,Blynnen, určite nás hľadajú. Traja ľudia nezmiznú bez povšimnutia. A aj keby nie, tak kde by sme šli? Nemôžeme si dovoliť hotel, tie peniaze máme na odložené na potravu cez zimu. Budeme si musieť tú jaskyňu prispôsobiť na zimu." poviem, no nemôžem zakryť to, že mám obavy ako prežijeme zimu.
,,Evril to je absolútna hlúposť! Ako chceš tú dieru, bez urážky, zmeniť na miesto kde udržíme teplo?" vykríkne Ignis.
,,Náhodou je to celkom dobrý nápad." zastane sa ma Reluat, ktorého doteraz zaujímal len zajac napichnutý na konári.
,,Ako to myslíš?" spýta sa Blynnen, ktorý ho pritom akoby skenuje pohľadom, prekvapený, že by s Reluata nakoniec mohol byť aj nie aký úžitok.
,,No, doma som často narábal z drevom. Ako trinásť ročný som si dokonca postavil aj malý domček. Tak si myslím, že by sme mohli vchod do jaskyne zastavať drevom a nechať len malý otvor čo by slúžil ako vchod, ktorý by sme zakryli s plachtou. Budem však potrebovať aspoň pílku a klince, namiesto kladiva postačí aj kameň." povie sebaisto.
,,Ako ste na tom s peniazmi?" zaujíma sa Blynnen.
,,No... po minulej Ignisinej návšteve obchodu máme presne 154 eur." vyhlásim a viem, že to ani zďaleka nebude stačiť.
,,To nepostačí." sťažuje sa Ignis.
,, Niečo na pílenie vám zoženiem, klince kúpite vy a drevo nám dá les. Dúfajme, že nastávajúca zima nebude krutá." povie Blynnen a v očiach mu zazriem čudný výraz, akoby sa nám chystal dať niečo veľké, mocné, staré a dávno zabudnuté.
Nakoniec sa Blynnen postaví. Oznámi nám, že už musí ísť a zaželá nám dobrú chuť.
Dobrú chuť, aké ironické. Pomyslím si pri pohľade na toho zajaca, ktorý zatiaľ vôbec nevyzerá bohvieako jedlo.
Reluatov nápad bol síce pochybný, no aj jediní ako tak uskutočniteľný. Do konca augusta ostáva týždeň, ak mu budeme ja a Ignis pomáhať možno to stihneme dokončiť do polovice septembra, avšak vždy sa niečo môže pokaziť.
S nápadom opustiť les som nesúhlasila jednak preto, že sa v objatí stromov cítim bezpečne, no hlavne kvôli tomu ako sme na tom s peniazmi.
Viem, že na severnom okraji lesa je jabloňový sad o ktorý sa dávno nikto nestará, aspoň to mi šepkajú stromy, takže chvíľu môžeme žiť na jablkách a na zajacoch čo uloví Ignis. No, neskôr budeme musieť siahnuť po kupovanej strave. Mohli by sme si skúsiť urobiť aj nie aké zásoby, napríklad sušeného mäsa a jabĺk.
,,Hotovo." povie Reluat pri pohľade na svoje kuchárske umelecké dielo.
,,Asi ma prešla chuť, surový vyzeral lepšie." posťažuje sa Ignis.
,,Ale no tak, lepší sa mi už nepodarí a navyše pochybujem, že by si spravila lepšieho." obhajuje svoj výtvor.
,,Aj tak, neviem či je celkom jedlý." priateľsky ho podpichuje.
,,Nechaj ho na pokoji, keď sme prežili tú zmes byliniek čo si navarila ty tak prežijeme aj toho králika."
Ignis vystrúha grimasu a zahryzne sa do stehna.
Keď dojeme zahrabeme zvyšky a zahasíme oheň.
,,Mimochodom," začne Ignis. ,,Nikdy si nám nepovedal aký si bol drak." povie a skúmavo sa zahľadí na Reluata.
,,Slnečný drak, vraj som maj tie najlesklejšie šupiny a pohľad na mňa pálil." vystatoval sa.
,,Dobre vy dvaja," zakročím. ,,Kto pôjde zajtra na tie klince?" spýtam sa.
