Říjen 2013

ONA potrebuje meno!

31. října 2013 v 23:10 | Diarsie |  Upozornenia
Ahoj!

Všetci, čo píšu nejakú poviedku dobre vedia, že ak vyberáte alebo vytvárate meno pre nejakú postavu musíte sa zamyslieť. Iste, je jednoduché dať jej prvé aké Vám príde na rozum. No ak chcete aby postavu dané meno vystihovalo, porozmýšľať je viac ako potrebné. Koniec-koncov aj mená tak trochu utvárajú a formujú našu osobnosť svojím vlastným spôsobom.
Avšak hlavná postava mojej poviedky ešte nemá meno...zatiaľ je to len ONA. Mladé, dospievajúce dievča. Žena, ktorá musí byť silná aby prežila v tom, ako by povedala, skazenom svete. Musí mať teda meno, ktoré bude vyžarovať silu. Skrytú, alebo jasnú hneď na prvý pohľad.
Napadlo ma pre ňu už mnoho mien a zúžiť výber bolo naozaj ťažké...Predsa ale chcem dať možnosť vybrať jej meno Vám. To, čo sa Vám páči najviac podporte v ankete.


Možno práve to, ktoré jej vyberieš TY si ponesie na stránkach poviedky Ukradnutý čas...


PS: Mám trochu dvný vkus na mená...ale čo už :D


Keď ceruzka láka

31. října 2013 v 14:01 | Diarsie |  Výtvarná tvorba
Zdravím!
V poslednej dobe si akoby dávam pauzu od mojich milovaných vodoviek a trochu sa hrám s ceruzkou. Na you tube som našla kopec dobrých videí, ktoré mi pri zdokonaľovaní sa, v práci s ceruzkou, pomohli.
Zaujal ma hlavne tento spôsob znázornenia jemných tieňov, ktorý môžete vidieť vo videu. Smolou je však to, že aj keď to naživo vyzerá úžasne, tak skener to hneď pokazí a všetko zhltne -_-. Teda aspoň mne...

Ukradnutý čas-2.kapitola

28. října 2013 v 22:23 | Diarsie |  Literárna tvorba
Ahoj,

tak tu je ďalšia kapitola. Trochu (dosť) krátka a omáčkovitá ale je len prechodom k tretej, kde sa už niečo začne diať.


Ukradnutý čas-1.kapitola

18. října 2013 v 18:29 | Diarsie |  Literárna tvorba
Kapitola prvá
Rozhliadla som sa po svojej izbe a ešte raz všetko prekontrolovala. Stredne veľký, kožený kufor stál opretý o stenu hneď vedľa drevených dverí. Posteľ bola dokonale ustlaná. Veľké okno oproti dverám za purpurovými závesmi ostávalo zamknuté. Sviečka na stojane pri stole už dávno dohorela a nočná lampička bola odlúčená od jediného zdroja svojej energie.
Vzdychla som si. Opustila tie štyri biele steny a nábytok. Moje ruky uchopili rúčku kufra a nohy zbehli dole po schodoch do predsiene. V nej čakala moja matka zvierajúca v rukách kufor podobný tomu môjmu. Milo sa na mňa usmievala a jej hnedé oči žiarili šťastím.
,,Ideme?" spýtala sa a rukou si prehrabla vlasy, ktoré mali farbu havranieho peria, rovnako ako tie moje
Horlivo som prikývla a spolu s mamou prekročila prah dverí nášho štvorizbového bytu v centre mesta. Ostávalo už len pootočiť kľúčikom vo dverách, vytiahnuť ho a cesta na miesto kde sme mali stráviť leto sa mohla začať.
Po vykročení z bytového domu nás privítalo krásne počasie. Slnečné sa odrážali na sklách čiernych, železných, pouličných lámp a jemný vetrík pohrávajúci sa s korunami stromov perfektne vyvažoval teplo spôsobené pražiacim slnkom. Napriek hluku elegantných áut premávajúcich sa po ulici bolo počuť hrkútanie všadeprítomných holubov. Potulovali sa po chodníkoch, vysedávali na strechách alebo okupovali sochy. Sochy tých vďaka, ktorým tento na oko dokonalý svet zobral mnohým naozaj všetko.
Naše ďalšie kroky viedli na zastávku električky. Tam sme si počkali na spoj číslo dva, ktorého konečná zastávka bola práve železničná stanica. Nastúpili sme do prostredného vozňa, ten totiž prislúchal našej vrstve.
Mali sme šťastie, vozeň bol až na jedného muža sediaceho vzadu s fľašou alkoholu v ruke prázdny. Keďže mama ešte musela označiť lístky tak som vyberala miesta na sedenie ja. Rozhodla som sa pre tie, ktoré boli čo najďalej od toho ožrana. Zapáchal akoby sa vyváľal vo zvieracích exkrementoch a mimo toho si zrejme koledoval o problém. Alkohol bol počas denných hodín striktne zakázaný a porušenie aj toho najsmiešnejšieho pravidla sa kruto trestalo.
Chlap by mal šťastie ak by ho preradili na okraj spoločnosti, do štvrtej vrstvy. Horšie by na tom bol ak by ho poslali do pracovného tábora. Dostať sa TAM znamenalo ísť na smrť.
Nekompromisný režim, ktorý vládol ma štval. No dať najavo a nechať zaznievať hlas svojej duše by znamenalo dostať sa TAM. Spoločnosť rozdelená do štyroch vrstiev, tábory, nezmyselné pravidlá, zákaz vyjadriť svoj vlastný názor a mnoho iného čo si prvá, privilegovaná vrstva vymyslela.
Ja s mamou, ktorá sa medzitým posadila za mňa, sme na tom neboli až tak zle. Patrili sme do druhej vrstvy. Zaraďovali sa do nej rodiny vojakov, podnikateľov, lekárov, učiteľov, právnikov, vedcov a úradníkov pracujúcich pre štát. Hneď po nás nasledovala tretia vrstva, kde spadali ostatný slušne pracujúci obyvatelia, čo súhlasili (alebo "súhlasili"). Ďalej tu bola posledná, štvrtá vrstva, ku ktorej sa spoločnosť správala horšie ako k potkanom potulujúcich sa po kanáloch. Nemohli používať dopravu, všade chodili po svojich. V obchodoch ich mohol každý bez výčitky predbehnúť. Lekárska starostlivosť im bola poskytovaná len v štyroch dňoch v roku. Deti narodené v takýchto rodinách nemali právo na vzdelanie.
Všeobecne platilo, že čím nižšia vrstva, tým menej práv. Preto sa mala prvá, prominentná vrstva plná politikov, ostatných ľudí pracujúcich vo vláde a príslušníkov čiastočne vojenských jednotiek EŠJO (elitné štátne jednotky ochrany).
Najhoršie na tom však bolo to, že človek si mohol vyberať povolanie len v rámci svojej vrstvy. Rovnako nemohol uzatvárať manželstvo v rámci iných vrstiev. Orientoval sa vždy len na tú svoju.
Tak teda, aké sú moje možnosti do budúcnosti? Spýtala som sa v duchu sama seba a oprela si hlavu o hrubé sklo okna. Môžem sa stať vojačkou ako môj otec a riskovať život za niečo čomu neverím, učiť malých faganov, poskytovať pomoc fanatikom, skrachovať už pri založení firmy, obhajovať nezmyselné zákony, trčať po uši v papieroch alebo vynaliezať zbrane hromadného ničenia. V každom prípade by som napomáhala fungovaniu vojnovej mašinérie. Taktiež však môžu moje kroky putovať TAM.
Strhla som sa, hlasný výkrik plný bolesti ma vytiahol z premýšľania na moju každodennú tému číslo jeden. Trochu som poobrátila hlavu. Zbadala som mamu s privretými očami a v pozadí stáli traja príslušníci EŠJO v sivých uniformách kopajúci do muža s fľašou. Ten ležal na zemi a vykašliaval krv. Fľaša, čo pred tým držal v rukách sa momentálne nachádzala v iných, tie patrili jednému z príslušníkov EŠJO. Polovica z nej ležala na zemi. Rozbitá na kúsky. Tie boli pokryté kvapôčkami krvi a na skle sa odrážali veselé slnečné lúče, ktorým akoby nevadilo, že sú svedkom tak krutého činu.
Avšak komu by to vadilo? Pri pohľadoch na takéto situácie som vyrastala. Zo začiatku ma trápili, no postupom času som ich začala ignorovať. Zvykla som si. Človek je veľmi prispôsobivý tvor. Zvykne si len aby prežil. Aby zachránil tú svoju biednu existenciu ponevierajúcu sa na ceste života. Len málo sa však dokáže vzoprieť...veľmi málo.
Počula som ako výkriky ustali a zarezla ako telo v kaluži krvi stuhlo v smrteľnom kŕči. Na nasledujúcej zastávke príslušníci EŠJO vystúpili vlečúc telo akoby to bolo len bezcenné vrece zemiakov. Do električky sa už nevrátili.
,,Vedomosťami sme síce ďaleko ale srdcom sme stále stovky rokov dozadu." šepla mi mama takmer nečujne do ucha a ja som letmo prikývla. To bol ten najväčší druh odporu aký sme si momentálne mohli dovoliť.
Na konečnej sme mlčky vystúpili, silno zvierajúc rúčky kufrov aby sme si uľavili od hnevu, ktorý sme cítili. Spoločne sme vošli do jednoduchej obdĺžnikovej budovy železničnej stanice nášho stredne veľkého mesta a pristúpili k okienku na predaj lístkov.
,,Dobrý deň. Želáte si?" spýtala sa spoza okienka žena s krátkymi, hnedými, kučeravými vlasmi po plecia v rovnošate
,,Dve celé lístky do Verrmohlu na vlak prichádzajúci o dvanástej, druhá trieda." povedala moja mama a začala sa prehrabovať v hnedej kabelke
,,Smiem vidieť vaše doklady a cestovné povolenie?"
Keď som začula túto otázku tak som siahla do vrecka svojho tenkého kabáta, vybrala tie svoje a podala ich mame. Tá ich spolu s tými jej podala žene, ktorá si ich rýchlo prezrela, skontrolovala, či všetko sedí a vzápätí nám ich opäť vrátila. Cestovné povolenie si nechala a odložila ho medzi ostatné, ktoré boli úhľadne naskadané.
,,Bude to 48,90." povedala keď nám posúvala lístky
Mama zaplatila a keď už mala všetko bezpečne uložené v kabelke naznačila mi aby som si šla sadnúť na jednu z lavičiek zatiaľ, čo ona sa ešte pobrala na dámske toalety. Chvíľu som ešte hľadela ako sa stráca v záplave ľudí čakajúcich na večne meškajúce vlaky, no napokon som odvrátila zrak a zahľadela sa na preukaz totožnosti vo svojich rukách.
Bola to len malá sivá brožúrka. Otvorila som ju, nahliadla do jej vnútra a očami zastavila na svojej čiernobielej fotke. Nikdy som nebola fotogenická. Môj trochu väčší nos ako obyčajne pri pohľade spredu nevyzeral až tak hrozne, opakom však boli moje oči. Na každej fotke som ich vypúlila ako by sa predo mnou práve zjavila smrť. Boli síce veľké aj za normálnych okolností, ale takto... Vzdychla som si a prešla pohľadom na dátum narodenia. Mesiac a deň súhlasili s dnešným dátumom, len rok bol o sedemnásť číslic vpred. Sedemnásť rokov prežitých na tomto svete, v tomto štáte. Moji rodičia ešte zažili to ako chutí sloboda, avšak ja som sa už do tohto prostredia narodila. Práve to ma najväčšmi hnevalo, chcela som vedieť aké to je ži ako slobodný človek.
Mohla by som na to byť aj horšie. Utešila som v duchu samú seba a zahľadela sa na mamu, ktorá smerovala ku mne. Všimla som si, že v rukách niečo nesie ale bola ešte príliš ďaleko na to, aby som zistila čo v nich skrýva.
,,Všetko najlepšie!" povedala keď podišla ku mne a do rúk mi strkala obrovskú čokoládu. Vďačne som sa na ňu usmiala a vzala si ju do rúk. Predsa len nebola nie čím, čo si mohol dovoliť každý.

PS: Asi som psychicky narušená...

Nový vzhľad blogu

15. října 2013 v 19:33 | Diarsie |  Upozornenia
Zdravím!

Ako môžete vidieť , zaodela som blog do nového šatu. Desing, ktorý tu bol pred tým bol spravený len tak aby bolo a myslím, že nevrhal na blog práve najlepšie svetlo. Dúfam ale, že tento sa vám bude páčiť omnoho viac.
Dlho som sa rozhodovala, či opäť zvoliť moju obľúbenú tému lesy alebo zelenú. Horúcim kandidátom na tému nového desingu bolo aj niečo s výtvarnou alebo literárnou tématikou. Nakoniec som sa rozhodla pre to posledné, predsa len teraz bude témou číslo jeden poviedka Ukradnutý čas.
Želám krásny zvyšok večera!


Vaša Diarsie

Dračí kalendár

13. října 2013 v 20:46 | Diarsie |  Upozornenia

Iste ste si už všimli, že na ľavej strane blogu mám reklamu na tzv. dračí kalendár. Tento kalendár je ilustrovaný krásnymi prácami, ktorých hlavnou témou sú draci ako stelesnenie jednotlivého mesiaca. Každý obraz sprevádza aj jedno štvorveršie. Keďže obrázky aj štvorveršie sú dielami členov stránky draci.info tak sa mi jedno , dokonca po slovensky, sa tam podarilo prepašovať aj mne.
U členov komunity zožalo úspech a ja si nemyslím, že oprávnene. Je tam predsa mnoho krajších, omnoho poetickejších....avšak ostatným sa na tom mojom páči práve to, že je také veselé, jednoduché a vraj vtipné.
Takže ak by ste mali radi doma na stene kalendár, kde vás na každej stránke privíta drak tak neváhajte a kupujte. :)



Vaša Diarsie

Prológ (Ukradnutý čas)

13. října 2013 v 17:33 | Diarsie |  Literárna tvorba
Prológ
Otvorila som svoje smaragdovozelené oči a rozhliadla sa okolo seba. Pocity, ktoré moje smrteľné telo cítilo už pre tým neklamali. Kde som sa pozrela tam číhala temnota. Tmavá ako najčernejšia noc. Silnejšia než vôľa milovať. Hustejšia ako mraky pred búrkou. Bola všade okolo mňa.
Približovala sa...
Zvierala ma a pomaly opantávala moju dušu. Niečo vo mne ju vítalo ako starú známu. To niečo jej otvorilo dvere do môjho vnútra. Prijalo ju...