,,Ja," riekne Reluat. ,,Predsa len je to moja záležitosť."
Ignis sa nakloní ku mne a šepne mi do ucha:
,,Uvidíme aká to len bude jeho záležitosť keď si dá kameňom po palcoch."
Zasmejem sa pri tej myšlienke a navrhnem:
,,Čo keby sme sa už vrátili do jaskyne?"
,,Ako myslíš," povie Reluat. ,,A Ignis?" spýta sa.
,,Hm...?"
,,Myslím, že sa ti práve do krku zahryzol kliešť." povie ukazujúc na miesto kde ho má.
,,Daj ho dole!" zvrieskne ako malé dievča a opakuje tú vetu stále dookola.
,,Dobre len sa upokoj." poviem. Chytím kliešťa koncami nechtov a odstránila kývavými pohybmi. Skontrolujem, či jej tam nezostala hlavička a potom ho hodím na zem.
,,Nestačilo by keby si jej tam dala nie akú masť, alebo olej?" spýta sa Reluat. ,,Mne to tak vždy robila mama." riekne.
Pokrútim hlavou. ,,Keď tam dáš masť, alebo olej kliešť sa začne dusiť a vypúšťa do rany veľké množstvo sekrétu, čo zvyšuje možnosť nákazy. Skrátka do teba vygrcne to čo má v sebe. Preložene, vygrcne do teba všetok svoj obsah. Tak to aspoň hovorí múdra stránka menom Wikipédia." poviem.
,,Fú, tak dobre. Wikipédia sa predsa nemôže mýliť." pochybovačne riekne.
,,Si hrozný, vieš o tom?" podotkne Ignis.
Reluat iba pokrčí plecami a povie: ,,Každý musí mať svoju pravdu."
,,Tak poďme." kývnem rukou a poberiem sa smerom ku jaskyni.
Tí dvaja sú ako oheň a ľad, deň a noc, úplne odlišný. Hovorí sa, že protiklady sa priťahujú, no v prípade Ignis a Reluata to určite neplatí. Mám čo robiť aby sa nepozabíjali.
Ignis sa často necháva uniesť svojimi emóciami, čo býva hlavne hnev a niekedy prehnané nadšenie pre nie akú vec. Odvaha je jej druhé meno. Býva ironická, vždy musí mať svoju pravdu a svoj názor si presadí za každú cenu. Je to dobrá priateľka, ktorá je vždy úprimná a zastane sa ma keď treba. Občas sa síce stane, že je až prehnane úprimná, no hlavne preto jej verím.
Reluat, celkovo milí chlapec, podrží ma nad vodou keď treba, je to dobrý kamarát.(Aj keď niekedy mám obavy, že on od nášho vzťahu očakáva viac. Bude sa musieť zmieriť stým, že po celé tie storočia v mojom srdci bol a bude iba Blynnen.) Často klame len aby mi neublížil. Je vyrovnaný a po tom incidente s Blynnenom ho niečo len tak nerozhádže. Na tvári má vždy ten úsmev, ktorý priam hovorí: ,,pozeraj sa na život s nadhľadom" (aj keď jeho to nevystihuje.)
No, ak by som si mala vybrať medzi ním a Ignis, tak by som si vybrala ju, pretože je úprimná a to si veľmi cením.
Až pri jaskyni si všimnem, že Ignis a Reluat nie sú za mnou a lesom sa šíri ich krik. Ktovie pre akú malichernosť sa zase pohádali.
Rozhodnem sa, že dnes ich nechám tak keďže sú pomaly dospelí, mali by si to vyriešiť sami a je mi jedno koľko modrín schytajú. Dnes proste nemám náladu na ich hádky.
Posadím sa na zem, opriem sa o kamennú stenu jaskyne a pozorujem okolie.
Lúče slnka prenikajú pomedzi listy, v tú chvíľu všetko vyzerá tak čarovne. Zatvorím oči a vychutnávam si dopad teplých slnečných lúčov na moju tvár.
Spev vtákov a hudba stromov. Vždy som si myslela, že les je ako orchester, ktorý spolupracuje aby bolo všetko v dokonalej harmónií. Jeden bez druhého nemôžu existovať.
V poslednom čase mi stromy šepkali rôzne príbehy z minulosti, pri niektorých mi bolo do plaču, pri iných som zas bola šťastná, že všetko dobre dopadlo. No najviac mi šepkali príbeh z čias, keď bol život ešte jednoduchý a bezstarostný, pre niektorých...
Príbeh malého dievčatka, čo v lese prišlo o svoju matku a na druhý deň o otca, ktorého skolil veľký žiaľ. Keďže rodina žila osamote - ďaleko od civilizácie - dievčatko ostalo samo. Nemalo by žiadnu nádej na prežitie keby sa jej neujala dračica, čo už dlho pozorovala jej rodinu. Sprvu sa dievčatko dračice bálo, no napokon keď zistilo, že jej nechce zle, nasledovalo ju. Dračica sa volala Selin a mala moc nad kvetinami. Selin si uvedomovala, že ľudský život je krátky a plynie strašne rýchlo. Tak sa večer v deň osemnástich narodenín dievčatka, teraz už devy spýtala:
,,Chcela by si so mnou zostať navždy? Pomáhať mi?"
Deva horlivo prikývla, pretože mala Selin rada a na svoju rodinu a život s ľuďmi už dávno zabudla. ,,Tak stala by si sa mojou vílou? Zostala taká aká si a už nezostarla?"
,,Áno." riekla deva.
,,Tak nech sa stane." povedala dračica a pomocou svojej moci darovala deve pár krásnych krídel, fialových ako fialka. Jej oči tiež nadobudli fialovú farbu a deva bola krajšia ako kedykoľvek predtým. Kade chodila bola zem úrodnejšia, keď lietala kvety rástli vyššie a jej spev prebúdzal semienka k životu.
Žila dlho a nestarla, bola šťastná.
Raz stretla v lese mládenca, zaľúbila sa doň a on do nej hneď ako ju uvidel. Keď ho predstavila Selin a oznámila jej, že odchádza, zarmútilo ju to. Pri odchode jej Selin povedala toto:
,,Mohla si žiť šťastne, no ten mladík ti prinesie iba zármutok. On je človek, ty víla. Nestarneš a to sa nakoniec stane aj svojou skazou!" slová Selin sa onedlho naplnili. Mladíka čoskoro dohnala staroba a zomrel. Pri smrteľnej posteli svojho milého si deva vrazila dýku do srdca a odišla za ním na druhú stranu.
Typický príbeh dokazujúci to, že láska robí s ľuďmi divy, poblázni ich...je nebezpečná aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. Možno by bol život lepší bez citov. No mal by potom zmysel?
Vzdychnem si.
Krik v lese ustál, dokonca aj vtáci stíchli, vietor už nečesal stromom ich vlasy - lístie - čo vytvárajú inokedy tú krásnu hudbu, ktorá mi dodáva pocit bezpečia.
Práve to sa mi nepozdávalo, nezvyčajné ticho.
Zrazu ticho pretne hlasný rev. Rev draka. Tak hlasný, že aj tým najodvážnejším by nahnal strach, no nie mne.
Musím zistiť čo sa deje, možno nás objavili. Pri tej myšlienke sa zachvejem, neviem si ani len predstaviť čo by nám mohol Fengir spraviť, keď už nám vzal krídla.
Postavím sa a rozbehnem sa smerom k miestu kde som naposledy videla Ignis a Reluata.
Po chvíli dorazím na miesto a zbadám, že proti Ignis a Reluatovi stojí neveľký drak.
Bol veľký asi ako kôň, mal šupiny ako platina, z hlavy mu vyrastali dve rohy, biele ako krieda. Medzi nozdrami mal taktiež malý roh, podobné sa mu ťahali celým stredom hlavy až po koniec chvosta. Blanité krídla mal zložené.
Vrčal a ceril zuby na Ignis a Reluata. Očividne si ešte nevšimol, že som prišla.
Bez rozmýšľania sa k nemu prikradnem zozadu a skočím naň. (Mala som čo robiť aby som sa vyhla všetkým tým ostňom.)
Draka to prekvapí a snaží sa ma striasť, začne zúrivo vykrikovať: ,,Zradcovia! Nepriatelia kráľa! Vrahovia vlastného druhu!..."
Nevydržím to.