Zatvárala som svoje oči, možno naposledy ako JA.


Nová poviedka na ceste

13. října 2013 v 17:21 | Diarsie |  Upozornenia
Zdravím,
rada by som vás upozornila na to, že sem budem po kapitolách pridávať novú poviedku, ktorá bude rozsahovo kratšia. Odhadujem, že by sa mohla dožiť možno takých tridsiatich strán.
Príbeh sa bude odohrávať v prostredí, kde boli zhruba také technické vymoženosti ako na začiatku a v strede 20.st. Poviedka sa však neodohráva na zemi ale na mieste kde boli identické podmienky pre vznik života. Napriek tomu, že sa to všetko bude zo začiatku niesť v negatívnom duchu tak postupom času objavia aj pozitívne udalosti. Hovorím vám to preto lebo prvá kapitola je depresívna a zrejme ma po jej prečítaní budete považovať za psychicky narušenú....ale čo už.

A teraz to najdôležitejšie, názov. Rozhodla som sa, že poviedku pomenujem Ukradnutý čas. Prečo? To snáď pochopíte časom...

Vaša Diarsie

Práce

11. října 2013 v 15:35 | Diarsie |  Výtvarná tvorba
Zdravím,

po menšej odmlke som tu zas. Keďže som bola celý tento týždeň doma tak som mala čas vziať do rúk štetec a znova sa trochu pohrať so svojimi vodovými farbami. Rada by som sa teda s vami podelila o svoje posledné výtvarné práce.

Prvý z nich vznikol počas menšej depky, ktorá bola spôsobená mojimi divnými myšlienkovými pochodmi.

Druhý je zberateľská ACEO kartička pre DarkShadow z internetovej komunity draci.info. Ako tému pri ACEO výmene sme si zvolili provokácia.


Vaša Diarsie

Pečiem

5. října 2013 v 14:09 | Diarsie |  Iné
Zdravím,
dbes som trochu piekla. Konkrétne piškótu, z ktorej som potom spravila roládu. Zjesť sa dalo...niko sa neotrávil. Takže som spokojná.

Doobedie v divadle

4. října 2013 v 21:08 | Doobedie v divadle |  Upozornenia
Zdravím,
dnes som bola v divadle na priam geniálnu hru Zločin a trest.
Pôvodne sa mi ráno vôbec nechcelo vsať z postele a trmácať sa v elegantnom oblečení do divadla s polovicou školy. Ešte teraz ma pobolievajú nohy. Ktorý to človek stvoril pre ženy takéto utrpenie? Späť však k hlavnej téme. Nechcem vám prezrádzať o čom predstavenie bolo ale môžem vás ubezpečiť, že vôbec neľutujem to, že som ráno vystrčila nohy z postele.
Veľmi sa mi páčil návrh scény, pôsobil tak jednoducho a tá symbolika bola úžasná. Herci taktiež nesklamali. Rozhodne to bolo o niečom úplne inom ako, pri niektorých slabých hereckých výkonoch v telke.
Síce som z našej triedy, nerátajúc učiteľku, bola jediná nadšená tak vám aj tak odporúčam na predstavenie zájsť. Kto vie, možno sa vám rovnako ako mne zapáči :).


Vaša Diarsie

Projekt infácke pexeso

3. října 2013 v 20:24 | Diarsie |  Výtvarná tvorba
Rada by som vám predstavila môj najnovší výtvarný počin. Je to príspevok do projektu Infácke pexeso, čo prebieha na stránke draci.info. Na kartičke je vyobrazený char jednej členky, ktorá na internete vystupuje pod prezývkou Artith. Či sa dielik pexesa navrhnutý mnou v projekte naozaj objaví závisí od toho, či mi ho schvália. Každopádne, už teraz som nedočkavá a chcem ju poznať hoc by bola záporná. Ale všetko má svoj čas...
...

Vaša Diarsie

Karikatúra

3. října 2013 v 19:42 | Diarsie |  Literárna tvorba
Zdravím,
ešte na starom blogu som ponúkla, že sem pridám svoju karikatúru. Záujem sa objavil. Tak sa teda teším na vaše názory, dúfam, že vás pobaví.

Nikto z nás nie je dokonalý a už vôbec nie ja. Mám kopec chýb, ktoré by som najradšej zakopala päť metrov pod zem. Ostali by uložené v pevnej drevenej truhlici, zamknutej na kladku, do ktorej by pasoval len jediný železný kľuč. Ten by som dala roztaviť a nechala z neho vyrobiť malé pero, čo by na papier spísalo všetky moje chyby. Urobilo by to tak, že by sa premenili na niečo omnoho krajšie...smiech.
Rozhodne nie som najkrajšia, veď sa stačí pozrieť na moje nosné dierky, ktoré pokojne môžu konkurovať šírke večne zapchatej diaľnice D1. Ostatne ani moja nosná dutina nie je práve najpriechodnejšia. Nehovoriac o mojich očiach, dvoch pinpongových loptičkách, čo sa s tak veľkou obľubou ukazujú najviac ako len môžu. Veru, stačí úprimne vypúliť oči a ľudia tak krásne uhýbajú pohľadom.
Hustota obočia zdobiaceho moju tvár je porovnateľná s hustotou vlasov, ktoré sa podobajú skôr na vtáčie hniezdo ako na niečo, čo má byť pýchou každého dievčaťa.
POZOR, HLÁSENIE! Vždy keď zbadáte, že Diana Keherová (Diarsie) niečo vysvetľuje alebo sa snaží presadiť si svoj názor, opustite pre vlastné bezpečie jej intímnu, osobnú a možno aj spoločenskú sféru. Pri jej niekedy prehnane vášnivej gestikulácií môžete prísť k vážnemu zraneniu.
O približovacích obmedzeniach ba sa dalo hovoriť aj na hodinách telesnej výchovy. Pretože v mojich rukách sa stávajú všetky nástroje a pomôcky zbraňami hromadného ničenia. Teda až na vrhaciu guľu, s tou som uzavrela pakt.

Pero vyrobené z roztaveného kľúča by napísalo prvú kapitolu asi takto. Tá by niesla názov ,,To, čo je okaté tak až to bolí". Môžem však úprimne prehlásiť, že na spísanie toho všetkého by aj pentalógia bola málo, a teda, len tí čo ma poznajú vedia najlepšie, aká to príšera v skutočnosti som.

Vaša Diarsie

Sila viery

2. října 2013 v 19:14 | Diarsie |  Literárna tvorba
Sila viery
Tam kde chodia líšky dávať dobrú noc a trblietajúce sa hviezdy zakrývajú skoro každý kúsok oblohy práve vietor hýbe svetom. On a jeho vyslanci vládnuci jeho mocou. Tí čo žiaria viac ako ktorákoľvek hviezda na oblohe. Draci, bytosti staré ako svet sám. Práve oni vládli mocou vetra.
Tak ako vedel byť vietor pokojný a nežný, no zároveň divoký a nebezpečný boli aj oni. No vieme ako to býva...v každom z nás niečo prevláda, predsa len sme výnimočný.
Bol nádherný deň. Slnko jasne svietilo a jeho lúče rozdávali chuť žiť. Nenašiel by sa jeden tvor dobrého srdca, ktorý by si neužíval život a netešil sa z prichádzajúceho sviatku osláv vetra. Práve vietor dnes s láskou a nežne hladil tváre bytostí v Regii, krajine čo žila mágiou.
Jenou z mnohých tvorov v Regii bola aj dračica menom Cella. Letela nad Ennskými horami a rozmýšľala o svojom bratovi.
Jej šupiny zelenej a bielej farby sa leskli ako diamanty a s hrivou farby machu sa pohrával vietor. Cítila jeho dotyk a rozumela mu viac ako ktokoľvek iný. Vedela, že je od narodenia súčasťou jej duše a dôvodu bytia na tejto zemi, avšak aj napriek tomu sa s tým nevedela zmieriť. Nebola taká aká mala byť, búrlivá...
Mohla azda za to, že bola jediná pokojná z rodu horských drakov? Bola vinná, že sa nevyrovnala svojmu bratovi, ktorý predstavoval pre každého toho dokonalého?
Tak k nemu vzhliadala a predsa ňou aj on opovrhoval. Pýtala sa Pána Vetru prečo je k nej nespravodlivý, chcela vedieť čím sa previnila. Ale odpoveďou jej bolo len pohladenie, ktoré chlácholilo jej ranené vnútro.
Cella však vnímala len nespravodlivosť sveta, nechcela sa zmieriť sama so sebou a aj keď sa tešila zo slnečného dňa smútok, ktorý trhal dušu vyslankyne vetra bol silnejší. Pritiahla si krídla k telu a vrhla sa strmhlav dole. Pár metrov nad zemou roztiahla krídla, spomalila a akoby váhavo sa dotkla zeme.
Ocitla sa na čistine uprostred lesa. Za chrbtom mala hory, jej domov...teda býval ním. Už sa tam nechcela vrátiť.
Radšej žiť hoc aj tu, v lese ako sa vrátiť medzi neprajné pohľady! pomyslela si spomínajúc na to ako ju neustále odstrkovali iba pre jej jedinečnosť.
Rozhliadla sa, zavrela oči a načúvala šumu lístia - hlasu lesa. Chvíľu len spieval podľa nôt vetra, no čoskoro sa spev zmenil v hlas. Volal ju, vábil hlbšie do lesa a ona ho nemo nasledovala, možno zo zvedavosti a možno preto, že sama cítila potrebu poslúchnuť ho.
Hlas ju viedol tajomnými zákutiami lesa a čím viac šľapají les pocítil tým zreteľnejší bol jeho hlas. Čoskoro spoznala, že je to ženský hlas. Nežný a predsa rázny hlas matky, strážkyne tohto lesa.
Zrazu, keď sa Cella ocitla v srdci lesa sa pred ňou zjavila žena. Šaty mala utkané z hmly. V dlhých hnedých vlasoch siahajúcich po zem mala zapletené kvety a na korune z jesenného lístia sa leskli drahokamy z jarnej rosy. Bola bosá a nohami sa dotýkala koncov stebiel trávy. Hľadela na Cellu očami zelenými ako lístie a prehovorila:
,,Azda nevieš, že ani vtáčik letáčik nevzlietne kým sa nezmieri so svojím údelom a ani les nezhodí svoj šat bez toho aby sa nezmieril s tým, že cez zimu ostane nechránený a nahý! Vedz, že pokým nenájdeš samu seba nepochopíš ani svoj údel! To, že vietor je aj pokojný vie už každý druh drakov až na jeden ale všetko musí niekde začať."
Po týchto slovách sa rozplynula a jej telo sa opäť stalo dušou lesa.
Cella však už chápala prečo musela začať práve ona, pochopila a spoznala samu seba. Od radosti sa odrazila od zeme a vzlietla až ku hviezdam.
Od tohto okamihu si však už nikdy nekládla otázku Prečo ja? a dovolila aby každý v horách spoznal aj tú pokojnú tvár vetra.
Od tých čias už nikto nebojoval s tým čím je. Každý sa skôr či neskôr zmieril so svojou podstatou. Vedeli už, že nemôžu chcieť aby ich prijali druhý bez toho aby oni prijali seba.

drak vetra

Epilóg

2. října 2013 v 19:10 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Epilóg

,,Vidíš to?" Nežne som šepla a láskyplne sa oprela o Stereka.
,,Praská." Nadšene povedal a zadíval sa na naše vajce.
Škrupinu fialovo - čierneho vajca prerazila malá šupinatá nožička, v zapätí sa z neho vykotúľal malý dráčik. Váhavo rozprestrel svoje až komicky veľké krídla oproti malému telu a pišťavo zareval.
Mal fialové oči ako Sterek, šupiny ako ja, čierne blany na krídlach a takisto čierne platy na bruchu, presne také ako mal ten čo je už dávno mŕtvi.
,,Aké mu dáme meno?" Spýtal sa ma Sterek, olizol ma a vrúcne sa na mňa zadíval.
Chvíľu som rozmýšľala, no napokon mi prišlo na um to pravé.
Pravé meno pre môjho syna mi bude pripomínať toho, koho som milovala aj nenávidela zároveň. Toho kto ma zradil a spasil. Postarala sa o to čo zanechal. Krásnu dračicu menom Timea, čo teraz namiesto neho vládla zemi.
,,Bude to Blynnen, náš Blynnen." Riekla som a s materinským citom sa obtrela koncom nosa o môjho malého Blynnena. Ten nadšene zavýskal a vyplnil tú prázdnu medzeru medzi mnou a Sterekom.
Na lúke pristála ohnivá Ignis s Reluatom a spýtala sa:
,,Deje sa niečo?"
Usmiala som sa a šťastne povedala:
,,Nie nedeje sa nič, iba tá najkrajšia vec v mojom živote."
Blynnen zívol, stočil sa do klbka a ospalo položil hlavu na zem.
Zaspal sladkým spánkom. Tým spánkom, ktorý mi tak mnohokrát priniesol úľavu.
V tomto okamihu bol môj život dokonalý. Avšak ja som vedela, že práve dokonalosť netrvá dlho. Skôr či neskôr príde niečo čo naruší môj pokoj v duši.

28.Rovnováha

2. října 2013 v 19:09 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Rovnováha

Priam hrozivé ticho preťal zúfalý nárek, ktorý sa ozýval zdola. Voris.
Neváhala som ani chvíľu a sledovaná ohromenými pohľadmi ostatných drakov som letela bez váhania k nej.
V zúfalstve sa skláňala nad nehybným telom Timey.
,,Voris." riekla som s ľútosťou v hlase.
Zúfalo zarevala.
,,Dala do toho kúzla všetku silu čo mala! Obetovala svoj život! Zomrela kvôli mne!" nariekala akoby v tranze.
,,Voris, " povedala som znovu snažiac sa ju vytrhnúť z jej utrpenia. ,,Timea zomrela ako hrdina. Draci budú ešte stovky rokov ospevovať jej čin. Ak aj obetovala svoj život, obetovala ho preto, že ťa mala bezodne rada."
V tom sa vo Voris niečo zlomilo. Stále trúchlila, no pochopila akú vzácnu vec pre ňu setra urobila a vedela, že by sa jej určite nepáčilo to čo teraz robí. Našla vnútornú rovnováhu.
Naplnená novým poznaním vstala a túžobným pohľadom sa pozrela hore do nebies, vedela, že niekde tam odpočíva jej sestra, ktorá teraz žije nový, iný život, avšak stále na ňu myslí, sleduje ju a ochraňuje.
Za mnou sa ozval Firelov duniví hlas:
,,Argrosova moc prešla do tvojho tela Evril. Pohlaďte na novú vládkyňu dračieho druhu! Evril, paní lesa a rovnováhy!" mocne zvolal a mňa zamrazilo. Mysľou mi prebehla jediná otázka: Ja?...
Na chvíľu som sa zamyslela a ponorila do svojho vnútra kde ma čakalo niečo čo som už dávno vedela.
Som to ja.
Veci, v ktorých som bola nerozhodná, v ktorých som stále váhala...už viem ako naložiť so svojím životom, viem akou cestou sa vybrať. Cítim, že tá, ktorá mi bola predurčená a predsa mnou dlho odmietaná je správna.
Pozriem sa na ostatných.
Môj pohľad bol plný vnútorného pokoja, ľahko sa znášal, avšak predsa som ním videla až na dno ich dračej duše.
Tí mocný draci. Bájne bytosti, ktoré bájami neboli. Ktorých som bola súčasťou predo mnou kľakli na kolená, vzdávajúc mi úctu.
,,Neklaňajte sa," riekla som. ,,Toto všetko nie je moja zásluha ale vaša, to vďaka vám som tým čím mám byť.
Dokázali sme to spolu, pretože ako jednotlivci by sme stále prežívali zakliati v ľudských telách a tak by sme nič nedokázali. V jednote je sila... A preto tu a teraz sa vzdávam svojho dominantného postavenia a venujem ho nám, pretože nám aj patrí."

S týmito slovami som vzlietla k tým pre ľudí nedosiahnuteľným a nedobytným výšinám.

27.Deň s veľkým D

2. října 2013 v 19:08 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Deň s veľkým D

Vstali sme za úsvitu. Počasie, naša nálada, deň...to všetko bolo pochmúrne. Vnímala som tie iskry neistoty v očiach drakov čo nám prileteli na pomoc ako aj v očiach svojich priateľov. Aj vždy veselí a odhodlaný ohnivý draci boli ticho. Nebolo počuť nič len vzrušené šeptanie lesa, dokonca aj zvieratá v ňom stíchli, vediac, že tento deň navždy zmení svet. Ten svet, ktorý ostáva pred ľuďmi ukrytí.
Dúfajúc, že poslednýkrát som sa prešla po dvoch nohách a predstúpila pred drakov natoľko odhodlaných, alebo skôr bláznivých, že sa rozhodli zmeniť svet.
Nadýchla som sa a začala rozprávať. (Koho, že to bol nápad aby som predniesla príhovor práve ja? Ach áno, samozrejme....Firel vládca ohňa týmto si, si vydobyl prvé miesto na mojom zozname vecí čo ma štvú)
,,Fengir nám vzal niečo, čo je pre nás na nezaplatenie. Vzal nám našu slobodnú vôľu a trinástim z nás krídla! Preto zasiahnime kým je ešte slabý a Argrosove telo sa bráni! Teraz máme možnosť s tým skoncovať! Práve my môžeme zničiť Fengirovu túžbu po moci ako aj jeho túžbu zničiť ľudstvo a narušiť tak nenahraditeľnú rovnováhu! Poďte vzlietnite a pokorte Fengira!" S týmito slovami som sa premenila na draka a vzlietla k sivým oblakom. Spolu so mnou vzlietli desiatky rôznych drakov so spoločným cieľom.
Bol to nádherný pohľad, tak krásny a jedinečný až mi v srdci svitla nádej. Možno je Fengirove vojsko väčšie, no my sme jednotný. Neviaže nás kúzlo, ale spoločný ciel, ktorý dosiahneme, pretože držíme spolu. V tom - a nie v mojej imunite voči Fengirovej moci - je naša sila.
Let bol dlhý a plný nedočkavosti. Obloha sa mračila a každú chvíľu to vyzeralo na poriadny lejak.
Fengirova jaskyňa sa blížila. Ani som sa nenazdala a draci sa s revom pustili do boja. Timea na chrbte Voris sústredene odriekala zaklínadlo, ktoré malo oslepiť drakov na Fengirovej strane. Voris ju bránila zubami - pazúrmi, veď pre ňu to bola stále sestra.
,,Evril! Máme sa dostať do jaskyne! Poleť." reval v tom chaose Strek.
Samozrejme, akoby som mohla zabudnúť. On ja a Ignis. Najdôležitejší článok celej bitky.
Pomedzi oslepených drakov sme prekĺzli do jaskyne a premenili sa na ľudí.
Jaskyňa bola obrovská, mohlo ňou preletieť nad sebou päť drakov a ani jeden z nich by nenarazil do stalaktitu, alebo stalagmitu. Steny jaskyne pokrývali rôzne žiarivé drahokamy. Zo stropu viseli nebezpečne ostré stalaktity a zo zeme rástli nádherné stalagmity. Jaskyňu osvetľovali iba bezfarebné svetlá vznášajúce sa vo vzduchu. Vyžarovalo z nich upokojúce svetlo, ktoré prinášalo istý pocit bezpečia. Aj napriek tomu, že jaskyne bývajú chladné a nehostinné, táto bola príjemne teplá. Cítila som sa v nej ako pri kozube, doma a v bezpečí. No, momentálna situácia bola iná...nebezpečne iná.
,,Au!" zajačala Ignis, ktorá odrazu ležala na zemi s krvácajúcou ľavou rukou. Chcela som jej podať ruku, no v tom Sterek zakričal: ,,Za stalagmit! Rýchlo!"
Ťahala som so Sterekom krvácajúcu Ignis po zemi ani nie o päť sekúnd sa k nám rútili desiatky energických gúľ. Našťastie nás ani jedna z nich netrafila a my sme sa stihli ukryť za ten kus skaly trčiaci zo zeme.
,,Čo to pri Argrosových bobkoch bolo!" dychčala som.
,,Pri Argrosových čo?" vypleštila na mňa oči očividne trochu zmätená Ignis.
,,Myslím, že čarodejníci..." povedal ticho Sterek. ,,Čarodejníci s ovládnutou mysľou."
,,Sme v riti." zanadávala si Ignis. Tá jej rana vyzerala hrozivo, očividne už stratila veľa krvi. Musíme konať rýchlo, inak hrozí, že Ignis stratíme a to navždy.
,,Sterek, ja...ona..." povedala som znepokojene.
Zamračil sa. Gule neprestajne udierali do stalagmitu, bála som sa, že za chvíľu nás všetkých pod sebou pochová.
,,Ja viem." ustarane šepol a zahľadel sa na Ignisinu zakrvavenú ruku, rozhodne to nebol príjemní pohľad...krv striekala priam priveľmi rýchlo.
,,Strek, uškrť jej to košeľou." prikázala som mu a on okamžite začal konať.
Hlboko som si vzdychla a nakoniec povedala:
,,Musím ísť."
,,Zbláznila si sa! Nenechám ťa ísť samú!" reagoval okamžite.
,,Toto je môj boj Sterek a okrem toho nemôžeš tu Ignis nechať, ak má niekto zomrieť tak som to ja...je to môj boj a urobím všetko preto aby som ukončila toto šialenstvo! Je to môj osud nie tvoj!"
Premenila som sa na draka. Na svoje pravé ja a letela počujúc Sterekovo zúfalé volanie. Vediac, že priam ponúkam svoju dušu smrti nasledujúc svoj osud.
Bleskovo som sa uhýbala guliam z čistej energie. Letela som tak ako som ešte nikdy neletela.
Zamierim priamo k dvom čarodejníkom čo v jednom kuse vrhajú gule a nemilosrdne im odtrhnem hlavy. Letím rýchlo dopredu načúvajúc hlasom svojich spomienok...ktoré sú stále bližšie a bližšie zviazané Fengirovým kúzlom, ktoré prelomím jeho vlastnou krvou.
Už je to tu, nadišla moja chvíľa..bol tam. Fengir v Argrosovom tele.
Jeho šupiny boli čierne ako najčernejšia noc...rovnako ako jeho duša. Mal blankytne modré oči a na tvári šialený výraz tvora čo sa vyžíva v utrpení ostatných.
,,Vyjdi zo svojho úkrytu Evril. Viem, že si tu. Tvoju myseľ cítim na míle ďaleko, no predsa zostáva nedobytá a to je veľká škoda." povedal hlasom slizkým a podliezavým ako had.
Zaútočil na moju myseľ, snažil sa ovládnuť to čo cítim, avšak nemohol. Moja myseľ aj naďalej zostávala skrytá za nedobytným múrom, možno ju cítil, no ovládnuť ju nemohol.
,,To nie je možné!" povedal prekvapene. ,,Posledného takého ako ty som zabil! Tak zabijem aj teba" riekol nemilosrdne a zúrivo sa na mňa vrhol.
Uskočila som, ladne vzlietla a nasmerovala si to priamo k východu jaskyne s jasním cieľom.
Argrosovo telo bolo väčšie a teda - aj napriek váhovej nevýhode - jeho krídla boli obrovské. Bol rýchlejší, nechýbalo by veľa a odhryzol by mi koniec chvostu.
Vyletela som von z jaskyne, priamo nad les.
Fengir zastal a škodoradostne sa usmial.
,,Sterek!" zareval.
Nie, len to nie... Ostatný draci stíchli, boj ustal, leteli na mieste ako hypnotizovaný a priamo ku Fengirovi letel Sterek. Zastal pri jeho boku ako verný pes a na mňa sa ani nepozrel.
,,Syn môj," zasyčal Fengir škodoradostne. ,,Zlikviduj ju."
Vyplašene som zarevala a vletela do lesa, ten ma ukryje, ochráni moje boľavé srdce.
Zradca! Každý ma zrádza! Nemôžem nikomu veriť...len lesu..ten ma ochráni! Nedá ma!
Sterek pristál priamo predo mnou, pripravený ma rozsekať na franforce. Urobil krok vpred a bez citu bojovne zavrčal.
,,Sterek." šepla som sklamane a zahľadela sa do jeho očí. Boli prázdne...on ma nechcel zabiť. To Fengir!
Zviažte ho, no neublížte mu rozkázala som lesu a vzlietla.
,,Fengir!" zúrivo som zarevala.
Na jeho tvári sa objavil prekvapený výraz, okamžite rozkázal každému drakovi aby na mňa zaútočil. No tých bolo veľa, veľmi veľa. Toto nemohol zvládnuť, najme nie v Argrosovom tele.
Preletela som pomedzi drakov a ako riadená strela, ktorú nemožno zastaviť som sa vrhla na Fengira. Ten sa príliš sústredil na ovládanie drakov, ktorým som sa ja tak ľahko vyhla. Nevšimol si ma a toho som využila. Zakusla som sa mu do krku a vychutnávala si ako pomaly zomiera.
Ten, ktorý smi spôsobil tak veľa bol navždy preč, rútil sa bezvládne k zemi a všetky jeho kúzla zmizli.

Moje vnútro naplnil hrejivý pocit, cítila som, že som to opäť ja, so všetkým. Avšak bolo tu aj niečo iné. Do žíl mi prenikala nová moc, zrazu som sa cítila správne vyvážená. Akoby vo mne zavládla rovnováha.

26.Vyzvedanie pred búrkou

2. října 2013 v 19:07 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Vyzvedanie pred búrkou

,,Spala si vôbec?" spýta sa ma so záujmom Ignis.
Hlboko zívnem a obrátim svoju pozornosť na ňu.
,,Prepáč, hovorila si niečo?" rozpačito sa jej opýtam a ospalo zažmurkám očami. Ten nočný boj s Blynnenom ma poriadne vyšťavil. Pomyslím si a potrasiem hlavou snažiac sa zbaviť únavy čo na mňa doľahla.
Ignis sa zamračí a nespokojne zavrčí. ,,Pýtala som sa ťa či si spala, no podľa tvojej reakcie súdim, že nie."
,,Nemohla som zaspať." proste poviem snažiac sa jej naznačiť, že naozaj nemám chuť baviť sa na túto tému.
,,Chápem, kto by mohol na tvojom mieste zaspať." odfrkne s ironickým podtónom. ,,A kde si teda bola? Predierala si sa azda v tŕní?"
,,Prečo?" spýtam sa a znovu zívnem.
,,Pretože si celá od krvi. A podľa tých škrabancov súdim, že je tvoja vlastná." Riekne.
Ach. Pomyseľne si vzdychnem. Mohlo mi včera napadnúť, že zo seba mám zmyť svoju, no väčšinou Blynnenovu krv. Bola som natoľko omámená víťazstvom, že som na to ani nepomyslela. Som to ja ale hlúpa! Čo mi tých pár rokov v ľudskom tele až tak vymylo mozog?! Horekovala som v mysli.
,,Možno je a možno nie je." poviem neurčito.
,,Evril!" varovne zavrčí, dávajúc najavo, že ak jej neodpoviem vyzve ma na súboj a odpovede si vymôže násilím.
,,Aj keby si ma porazila nič ti nepoviem! Môžeš ma trhať na kusy no ja stále budem mlčať ako hrob!" podráždene vykríknem.
V tej chvíli už bolo Ignis všetko jasné. Moje správanie ma prezradilo...bolo príliš obranné.
,,Blynnen." povzdychne si a z nozdier vypustí sivý dym. ,,Takže na teba zaútočil. Ty si prežila. Avšak moja otázka znie prežil aj on?" neprestane vyzvedať a pohár mojej trpezlivosti...pretiekol.
,,Nemôžeš to nechať tak? Teba sa to aj tak netýka!" mrzuto poviem.
Nie, samozrejme, že to nenechá tak. Pomyslím si a zagúľam očami.
,,Prežil?" pýta sa.
,,Neviem!" zavrčím, odrazím sa a vzlietnem k nebesiam, akoby som chcela utiecť pred ťaživým pocitom viny.
Čo ak som ho naozaj zabila?
Čo ak ho jedna moja časť stále bezodne milovala...?
Na tieto otázky som si sama nevedela odpovedať. Tak ako na ne mali poznať odpoveď druhý?
Možno bol Blynnen naozaj mŕtvy, zranenie čo som mu spôsobila bolo dosť vážne. Mohol vykrvácať.
Musím sa presvedčiť. Musím vedieť či ešte žije!
Krídla ma zaviedli priamo na miesto môjho súboja z Blynnenom.
Videla som polámané stromy na mieste kde dopadol, pokryté dračiov krvou.
Cítila som ho všade.
Keď pristanem nasledujem krvavú stopu, ktorá ma dovedie ku skalnatému previsu.
,,Blynnen." šepnem.
Bol tam a žil. Sťažka dýchal a zdalo sa, že si ma nevšimol. Krídlo, do ktorého som sa mu v noci tak železne zahryzla sa ledva držalo na tenkom kuse mäsa. Ak by s ním čo i len máličko pohol odtrhlo by sa a to navždy tak ako už nikdy nebude lietať.
,,Blynnen." riekla som hlasnejšie a on s únavou pootočil hlavu ku mne. V jeho očiach bola ľútosť.
,,Ja, je mi to hrozne ľúto...nechcela som..." klamala som. Chcela a ako veľmi som chcela aby trpel. No teraz sama neviem čo vlastne chcem.
,,Ak by tu malo byť niekomu niečo ľúto tak som to ja Evril." povedal sťažka. ,,Ublížil som ti...veľmi, slúžil som Fengirovi bez toho aby ovládal moje pocity a myšlienky. Tak veľmi som túžil po moci až som zradil tých, ktorých som miloval. tak veľmi som sa ňou nechal zlákať...
To čo si mi urobila bol trest, zaslúžený trest, preto ma neľutuj. Jedine ja sám sa môžem ľutovať.
Pokým nastane moc zomriem a na moje miesto príde nový, dúfam múdrejší a lepší drak zeme. Teraz už ľutujem, že som nedal na tvoje rady a ver mi, že to budem ľutovať aj po smrti.
Mojím jediným šťastím je, že som ťa pred smrťou videl v celej tvojej dračej kráse. No hlavne to že ti poviem pravdu...Vždy som ťa miloval Evril, avšak moc ma oslepila a zatienila tvoje dobro. Vrúcne si želám aby si to bola ty kto ukončí Fengirovu nadvládu, pretože len ty si na to dosť dobrá.
Len ty..." povie a hlava mu klesne na zem.
Blynnen sa na mňa poslednýkrát zadíva svojimi hnedými očami a napokon ich zavrie ukladajúc sa na večný spánok.
Do zotmenia Blynnen poslednýkrát vydýchol. Jeho telo zmizlo a na mieste kde ležalo sa objavilo hnedo-zelené vajce.
Dračie vajce. Nový drak zeme. Jeden zomrel nastupuje ďalší.
S láskou som sa zahľadela na vajce a vzala ho do ochranného náručia pod svoje krídlo.
Ten maličký sa vyliahne a nebude sám tak ako som bola ja. Pomyslím si. Vychovám ho a nedovolím aby mu ktokoľvek ublížil.
Urobím to.
Pre Blynnena.

Vajce som dôsledne ukryla a postavila liaheň s kameňov. Tú som potom zapálila aby vajce nevychladlo a dráča v ňom nezomrelo. Ešte som nalovila menšiu zver aby v prípade skorého vyliahnutia malo dráčatko čo jesť a potom sa s ťažkým srdcom pobrala preč.

25.Bláznivý plán a ešte bláznivejší nápad

2. října 2013 v 19:06 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Bláznivý plán a ešte bláznivejší nápad

,,Ale ako sa tam dostaneme?" spýtam sa keď premýšľame ako budeme útočiť keď sa dostaneme priamo ku samotnému Fengirovi.
Mali sme všetko premyslené do najmenších detailov. Airelen a Firel spolu naverbovali okolo stopäťdesiat drakov, každý mi musel prisahať prísahou krvi, že pokým nebude Fengir zavraždený bude podriadený jedine mne.
Nepáčilo sa mi, že ich budem prakticky ,,ovládať", ale súhlasila som. Pretože ak by nepodliehali mne Fengir by využil svoj dar a ovládol by ich oveľa horším spôsobom.
Premyslené bolo všetko. Ostávalo odpovedať na otázku: Ako sa dostať dnu?
Firel vravel, že Fengir iba na obranu svojho paláca využíva viac ako polovicu svojho vojska a draci vycvičený zabíjať, boli oveľa nebezpečnejší ako ktorýkoľvek z nás.
Ocitli sme sa na mŕtvom bode. Nevedeli sme...nemali ani poňatia ako ďalej.
,,A čo tak tam vpáliť a všetkých zamordovať?" vyprskla Ignis, pravdepodobne bez rozmýšľania.
Zagúľala som očami a videla zdesené výrazy na tvárach ostatných.
Firel pokrútil hlavou, ohnivé oči sa mu zablysli a povedal: ,,To by bolo to najhoršie čo by sme mohli urobiť, dcéra moja. Pre nás je výhodou moment prekvapenia a Evril. Aj Aquera by vymyslela lepšiu stratégiu, som sklamaný. Myslel som, že viac rozmýšľaš nad tým čo povieš."
Ignis zahanbene sklonila zrak a jej ohnivá hriva tiahnuca sa od hlavy po koniec chvosta už iba plápolala vo výške piatich centimetrov namiesto zvyčajných dvadsiatich.
Mala dosť, bola unavená, ponížená, smutná a zároveň podráždená. Divila som sa, že svoje emócie ešte udržiava na uzde. Inokedy by vybuchla ako sopka, no teraz...
Zaútočiť sme mali už pozajtra a hustá atmosféra čo medzi nami vládla spôsobovala časté hádky...práve teraz keď sme potrebovali byť pevný ako diamant sme boli krehký ako sklo.
,,Veď máme čarodejnicu! Nech urobí tie svoje hókusy - pókusy a tých drakov napríklad oslepí." vyštekne nahnevane Mundar
,,To nie je zlý nápad." podotkne Airelen a ustarane sa zadíva na svojho syna.
,,Si ochotná nám pomôcť čarodejnica?" spýtal sa Firel s opovrhnutím v hlase, očividne sa mu nepáčilo, že sa musí spoliehať na pomoc čarodejnice.
,,Kvôli svojej sestre Voris by som zapredala aj svoju dušu." povie vážne.
Firel kývne hlavou a riekne: ,,Vojenská porada sa skončila!"
Po vyrieknutí týchto slov s Airelen odletí na lúke ostaneme len my trinásti.
Očakávala som, že sa o pár minút strhne ďalšia hádka, no nie. Každý unavene klesol na zem a v momente zaspal. Všetci načerpávali silu na nadchádzajúcu bitku.
Akokoľvek som však chcela zaspať nemohla som. Hlavou sa mi zmietalo až nespočetne veľa myšlienok. Nebola som pokojná....Nemôžem byť pokojná, pretože toto všetko sa ma až priveľmi týkalo.
Prvú hliadku mala Procella, poslala som ju spať a vystriedala ju. Prikrčila sa, odrazila a vzlietla.
Krúžila som nad čistinou a pozorovala okolie. Všade vládol pokoj, teda aspoň zatiaľ. Sem tam sa ozvalo húkanie sovy, šum listov v korunách vysokánskych stromov. Šepot vetra, pomocou ktorého sa ma snažila Airelen upokojiť.
No, ako som mala byť pokojná?
Stromy zaryto mlčali, nereagovali na moju prítomnosť. Ak aj ich koruny spievali bola to skôr pieseň smútku, ktorá vyjadrovala smútok z toho čo sa v tatrách stalo v roku dvetisícštyri. Bolo to už tak dávno, a predsa rany na duši lesa boli tak čerstvé.
Ten orkán vtedy neotriasol iba tatrami, ale aj srdcami ľudí. Možno si vtedy kútikom duše uvedomili ako prírode ubližujú...
Zaostrím zrak, zazdalo sa mi že na východe niečo rýchlo letí smerom ku mne. Možno helikoptéra. Nie. Je to drak.
Zastal asi päťdesiat metrov odo mňa a naznačil mi, že ho mám nasledovať.
Priletím o desať metrov bližšie.
Je to Blynnen! Ten odporný a slizký zradca! Zabijem ho a roztrhám na cimpr-campr! Nahnevane si pomyslím a zúrivo zarevem.
Ostatný spali ako zarezaný. Neprebudili by sa ani keby vypukla tretia svetová. Nebudú mať ani potuchy o tom, že si budem vychutnávať pomstu sladšiu ako čokoláda.
Rútila som sa k Blynnenovi snáď rýchlosťou svetla poháňaná ohňom pomsty.
Narazila doň zaťala mu do hrude pazúry a strmhlav sme sa rútili dole. Blynnen nereval, nesnažil sa mi vzoprieť, proste vedel, že toto je jeho koniec.
Zrazu som urobila niečo, čo som vôbec nechápala. Pustila som ho. Celkom bez rozmýšľania.
On sa vo vzduchu otočil hruďou k zemi a rozprestrel krídla. Chvíľu plachtil, no potom sa zúrivo vrhol na mňa.
Našťastie som sa mu uhla a dostala sa pod neho. Chcela som pristáť medzi stromami. Tam mám totiž možnosť poraziť ho, no vo vzduchu som mala nevýhodu.
Blynnen bol lepší letec a vedel ako ma donútiť ostať hore. Útočil na mňa neprestajne, raz mieril na nohu, raz na krk. No nechcel ma zabiť. Z jeho spôsobu útočenia som vytušila, že ma Fengir chce živú.
Musím útočiť! Musím nájsť slabinu v jeho obrane. Opakovala som si v mysli neustále. To je ono! Lakeť jeho krídla, tam sa nekryje!
Vtom momente som sa mu zakusla do lakťu jeho pravého krídla, Blynnen hlasno a zúfalo zareval. Začal sa rútiť dole a ja s ním. Železným zovretím som mu drvila kosti v snahe odtrhnúť mu krídlo.
Neexistuje nič čo by draka mohlo tak zlomiť ako nemôcť lietať. Škodoradostne si pomyslím a zovriem ho ešte tuhšie.
Trhnem. Počujem hlasný praskot, toto sa mu už nikdy nezahojí. Nikdy nebude môcť lietať. Pocíti to čo som cítila ja v ľudskej koži bez krídel.

Pustím ho. Padá so zúfalým revom dolu. Mal v očiach strach, ten som v jeho očiach ešte nevidela. Bol tak zúfalý...

24.Chvíľka pre dvoch

2. října 2013 v 19:05 | Diarsie |  Dračia duša-poviedka
Chvíľka pre dvoch

,,Nemyslíš, že je zaujímavé to, že sme drakodlaci?" spýta sa ma Sterek, ktorý akurát ako šíp vystrelený z kuše priletel ku mne.
Zagúľam očami.
,,Ti asi fakt nechápeš význam slov chcem byť sama." podotknem a priateľsky doň vrazím.
Sterek zavrčí a moje prianie ostať sama úplne ignoruje.
,,Pôjdeme na lov?" spýta sa. ,,Čo tak na medvede? Napríklad na toho pod nami." riekne a pozrie sa mi do očí.
Zadívam sa na medveďa pod nami a vrhnem sa naň zo slovami: ,,Ty by si nechytil ani veveričku!"
Zahryznem sa medveďovi do krku a zlomím mu väzy. Na jazyku cítim slanastú chuť krvi. Povolím stisk a medveď dopadne na zem ako bábka.
Chudáčik, ani si nestihol uvedomiť, že umiera. Pomyslím a obrátim sa k Sterekovi.
,,Vidíš?"
Ten sa len zazubí s revom na mňa skočí a zvalí ma na zem. Prekvapil ma, skočil tak nečakane až som si nestihla uvedomiť čo sa vlastne chystá spraviť.
Sklonil hlavu a jemne olizol na tvári.
,,Aha práve som ulovil nádhernú dračicu." nežne povedal a zadíval sa mi do mojich fialových očí.
Zažmurkala som a šepla: ,,Vieš, mal by si poznať toho koho sa dotýkaš, lebo by sa ti to nemuselo vyplatiť." s týmito slovami som zvalila na chrbát ja, olizla ho tiež a odletela o tri metre ďalej. Sterek sa postavil a sklesnuto podišiel ku mne.
,,Hneváš sa?" spýtal sa ma.
,,Nie." odvetím.
,,Takže?" nabádal ma.
Zadívam sa naň so smútkom v očiach, opriem sa oňho a rieknem:
,,Ja na niečo také ešte nie som pripravená Sterek."
,,Vieš o tom, že obaja chodíme po zemi už niekoľko storočí? Raz to musí prísť Evril. Nemôžeš večne odmietať lásku." snaží sa ma presvedčiť, no v skutočnosti udiera na veľmi tenkú strunu
,,Ja som lásku neodmietala, no ona ma po stáročiach vernosti zradila!" zarevem
,,Nikdy by som ťa nezradil Evril. Nikdy, na to ťa mám až príliš rád." povie úprimne
Tie slová mu vyšli priamo zo srdca, bolo ťažké povedať mu nie. On vedel, že som ho mala rada. Ja som vedela, že mám rada jeho a predsa to bolo pre mňa neskutočne zložité. Je vari až také ťažké vyznať niekomu lásku? Jedna moja časť chcela so Sterekom splynúť, druhá už nechcela milovať. Ktorú som mám poslúchnuť? Ktorou cestou sa mám vydať keď už aj dve sú veľa?

Sterek si ľahne a ja nasledujem jeho príklad. Položím si hlavu na jeho šupinatý krk, on ma ochranne zakryje krídlom a spoločne sledujeme nádherný západ slnka v objatí Tatier.