Zrazu mnou prebehne ako elektrický prúd nespútaná sila, dlhé roky potláčaná ktorá sa nahromadila a teraz vyšla na povrch v plnej kráse.
Konáre stromov akoby ožili, začali sa naťahovať a ovíjať okolo draka, mne neublížili. Zväzovali ho. Dlho sa vzpieral, no napokon ho znehybnili.
Pustím sa jeho krku, ktorý som doteraz tak pevne zvierala. Na rukách mám zopár škrabancov od jeho šupín, niekde mi tečie aj krv, no v tejto chvíli ma zaujíma iba náš záhadný hosť.
,,Poslal ťa Fe...Argros, však?" Poviem a jeho meno vyslovím s čo najväčším odporom.
Drak iba zavrčí a povie, nie celkom uspokojivú odpoveď:
,,Nič ti nepoviem ti zradkyňa!"
,,Zlá odpoveď." poviem a zavelím konárom aby ho stisli ešte tuhšie.
Drak bol proti mne úplne bezmocný, aj keď som teraz človek. Páčil sa mi ten pocit, mať nad ním absolútnu kontrolu. Mohla som ho v okamihu zabiť. Mala som nad ním moc...
,,Evril dosť, zabiješ ho!" vytrhne ma z krátkeho omámenia mocou Ignis.
Vystrašene ustúpim o krok a so strachom sa pozriem na svoje ruky, nechýbalo málo a mohla som ho zabiť. Ako to, že som sa nechala takto pohltiť mocou?
Prikážem konárom aby povolili, no nie celkom.
,,Dobre," vydýchne Ignis a urobí pár krokov dopredu aby sa dostala bližšie ku drakovi. Chvíľu krúži okolo neho a obzerá si ho, akoby chcela niečo zistiť z jeho výzoru. Neskôr zastane priamo pred ním, čupne si a zahľadí sa svojimi ohnivými očami do jeho očí modrých ako rozbúrené more.
,,Ako sa voláš?" spýta sa pre ňu netypickým láskavým tónom.
Drak iba vycerí zuby, zavrčí a nepokojne švihne chvostom.
Povzdychne si, postaví sa a zalomí rukami.
Všetci mlčíme, ozýva sa iba drakovo nepriateľské vrčanie a šum lístia. Napokon Ignis vyhlási: ,,To nepôjde. Je tvrdohlavý ako mulica. Nedostaneme z neho ani mäkké ň."
Na tvári sa mi objaví šibalský úsmev. ,, Asi máš pravdu, možno by sme ho tu mali nechať a počať kým zhynie. Jeho rozkladajúce sa telo nám možno povie viac, aspoň pri tom nebude také nevrlé." poviem s dôrazom na zhynie a rozkladajúce.
,,Tak, tak." pridá sa Reluat a chystáme sa na odchod.
Drakovi začne stúpať z nozdier dym a zavrčí. ,,Tak dobre. Áno, poslal ma Argros." prehovorí napokon.
Zvrtnem sa na päte, usmejem sa a rieknem:
,,Dobre. A s akým cieľom?"
,,To je predsa jasné. Mal som vás zahlušiť." zagúľa očami. ,,Musel som."
Ignis sa naň nechápavo zahľadí, Reluatovi sa na tvári objaví začudovaný výraz iba moja zostáva bez emócií, tie totiž ukryjem pod kamennú masku.
,,Akoto, že si musel. Drak nič nemusí." povie Ignis.
,,Donútil ma prisahať, prísahou krvi."
,,Prísahou krvi?" spýtam sa.
,,To ste až tak osprosteli?! Za dračieho života ste boli oveľa chápavejší." vyprskne nahnevane. ,,Prísaha krvi znamená to, že sa zaviažeš vlastnou krvou. Ak ju nesplníš bude za to trpieť celý tvoj rod, postihne ho nešťastie, celý zomrie, moje deti, rodiča,...celá rodina by zmizla z povrchu zemského." dopovie ticho so smútkom v hlase.
,,Musíme ho zabiť." vyhlási rozhodne Reluat.
Ja a Ignis prikývneme.
Nechám konáre aby ho uškrtili, drak sa chvíľu zvíjal a napokon bezvládne padol na zem.

Dvaja...už dvom som zobrala život.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama